S L AV I C A
S L O V A C A
ROČNÍK 42 • 2007 2
SLAVISTIKA
CENA 60 SK
VYDAVATEĽSTVO MATICE SLOVENSKEJ

S L A V I C A ORGÁN SLAVISTICKÉHO ÚSTAVU JÁNA STANISLAVA SAV
A MATICE SLOVENSKEJ
S L O V A C A Hlavný redaktor: Ján Doruľa
Redakčná rada:
Mojmír Benža, Vincent Blanár, Ján Doruľa, Júlia Dudášová-Kriššáková,
Adriana Ferenčíková, Ľudovít Haraksim, Emil Horák, Ivo Pospíšil,
Zuzana Profantová, Imrich Sedlák, Vincent Sedlák, Peter Žeňuch
Výkonná redaktorka: Katarína Žeňuchová
Technický redaktor: Marek Ivančík
Adresa redakcie:
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, Panská 26, 813 64 Bratislava
OBSAH
ŠTÚDIE
ЈАСМИНА МОЈСИЕВА-ГУШЕВА: Македонскиот дијалогот со Другиот .......................................................................................... 97
E. HORÁK: Slovensko-české ﬁlologické paralely z (južno)slavistického aspektu
(Slovanská vzájomnosť a slovanské jazykové konﬂikty) .................................................................................................... 102
A. ŠKOVIERA: Tretí slovanský život Nauma Ochridského a dátum vyhnania Metodových učeníkov ................................................. 111
S. ZAVARSKÝ: „Dematur nobis Latina cultura, videbimus, quid erimus!“
Obdobie národného obrodenia z pohľadu latinskej ﬁlológie ......................................................................................... 124
S. PAVLOVIĆ: Prilog rekonstrukciji geneze slovenskog kvaliﬁkativnog genitiva .................................................................................. 131
K. SEDLÁKOVÁ: Osobnosť a práce Martina Hattalu v oblasti slovakistiky a slavistiky na základe archívnych prameňov ................. 136
M. NEVRLÝ: Viedenské aktivity Ivana Franka ....................................................................................................................................... 141
J. PLESKALOVÁ: Nabodeníčka v české lingvistické terminologii ........................................................................................................ 147
ROZHĽADY
V. BLANÁR: O osobnom pomenúvaní v Zakarpatskej Ukrajine
(Na okraj monograﬁe Pavlo Čučka: Prizvyšča zakarpatskych ukrajinciv. Istoryko-etymolohičnyj slovnyk) .................... 152
SPRÁVY A RECENZIE
A. FERENČÍKOVÁ: Pri sedemdesiatke profesora Ivora Ripku .............................................................................................................. 163
Z. HOSSZÚOVÁ: K nedožitým 80 rokom Jána Svetlíka ........................................................................................................................ 165
A. ŠKOVIERA: Dve júlové cyrilo-metodské podujatia v Nitre ............................................................................................................... 165
J. KAČALA: Novo o Antonovi Bernolákovi ............................................................................................................................................ 167
A. ZELENKOVÁ: Cenná slavistická bibliograﬁa Jiřího Polívku ............................................................................................................ 168
P. ŽEŇUCH: Το πνεύμα Σου το αγαθόν οδηγήσει με εν γη ευθεία – Na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch (Ž 142,10) ...... 169
Ľ. KRÁLIK: TRUBAČOV, O. N.: Trudy po etimologii. Slovo. Istorija. Kuľtura. V dvuch tomach ............................................................ 170
I. DULEBOVÁ: ВЬЮНОВ, Ю. А.: Русский культурный архетип. Страноведение России. Учебное пособие .................................. 171
J. KREDÁTUSOVÁ: ANTOŇÁKOVÁ, D.: Frazeologičeskije jedinicy russkogo jazyka,
sviazannyje s narodnymi obyčajami i obriadami ....................................................................... 173
M. NEVRLÝ: ЧИЖЕВСЬКИЙ, Д.: Філософські твори у 4-х томах .......................................................................................................... 174
M. NEVRLÝ: ОЛЬЖИЧ, О.: Вибрані твори. Упорядник Осип Зінкевич. Передмова Євгена Сверстюка .......................................... 175
I. DŽUNDOVÁ: MICHNEVIČ, A.: Vybranyja pracy ................................................................................................................................... 176
J. LADZIANSKA-JUSKOVÁ: Mova – litaratura – kuľtura. Materyjaly V. mižnarodnaj navukovaj kanferencyi .................................. 177
Ľ. KRÁLIK: Aktuaľnyje voprosy balkanskogo jazykoznanija ................................................................................................................ 177
Z. KOLLÁROVÁ: FINK ARSOVSKY, Ž. a kol.: Hrvatsko-slavenski rječnik poredbenih frazema .............................................................. 179
S. JOVEVA-DIMITROVA: PAČEV, A.: Jazykové spoločenstvá v podmienkach europeizácie a globalizácie ......................................... 180
G. IMRICHOVÁ: НИКОЛОВА, Н.: Билингвизмът в българските земи през XV-XIX век .................................................................... 180
E. HORÁK: РИСТОВСКИ, Б.: Македонистот Петар Драганов (1857-1928) ........................................................................................... 182
L. MAJCHRÁKOVÁ: ТАНЕСКИ З.: Македонско-словачки прирачник за конверзација ...................................................................... 183

S L AV I C A
S L O V A C A
ROČNÍK 42 • 2007 2

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
ŠTÚDIE
ЈАСМИНА МОЈСИЕВА-ГУШЕВА*
Македонскиот дијалогот со Другиот
MOJSIEVA-GUSHEVA, J.: Macedonian Dialogue with the Other. Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp. 97-101.
(Bratislava)
Each subject is connected with the Other. It is constitutive factor establishing the relations between individuals
making them closer or splitting them apart and as such it is responsible for interaction communications. The Other
interim is a basic factor when determining the identity of individual or of the whole group. This Study highlights Balkan/
Macedonian speciﬁc relation to the Other that facilitates identiﬁcation and survival of their identity.
Key words: Balkan and Macedonian identity, dialogue with the Other, periphery-centre, post colonialism.
Идентитет се оформува во интеракција со Другите преку што се постигнува сопстве-
ното осознавање и легитимирање. Прашањето за идентитетот уште во митското мислење
(митот за Нарцис) е во тесна корелација со прашањето за алтеритетот – свесноста за посто-
ењето на Другиот. За ова знаеле уште Античките македонци кои во сопственото владеење
го почитувале демократскиот принцип градејќи ја својата држава со рамноправно учество
на различни народи. Со различноста всушност се потврдува специфичноста и посебноста
на идентитетот. Имајќи зад себе еден ваков контекст, Балканците, а посебно Македонците
низ вековите, секогаш се наоѓале во состојба на распнатост меѓу сопствената демократич-
ност (која ја иницирала актуелната немоќ) и прилагодувањето кон Другите интереси.
Кога се разгледува историско-географската положба на Балканот (термин употребуван
во последните два века) неминовно се забележува неговата динамична структура олице-
творена во површинските варијации на растегливите граници и дискусиите до каде се про-
тега овој ареал. Исто така, на Балканот во последните дваста години се случуваат крупни
промени во однос на внатрешните структурални чинители, односно демографските одли-
ки претставени преку миграцијата, националноста, јазикот и т. н. Иако во овој период се
направија и најголемите напори да се зацврстат идентитетите на балканските жители, со-
времените случувања говорат дека тие се постојано разнишувани и ставани под прашање.
Нестабилноста карактеристична за сегашната и блиската историја создава тешкотии при
идентификацијата будeјќи ги интересите на Другиот. Токму од овие причини Балканот
претставува отворено поле за истражување и толкување на многу Европски аналитичари.
Променливиот хронотоп, глобално земено, е карактеристичен и за минатото кога на
овие простори постоеле градови држави на Елините, Скитите, Илирите, Тракијците и дру-
ги кои бесцелно ја трошеле својата сила на постојани внатрешни кавги и војни (Јелeвиќ
1999, 8). Со поставувањето на централизирана и стабилна идентификација преку царство-
то на Александар Македонски, Римската империја, Византија и Отоманското владеење
еден подолг период населението било заштитено од катастофални војни ( Јелeвиќ 1999,
10). Проблемите, се чини, од секогаш постоеле на овие простори, но се интензивираат
во последните две столетија кога се буди националната свест на народите кои живеат на
* Prof. Jasmina Mojsieva-Guševa, DrSc., Skopje, Makedonija.
97

Балканот. Долго време по очигледното национално осознавање на балканските народи,
постепено преку бројни оружени востанија и политички превирања во кој пресудна улога
имале Другите (големите европски сили) се формирале посебните балкански држави. За
создавање на Српската држава заслуга има Големиот Друг (лоциран во руската поддршка),
додека за Грција клучна улога одиграла флотата што Другите (големите сили) ја испратиле
на Пелопонез, која во битката кај Нирвано ја уништила турската флота. За формирањето
на Романија повторно заслуга имале надворешните влијанија, овојпат на Франција, додека
за Бугарија пресудна улога одиграла Русија. Процесот на градењето на нациите на Балка-
нот бил сложен и долготраен и многу од малите народи во регионот останале и понатаму
под власт на Османлиите, како што е случајот со Македонците и Албанците или под Хаб-
збурговците како Хрватите, Словенците, Босанците и тн. ( Мазовер 2003, 111-145).
Новосоздадените балкански држави биле во голема мера зависни од своите тутори кои
ги именувале нивните кралеви од европските аристократски куќи, ги исцртувале нивни-
те устави, ги кроеле границите и териториите на дипломатските конференции, а пре-
ку политиката на сила и економска принуда им ги наметнувале своите желби на сите
страни (Мазовер 2003, 128-129).
Ваквите случувања придонесуваат на Балканот да се чувствува распнатоста помеѓу
актуелна немоќ и сознанието за некогашната моќ која се врзува со дамнешните големи
империи кои гравитирале на овие простори.
Поради важната геостратегиска положба Балканот од секогаш бил интересен за освој-
увачите. Поради овој факт тој доживува голем степен на мешање на културите и постојано
двоен однос, кон себе си и кон Другите (освојувачите од античко време, преку Турците
сè до современите). Во македонското народно творештво (народната песна „Плачот на
Македонија“) постојат примери за тоа како народот ја прекорува Европа нарекувајќи ја
блудница вавилонска реагирајќи на Берлинскиот договор со кој Македонија остана под
ропство на освојувачите Турци ( Црнушанов 1956, 275). Познато е дека времето минато
под турската власт е сметано за најкрвав и најтежок период од опстојувањето на маке-
донскиот ентитет. Истивремено, може да се каже дека токму во овој период (провинција-
та/протекторатот) Македонија се чувствува најзаштитена и набезбедна од аспирациите на
Другите. Иако не постоела Македонска држава во тоа време, според литературата јасно
се осознава постоењето на согледбите за тоа што е македонска определба изразена преку
јазикот, обичаите, религијата. Исто така, кај Македонецот во тоа време, постоела сплоте-
ност со другите балкански ентитети, за заедничка борба против едниствениот непријател
– Турчин, кој истовремено бил и заштитник од Европскиот Друг.
Сепак, без Европска помош балканските народи не можеле да се одделат од вековниот
поробувач. Заради својата слабост, тие морале да бараат подршка однадвор. Од друга страна,
создавањето и манифестирањето на националната свест кај Балканските народи делуваше
примамливо за Европјаните. Во исто време, тие преку помошта што им ја нудеа на различни-
те балкански народи ги остваруваа своите хегемонистички интереси, неводејќи сметка дека
создаваа низа проблеми од типот на неадекватни граници, нерешен статус на национални
малцинсва па дури и цели народи, економска и политичка зависност од категоријата на по-
развиените Други. Иако незадоволни од исходот, поради немоќта да ја изменат сопствената
положба, секој од Балканските народи подлегнува пред туѓите концепти и привидно ги при-
фаќаат за свои. Притоа, не се откажува од сопствените интереси, имајќи ја секогаш на ум,
покрај Другата и сопствената вистина. На тој начин, Балканците самите ја играат улогата на
медијатор помеѓу Себе и Другиот, т. е. шизофено се расчленуваат во суштината.
Речиси идентична улога одиграа и соседите на Македонија при нејзините неуспешни
обиди за осамостојување. Помошта за ослободување од Турската империја, пунудена од
нивна страна, имаше скриени намери. За нив најдобро беше Македонецот да не го зачува
и негува сопствениот идентитет што ќе го оформи како моќен – централизиран Друг. Гле-
98

дано од нивна перспектива, како земји со веќе развиена етноцентричност, подобро би било
Македонецот да остане не-етноцентричен народ кој би ги прифатил нив како централна
власт. Понудите на соседите, како што се потврдува во историјата, биле условени со изну-
дено прифаќање на нивниот идентитет. Според зацртаните желби и планови, македонска-
та територија, кога со нивна помош ќе се оддели од Турција, би требало многу лесно да се
присвои. При тоа, како во секој пост-колонијален дискурс Македонецот за нив би останал
на маргините, а тие би го претставувале центарот.
Токму на истиот однос центар-периферија од дамнина сè до денес сметаат Големите
сили нудејќи ја во секоја кризна ситуација својата помош на одделните маргинални Бал-
кански држави. Овие пак ја прифаќаат неразмислувајќи дека при тоа се наоѓаат во пози-
ција на преговарач и шизофрено расчленет медијатор меѓу себе и Другите. Ситуацијата
во која се наоѓаат е толку сложена што е тешко да се одговори на прашањето дали тие се
виновни за ваквата позиција дозволувајќи ја или им е наметнато постојано да ја играат
медијаторската ускладувачка улога. Како што остроумно забележува една моја помлада
колешка Македонецот (а јас додавам и Балканецот) наликува на Западно африканскиот
бог Легба кој иако маргинална фигура постојано посредува меѓу постарите божества.
Тој е најмладиот син на Маву-Лисе и како што Дихомејците го замислуваат најмла-
диот син, многу паметен и умешен. Сите три пантеона имаат различни јазици, но Легба
ги знае сите јазици и јазиците на боговите и луѓето. Затоа тој е гласник меѓу боговите.
(Митологија 1982, 222)
Поради својата дарба и умешност прогласен е за бог на просветленијата кој ги овоз-
можва трансформациите кога посредува, дури и додека ги стимулира конфликтите. Тој
исто така, поради својата преведувачка улога е во можност да ги среди и смири ситуаци-
ите. Живејќи во граничните простори, може слободно да се движи меѓу нив, но сепак не
може да ја смени својата местоположба. Осуден на медијаторска, ускладувачка улога која
не му дозволува да се оддели од Другите (помоќните богови), тој е одлична метафора за
улогата на Македонија на Балканските простори, но и на Балканот во Европски рамки.
Македонецот никогаш не може да се оддели од Другите, туку постојано мора да води
дијалог со нив, да им ги ускладува интересите и дискурсите. Обидите да се оттргне, или
само да одбие да учествува во преговорите завршуваат погубно по него. Парадигматичен
пример се Балканските војни како неуспешен договор меѓу соседите, а Македонија која
одбива да биде медијатор на нивните идеи – станува жртва. За причините за Балканските
војни Марк Мазовер ќе запише:
Ако ги погледнеме работите изолирано, нема многу причини поради кои крахот на
австро-руската антанта во децениите по 1878 година требало да доведе до војна....
Освен, ако се погледнат работите во целина и се земат во предвид како што понатаму се
нагласува подемот на балканскиот национализам и вакумот на власта создаден по па-
дот на османлискиот авторитет ги наведуваат големите сили да дојдат до оцена дека
ваквата состојба може да им ги отежне виталните интереси. До воени судири сепак
доаѓа со поттик од балканските држави кои биле верзирани во политиката на осцилирање
така што се повторува и не за последен пат во односите со големите сили, малите да ги
контролираат големите. (Мазовер 2003, 140).
Истото се случува и во последниот обид да се сочува интегритетот на поранешна Ју-
гославија (Балканот во мало). При растурањето на нејзиниот дискурс и државност вклуче-
ни беа и големите и малите сили кои се упатуваа на меѓусебен дијалог. Во тие посредувања
Македонија повторно поради својата умешност успеа да излезе неповредена сè до надво-
решно наметнатиот конфликт во 2001 година со внатрешниот, етничкот Друг – Албанецот,
при што најспорно прашање е токму двојазичноста на државата. Воениот конфликт од
2001 за кратко време беше ставен под контрола повторно поради непосредниот дијалог
меѓу власта, од една страна, и Странскиот и Внатрешниот Друг, од друга страна.
99

До африканскиот бог Легба Македонецот како и Балканецот го доближува уште една
карактеристика – живеењето на гранична територија која секогаш е предмет на странските
интереси. При секој транспарентен чекор за нејзина идентификација и обид за утврдување
на строги граници настанува конфликт. Затоа тој е принуден да опстојува изневерувајќи се
себеси и сопствените очекувања (без можност за самостојно креиран имиџ).
Гледајќи се во огледалата кои искривуваат по теркот на другите, дури и денес Маке-
донецот, кога е во прашање неговиот идентитет (името на својата држава), принуден е да
балансира меѓу сопствената вистина и приказните што ги раскажува европски центрира-
ниот моќник. Постојано изложуван на негациите од јужниот сосед кои со векови наназад
го бришат неговиот идентитет, тој е поставен во позиција на иницијатор на конфликти. Тоа
се согледува преку реакцијата на Другиот, кој обвинува за негова загрозеност, кога првиот
инсистира на сопственото име. И сето тоа се прави со цел да се создаде амбигвитетен
дефектен поглед.
Никогаш не беше разјаснето како на Грција – држава од 10 милиони жители, членка
на Европската унија и НАТО, би можела да и ја одземе територијата сиромашната за-
останата држава од два милјони жители, без војска и без сојузници, но Грците паѓале во
хистерија од страв. Во Атина се организирани масовни демонстрации; странските го-
сти се затрупувани со пропаганден материјал; улиците, плоштадите бродовите и аеро-
дромите се преименувани такашто да се покаже како Македонија отсекогаш била Грчка,
пишува во својата историја за Балканот Ричард Кремптон ( Кремптон 2003, 401) а ние до-
даваме можеби поради народната „кој ја има мувата на капата постојано ќе ја брка.“
Ваквата поставеност на нештата не може, а да не предизвика разочараност кај интелек-
туалците и писателите. Во своите вообразби тие измислуваат најразлични метафорични
имиња за Македонија иронично нарекувајќи ја Дискантрија поради постојаното повтору-
вање на странските политичари this country (како во романот на Драги Михајловски) или
Казабланка (како истоимениот култен филм кој Кица Колбе го користи за налов на својот
роман алудирајќи на багалскиот егзодус) а, целиот дискурс на Балканот го определуваат
како Буре барут (како во драмата на Дејан Дуковски).
Во слична позиција е ставен и балканскиот хронотоп кој од Европа се препознава како
иницијатор на воени судири (Балканските војни, Првата светска војна, распаѓањето на
Југославија и др.) За Европејците Балканот е парадигма на дивјаштво, варваризам, коло-
нијализам, ориентализам. Токму заради тоа Западот се обидува да го скроти, моделирајќи
го по сопствени теркови за да може да го користи за лични цели. Притоа заборава на него-
вата измамничка дарба да се залажува себе си, но и светот презентирајќи огромна желба за
приклучување во заедницата на Другите и спремност за следење на нивните критериуми
и принципи. Всушност, суштината на сите овие балкански декларативни заложби лежи во
наметнатата потреба за постојана адаптација и дијалогичност. Очигледно, низ историјата,
постојано се потврдува неговата улога на посредник меѓу Себе и соседите вклучувајќи
го Турчинот – Деспот, со кој вешто се справува подолго време. Потоа следат заканите од
Страшниот Друг виден во лицето на Европа од времето на двете светски војни како и од
Непознатиот Друг кој ја симболизира Америка, Австралија и Канада како најголем бал-
кански емигрантски хронотоп.
Литература:

CAVENDISH, R. – LING, O. Trevor: Mitologija. Lubljana : Mladinska knjiga 1982.

ЈЕЛЕВИЌ, Б.: Историја на Балканот (18-19 вк). Скопје : Лист 1999.
КРЕМПТОН, P.: Балкан после Другог светског рата. Београд : Clio 2003.

МАЗОВЕР, М.: Балканот (кратка историја). Скопје : Evro-Balkan Press 2003.

ЦРНУШАНОВ, К.: Македонски народни песни. Софија : БАН 1956.
100

Macedonian Dialogue with the Other
Jasmina Mojsieva-Gusheva
Contemporary identity is shaped in interaction with the others thus achieving self-cognition and self-estimation.
Even Ancient Macedonians were aware of this, who within their rule appreciated democratic principles building up their
state in the manner of equal presentation of all different peoples. Diversity, in fact, conﬁrms the speciﬁcity and particu-
larity of identity. Having behind such context, the Balkans, and in particular, Macedonians, during the centuries, have
always found themselves stretched out between their own democracy, initiated by the actual weakness, and adjustment
to Others’ interests. It means that Balkan countries are not only in a position of negotiator between itself and the Others
but also they become schizophrenically split mediator between itself and its neighbours. This Study includes the question
whether they themselves permit this or intruded to permanently play the mediatory coordinative role. Through the history
there role as a mediator between itself and the Turkish - Oppressor is also conﬁrmed, who they coped with for a very
long time. Following this are the threatens by the Dreadful Other seen in the face of Europe, in the time of the two World
Wars as well as the terrorist attacks in the last decade, and the Unknown other symbolizing America, Australia, Canada
as the biggest Balkan emigration chronotop. The Study, through a number of examples from the Balkan literature and
the theoretical discussions periphery-centre and post colonialism, reviews this just Balkans’ role being in a continuous
dialogue with the Others and their interests.
101

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
EMIL HORÁK*
Slovensko-české ﬁlologické paralely z (južno)slavistického aspektu
(Slovanská vzájomnosť a slovanské jazykové konﬂikty)
HORÁK, E.: Slovak-Czech philological Parallels from the Aspect of (South)Slavic Linguistics. (The idea of „Slav-
ic reciprocity“ and Slavic linguistic conﬂicts). Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp. 102-110. (Bratislava)
The author examines Slovak-Czech linguistic conﬂicts that have been originating since the constitution of the
modern standard Slovak and Czech languages up to the present. The Slovak-Czech linguistic conﬂicts are confronted
with the linguistic conﬂicts (and their solutions) among South Slavic standard languages, with particular attention given
to the Croatian-Serbian linguistic conﬂicts.
Slavic reciprocity, Slavic standard languages, linguistic contacts, linguistic conﬂicts, conﬂict-forming linguistic
factors, purism, standard Slovak language, standard Czech language, standard Croatian language, standard Serbian lan-
guage.
0. Idea slovanskej vzájomnosti, ktorú sformuloval Slovák Ján Kollár v diele O literárnej
vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými (1836) mala nesporne základný význam pre
emancipačný pohyb najmä početne malých slovanských národov v národnom obrodení. Utvárala
u nich vedomie a pocit slovanskej veľkosti a možnosti oprieť sa o ňu v zápase o vlastnú národnú
nezávislosť. Myšlienky Jána Kollára o humanizme a vlastenectve naplňovali a nadchýnali naj-
mä predákov národných hnutí. Idea slovanskej vzájomnosti J. Kollára zapustila najhlbšie korene
u Slovákov a u južnoslovanských národov. Pravda, lákavá idea slovanskej vzájomnosti, ktorá
napokon pohla malé slovanské národy k sebauvedomeniu a k rozhodným emancipačným činom,
pri konkrétnej realizácii veľmi skoro narazila na vtedajšiu jazykovú situáciu slovanských náro-
dov, na jazykovú prax. Totiž Kollárova štvorkmeňová teória slovanských jazykov, podľa ktorej
slovanské spisovné jazyky sa mali vyvíjať v štyroch spisovných podobách – v česko-slovenskej,
ilýrskej, poľskej a ruskej – skoro začala byť neprijateľná najmä pre tie národy, ktoré už smero-
vali k vlastnému spisovnému jazyku ako jednému zo základných atribútov ich národnej samo-
bytnosti. A tak namiesto dvoch spoločných spisovných jazykov – česko-slovenského a ilýrskeho
–, ktoré si v duchu vzájomnosti želal Ján Kollár, uchádzalo sa o samostatnosť šesť slovanských
spisovných jazykov: český, slovenský, slovinský, chorvátsky, srbský a bulharský. A keďže sa
rozpor medzi projektovanými dvoma spisovnými jazykmi pre šesť samostatných národov nedal
riešiť dohodou, musel sa, prirodzene, riešiť vo vzájomných sporoch či konﬂiktoch.
V príspevku sa budeme venovať najmä sporom a konﬂiktom, ktoré vznikali pri riešení Kol-
lárovho česko-slovenského jazyka. Avšak na bližšie osvetlenie ich genézy a osobitej povahy bu-
deme tieto spory a konﬂikty porovnávať s obdobnými chorvátsko-srbskými jazykovými spormi
a konﬂiktmi, ktoré vznikali v dôsledku riešenia druhého Kollárovho jazyka – ilýrskeho, ktorého
„dedičmi“ sa napokon v istom zmysle stali chorvátsky a srbský spisovný jazyk.
Ak sa v tomto príspevku zameriavame viacej na jazykové konﬂikty než na jazykové kon-
takty, robíme tak s plným vedomím, že jazykové konﬂikty sú v kauzálnom vzťahu s jazykovými
* Doc. PhDr. Emil Horák, CSc., LOGOS•EH, Teplická 27/98, 921 01 Piešťany.
102

kontaktmi, a teda sú a boli v jazykových vzťahoch slovanských jazykov celkom zákonitou rea-
litou. Nazdávame sa, že ich treba skúmať a osvetľovať už aj preto, aby sme sa z nich napokon
poučili pri projektovaní vzťahov medzi slovanskými jazykmi v súčasných aktuálnych globali-
začných procesoch.
1. V dejinách slovensko-českých jazykových vzťahov môžeme hovoriť o dvoch význam-
nejších jazykových konﬂiktoch. Prvý konﬂikt sa spája s procesmi uzákoňovania a kodiﬁkácie
spisovnej slovenčiny v rokoch 1843-1846. Druhý jazykový konﬂikt sa spája s rozpadom Ra-
kúsko-Uhorska a so vznikom prvej spoločnej republiky Čechov a Slovákov – Československej
republiky v roku 1918. Spoločným menovateľom obidvoch konﬂiktov je zápas o plnú samostat-
nosť spisovnej slovenčiny ako samobytného slovanského spisovného jazyka vo vzťahu k spi-
sovnej češtine.
1.1. Prvý veľký slovensko-český konﬂikt vznikol už o necelých desať rokov po zverejne-
ní Kollárovej idey štvorkmeňového slovanského národa so štyrmi slovanskými jazykmi a medzi
konkrétnou realizáciou myšlienky samostatnosti slovanských národov. A tento konﬂikt vznikol,
paradoxne, práve na Slovensku pri povyšovaní slovenského jazyka na spisovný jazyk (v ro-
koch 1843-1846), a teda pri jej kodiﬁkácii ako samostatného spisovného jazyka samobytného
slovenského národa. Odohral sa najmä medzi staršou generáciou slovenských vzdelancov na
čele s Jánom Kollárom, ktorá zastávala československú národnú a jazykovú jednotu, a mladou
generáciou slovenských vzdelancov, ktorú predstavoval Ľ. Štúr. Konﬂikt sa začal reakciou star-
šej generácie na rozhodnutie Ľ. Štúra a jeho stúpencov uzákoniť spisovnú slovenčinu v roku
1843 a kulminoval v roku 1846 po vydaní kolektívnej publikácie Hlasowé o potřebě jednoty
spisowného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846), ktorú inicioval a pripravil Ján Kol-
lár ako priamu reakciu na kodiﬁkačné Štúrovo dielo Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja
v tomto nárečí (1846), ako i na gramatický opis spisovnej slovenčiny v jeho normatívnej grama-
tike Nauka reči slovenskej (1846). Totiž v prvom spomenutom diele Ľ. Štúr zdôvodnil potrebu
povýšiť slovenčinu na spisovný jazyk a určil jej vzťah k spisovnej češtine a k iným slovanským
jazykom. Jadro konﬂiktu medzi J. Kollárom a Ľ. Štúrom spočívalo najmä v chápaní slovanskej
vzájomnosti. Ľ. Štúr totiž prekonal Kollárovo abstraktné chápanie slovanskej vzájomnosti jej
konkrétnym chápaním, uplatniac pritom dialektický princíp jednoty v rozmanitosti. A tak oproti
štyrom slovanským spisovným jazykom, ktoré mali manifestovať Kollárovu slovanskú vzájom-
nosť, uvádza Štúr vo svojom kodiﬁkačnom diele už jedenásť slovanských spisovných jazykov.
Pravda, J. Kollár pri svojom chápaní slovanskej vzájomnosti mal vážne obavy zo vzniku ďalších
(než jeho štyroch) slovanských jazykov, keďže v tom videl trieštenie, rozkladanie, oslabovanie
slovanskej jednoty. Práve preto v tomto konﬂikte tak húževnato obhajoval svoj „českosloven-
ský jazyk“ ako spoločný spisovný jazyk pre Čechov i Slovákov. Pod československým jazykom
mal na zreteli najmä český jazyk so slovenskými prvkami, resp. slovakizovanú češtinu. Takýto
spoločný jazyk nemal však nijakú reálnu perspektívu na fungovanie nielen v Čechách, o čom sa
i sám presvedčoval pri uverejňovaní svojej poézie v českých časopisoch, ale tento jazyk nemal
perspektívu ani na Slovensku, kde už celé polstoročie fungoval slovenský spisovný jazyk, ktorý
komplexne kodiﬁkoval na západoslovenskom interdialekte A. Bernolák (1787). Okrem toho do
spisovnej podoby ešte pred uskutočnenou kodiﬁkáciou vyzrel stredoslovenský interdialekt do
takej podoby, že začal živelne plniť funkciu spisovného jazyka Slovákov, keď v ňom začala pí-
sať mladá literárna generácia opierajúca sa o bohaté zbierky ľudovej slovesnosti. Predstavila sa
v zborníku Nitra (1944), v tejto slovenčine vychádzali už i Slovenskje národňje novini s literár-
nou prílohou Orol Tatránski. Štúrova kodiﬁkácia spisovnej slovenčiny, ktorá bola jadrom tohto
ťažkého konﬂiktu, bola teda nevyhnutnosť, čo potvrdili jednak práce z dejín spisovnej slovenči-
ny, ale napokon i ďalší rozvoj spisovnej slovenčiny ako moderného spisovného jazyka.
Z nášho konfrontačného hľadiska by sme mohli viesť paralelu medzi československým
a slavenosrbským jazykom ako jazykmi na jednej strane neživými a umelými a živým ľudo-
vým jazykom Ľ. Štúra (slovenským) a Vuka S. Karadžića (srbským) na druhej strane. Napokon
103

i slovensko-český jazykový spor mal niektoré črty zhodné so srbsko-srbským sporom medzi zá-
stancami slavenosrbského jazyka a ľudovým národným jazykom založeným na živej reči. Oproti
srbsko-srbskému sporu, ktorý trval celé jedno polstoročie (1818-1868), slovensko-český jazy-
kový spor bol značne kratší, trval necelé tri roky, ale zato bol intenzívnejší, a preto vari i ťažší.
Ťažký bol tento konﬂikt aj preto, že sa odohrával v rovine emotívnej, keďže to bol zápas J. Kol-
lára s mladou generáciou, ktorá sa nadchýnala jeho myšlienkami o slovanskej vzájomnosti, ktorá
zbožňovala jeho básnickú skladbu Slávy dcéra (1824), ktorá si cibrila svoj básnický slovenský
výraz a cit na slovenských ľudových piesňach, ktoré zozbieral a vydal práve on v knihe Sloven-
ské spievanky (1836-1838). Bol to teda konﬂikt ťažký aj preto, že to bol konﬂikt žiakov s du-
chovným učiteľom a bol to navyše aj konﬂikt nepríjemný, lebo v ňom padli i ťažké obvinenia
a urážky, najmä zo strany urazeného J. Kollára. Ľudsky emotívne bol tento konﬂikt poznačený
aj preto, že ho sprevádzali také vážne obavy Jána Kollára a staršej generácie, či sa oddelením
spisovnej slovenčiny od spisovnej češtiny nepretrhnú tradične bohaté slovensko-české kultúr-
ne, literárne i jazykové styky, či sa takto slovenský národ neoslabí a nepodľahne stupňujúcej sa
maďarizácii. Boli to obavy skutočne vážne, avšak kodiﬁkácia spisovnej slovenčiny na ľudovom
základe bola nevyhnutná nielen z čisto funkčných dôvodov. Vlastný spisovný jazyk si žiadal aj
formujúci sa moderný slovenský národ ako svojho reprezentanta. Napriek všetkému bol tento
konﬂikt nevyhnutný, lebo vo vtedajšej jazykovej praxi sa už nedal realizovať česko-slovenský
spisovný jazyk ako spisovný jazyk pre dva národy – český a slovenský.
Napokon o správnosti rozhodnutia uzákonenia spisovnej slovenčiny na stredoslovenskom
základe a nevyhnutnosti rozhodnutia kodiﬁkovať spisovnú slovenčinu ako samostatný spisov-
ný jazyk nás presviedča aj úradné zavedenie československého jazyka na Slovensku v období
Bachovho absolutizmu (1849-1959). Tento československý jazyk, v Kollárovom chápaní slo-
vakizovaná čeština pod názvom staroslovenčina, aj napriek plnej politickej podpore, zavedený
i do škôl a úradov, sa ukázal ako jazyk neživotaschopný, ako anachronizmus, a keďže nemohol
plniť funkciu spisovného jazyka slovenského národa, nemohol mať dlhšie trvanie a zanikol spo-
lu s Bachovým absolutizmom. A tak zatiaľ čo Kollárov československý jazyk doslova živoril,
Štúrova spisovná slovenčina sa rozvíjala nielen v dielach staršej romantickej generácie spiso-
vateľov a v realistickej literatúre, ale úspešne sa rozvíjala a upevňovala i v hovorovej podobe
a v novinárskom, odbornom i vo vedeckom štýle.
Nenaplnili sa ani Kollárove obavy z odcudzenia a vzájomného duchovného vzdialenia sa
Slovákov a Čechov po kodiﬁkácii spisovnej slovenčiny. Naopak. Veď samého Ľ. Štúra odušev-
nene vítala česká mládež už pri príležitosti Slovanského zjadu v Prahe (1848) ako jedného z je-
ho hlavných iniciátorov a organizátorov. V roku 1853 vyšlo v Prahe aj Štúrovo významné dielo
O národných piesňach a povestiach plemien slovanských (1853). Martin Hattala, autor grama-
tík štúrovskej spisovnej slovenčiny i porovnávacej gramatiky češtiny a slovenčiny (Srovnávací
mluvnice jazyka českého a slovenského, Praha 1856), pôsobil ako profesor slavistiky na praž-
skej univerzite celých štyridsať rokov (1861-1903). Pokračoval tak v dobrej tradícii Slovákov,
ktorí sa ako ﬁlológovia aktívne podieľali i na normatívnom opise a kultivovaní českého jazyka
počnúc Vavrincom Benediktom z Nedožier cez Pavla Doležala, Juraja Palkoviča či slavistu Pavla
J. Šafárika, ktorý po odchode z Nového Sadu (1833) žil a tvorivo pôsobil v Prahe až do smrti
(1861). Dva samostatné spisovné jazyky Slovákov a Čechov obidva tieto národy neoddeľovali,
lebo sa obidva navzájom potrebovali. Spájala ich aj stupňujúca sa maďarizácia na Slovensku,
najmä od rakúsko-maďarského vyrovnania (1867), ako i zosilňujúce sa germanizačné tendencie
v Čechách. Postupne sa na českej strane rozrastalo i slovakoﬁlstvo českých literátov a kultúrnych
pracovníkov. Dobre sa rozvíjajúce kultúrne a spoločenské vzťahy našli zo slovenskej strany zasa
odraz v spolku Detvan (1882), ktorý združoval slovenských študentov v Prahe, neskôr i v časo-
pise Hlas (1898) – kultúrno-literárnom orgáne mladšej generácie orientovanej liberálnodemokra-
ticky. V plnej miere sa tak naplnila jedna z požiadaviek Ľ. Štúra vyslovená v jeho kodiﬁkačných
zásadách, podľa ktorej žiadal nepretŕhať tradičné plodné duchovné korene s českým národom.
104

Pravda, ak sa spoločenské a kultúrne vzťahy medzi dvoma národmi vyvíjali jednoznačne
konvergentne, vo vzťahu spisovnej slovenčiny k spisovnej češtine sa prejavovali mierne diver-
gentné tendencie s miernym obranným protičeským purizmom, ktorý na rozhraní dvoch storo-
čí našiel výraz najmä v jazykovedných prácach širšie slavisticky orientovaného lingvistu Sa-
ma Cambela a ﬁlológa širokých rozhľadov Jozefa Škultétyho.
1.2. Nenaplnila sa však ani Kollárova vízia druhého spoločného slovanského jazyka – ilýr-
skeho, ktorý mal v duchu slovanskej vzájomnosti spájať všetkých južných Slovanov. „Rozpad“
ilýrskeho jazyka podľa Kollárovej štvorkmeňovej schémy sa však medzi južnoslovankými ja-
zykmi neriešil konﬂiktmi medzi južnoslovanskými národmi. „Ilýrsky jazyk“ neprijali Slovinci,
keďže sa rozhodli rozvíjať si vlastný národný spisovný jazyk. Neprijali ho ani Bulhari, ináč
gramatickou štruktúrou vlastného národného jazyka značne vzdialení. Jazykový konﬂikt mohol
vzniknúť ešte medzi Srbmi, ktorí zápasili už niekoľko desaťročí o vlastnú podobu spisovného
jazyka, a Chorvátmi ako najvernejšími zástancami ilýrskeho jazyka. Avšak k takému sporu či
konﬂiktu vôbec nedošlo, hoci bol na obzore po zverejnení článku Vuka S. Karadžića Srbi svi
i svuda (1849), ktorý chorvátskych ilýrcov znepokojil, a teda mohol vyvolať i chorvátsko-srbský
jazykový spor. Napokon však na tento Vukov článok neodpovedali sami Chorváti, lež, paradox-
ne, Slovák B. Šulek, príslušník ilýrskeho hnutia, ktorý odpovedal s pochopením a zmierlivo.
Navyše Chorváti a Srbi namiesto očakávaného sporu či konﬂiktu podpísali vo Viedni dohodu
o spoločnom jazyku jedného národa a jednej literatúry. Pravda, obidva spisovné jazyky sa ďa-
lej rozvíjali osobitne pod dvoma národnými názvami – srbský spisovný jazyk po deﬁnitívnom
priznaní jeho Vukovej podoby (1868) a v gramatických opisoch najmä Dj. Daničića, zatiaľ čo
chorvátsky spisovný jazyk naďalej hľadal svoju konečnú podobu vo vnútrojazykových chorvát-
sko-chorvátskych sporoch a konﬂiktoch najmä Záhrebskej a Rječskej ﬁlologickej školy, aby sa
napokon v duchu „juhoslovanskej vzájomnosti,“ ktorú hlásala mladá generácia, priklonil k Vu-
kovej podobe srbského spisovného jazyka. A tento príklon spečatil ﬁlológ Tomo Maretić v nor-
matívnej gramatke Gramatika i stilistika hrvatskog ili srpskog jezika (1899).
1.3. Z konfrontačného hľadiska zisťujeme medzi slovensko-českými a chorvátsko-srbskými
jazykovými vzťahmi tieto tri základné rozdiely:
Po prvé, v slovensko-českých vzťahoch došlo pri konečnom formovaní moderných národov
k jazykovému konﬂiktu, ktorý viedol k úplnej delimitácii slovenského a českého jazyka napriek
tomu, že slovensko-české jazykové vzťahy mali aspoň trojstoročnú tradíciu v dôsledku bohatých
kultúrnych stykov. Naproti tomu k chorvátsko-srbskému jazykovému konﬂiktu pri konečnom
formovaní moderného chorvátskeho a srbského národa nedošlo, hoci chorvátsko-srbské kultúrne
a literárne vzťahy boli v minulosti neporovnateľne menej rozvinuté než slovensko-české kultúr-
ne a literárne vzťahy.
Po druhé, v druhej polovici 19. storočia pozorujeme, že v slovensko-českých jazykových
vzťahoch, aj napriek priaznivým literárnym a kultúrnym slovensko-českým vzťahom, prevládali
mierne divergentné tendencie, ktoré sa prejavili na konci tohto storočia i miernym protičeským
purizmom. V chorvátsko-srbských jazykových vzťahoch pozorujeme v druhej polovici 19. sto-
ročia jednoznačne konvergentné tendencie, ktoré na konci tohto storočia obidva spisovné jazyky
priblížili do takého stupňa, že sa ocitli v normatívnej gramatike príslušníka chorvátskych „vu-
kovcov“ Toma Maretića Gramatika i stilistika hrvatskoga ili srpskoga jezika (1899).
Po tretie, do 20. storočia vstupovali slovensko-české a chorvátsko-srbské vzťahy s kvalita-
tívnym rozdielom: Ak slovensko-české vzťahy vstupovali do tohto storočia s teoreticky vyrie-
šeným a prakticky jasným vzájomným vzťahom vyriešeným v ich vzájomnom konﬂikte pred
polstoročím i s polstoročným fungovaním samostatných spisovných jazykov, status srbského
a chorvátskeho jazyka vzhľadom na ich samostatnosť (najmä so zreteľom na ich národný názov)
zostal teoreticky nerozpracovaný a tým nevyhranený a zahmlený.
2. Od začiatku 20. storočia sa slovensko-české jazykové vzťahy jednoznačne vyvíjali v rámci
miernych divergentných tendencií, známych z konca 19. storočia ako obranný purizmus. Takéto
105

smerovanie spisovnej slovenčiny podporoval najmä konzervatívny národnodemokratický prúd
sústredený okolo Matice slovenskej. Naproti tomu chorvátsko-srbské jazykové vzťahy sa vyví-
jali jednoznačne v rámci konvergentných tendencií, ktoré pred Prvou svetovou vojnou dokonca
vyústili do návrhu spoločného spisovného jazyka pomocou odstraňovania rozdielov medzi srb-
ským a chorvátskym jazykom, čo našlo výraz i v ankete o vzťahoch srbského a chorvátskeho ja-
zyka, ktorá na iniciatívu Jovana Skerlića prebiehala v časopise Srpski književni glasnik (1913).
Pravda, silnejúci národno-liberálny prúd slovenských vzdelancov z radov mladšej generácie
začal vo svojom programe oživovať československú jazykovú jednotu, čím sa i v pohľade na
vzťah slovenského a českého jazyka priblížili možnosti spoločného spisovného jazyka pre dva
národy obdobne ako u chorvátskych „vukovcov.“ Vďaka nim vznikla na Slovensku atmosféra
veľmi obdobná zjednocovaciemu pohybu, ktorý v tom čase prebiehal v Srbsku, keď Prúdy v ro-
ku 1914 vypísali obdobnú anketu o vzťahu spisovnej slovenčiny a spisovnej češtiny. Obidve
ankety však zahlušila Prvá svetová vojna. Iba poznamenávame, že zo širšieho porovnávacieho
hľadiska je zaujímavé, že v tom istom čase prebiehala i anketa o vzťahoch slovinského a srbské-
ho i chorvátskeho spisovného jazyka na stránkach slovinského časopisu Veda (1914).
Po skončení Prvej svetovej vojny a po vzniku nových štátnych útvarov – Československej re-
publiky (1918) a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (1918) – slovensko-české a chorvátsko-
-srbské jazykové vzťahy sa, na prvý pohľad paradoxne, vyvíjali diametrálne rozdielne. Kým v slo-
vensko-českých vzťahoch vypukol slovensko-český jazykový konﬂikt hneď po vyhlásení ústavy
nového štátu, v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov sa chorvátsko-srbské vzťahy zo začiatku
vyvíjali priaznivo, aby sa iba postupne zhoršovali a v polovici tretieho decénia odrazu prerástli do
ostrého a výbušného konﬂiktu, ktorý kulminoval vo štvrtej decénii 20. storočia ich rozchodom.
2.1. Druhý slovensko-český jazykový konﬂikt bol priamou reakciou na určenie vzťahu slo-
venského a českého jazyka po vyhlásení prvej Československej republiky (1920), ktorá mala
byť spoločným štátom dvoch rovnoprávnych národov s dvoma spisovnými jazykmi – českým
a slovenským. Ústava tejto republiky (1920) však uzákoňovala jeden spoločný „jazyk českoslo-
venský“ jedného „národa československého.“ Z takéhoto nesporne politicky chybného určenia
vzťahu slovenského a českého národa i jazyka vyplynul druhý slovensko-český jazykový kon-
ﬂikt, ktorý sa odvíjal najmä medzi národnodemokraticky orientovanými slovenskými vzdelan-
cami – ﬁlológmi, jazykovedcami, spisovateľmi, kultúrnymi pracovníkmi a liberálnodemokratic-
ky orientovanými politikmi. Vlnu prudkého nesúhlasu vyvolala najmä rozsiahla kniha politika
M. Hodžu Československý rozkol (1920), ktorý naznačené určenia vzťahu dvoch národov a ich
spisovných jazykov nielen obhajoval, ale spochybnil i opodstatnenosť kodiﬁkácie spisovnej slo-
venčiny Ľ. Štúra. Polemicky proti nemu vystúpil ﬁlológ J. Škultéty jazykovednými a historický-
mi argumentmi. Z českých ﬁlológov sa v konﬂikte najviac angažoval literárny vedec Albert Pra-
žák, ktorý v publikáciách Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1920) a Československý
národ (1925) stál na strane čechoslovakisticky orientovaných politikov. Tento vyslovene politic-
ky motivovaný jazykový konﬂikt, do ktorého sa zapojili viacerí významní slovenskí i českí vzde-
lanci, podstatne skomplikoval kontaktové fungovanie dvoch spisovných jazykov v spoločnom
štáte. Uniﬁkačné politické tendencie vyvolávali medzinacionálne napätie a s nimi na sloven-
skej strane i puristické tendencie. Tie vzrástli najmä po vydaní uniﬁkačne zameraných Pravidiel
slovenského pravopisu (1931), ktoré vyšli v redakcii českého jazykovedca Václava Vážneho.
Mladí slovenskí jazykovedci vzápätí založili, ako reakciu na tieto pravopisné pravidlá, časopis
Slovenská reč (1932), ktorý mal vo svojom programe pestovať kultúru spisovnej slovenčiny. Na
upokojenie jazykovej situácie na Slovensku a na zmiernenie puristických tendencií mala značný
vplyv kniha Jazykovedné glosy k československej otázke (1935) od (vtedy) mladého lingvistu
Ľ. Nováka, ktorý už z pozícií teórie spisovného jazyka Pražskej lingvistickej školy analyzoval
vzťah slovenského a českého jazyka z hľadiska diachrónneho i synchrónneho a v širšom slavis-
tickom kontexte dokázal správnosť Štúrovho kroku kodiﬁkovať slovenský jazyk ako samostatný
spisovný jazyk. Tým táto knižka značne prispela k stabilizácii slovensko-českých jazykových
106

vzťahov, ktorými daný konﬂkt podstatnejšie neotriasol. Umelý názov jazyka ako československý
sa teda neujal, a to ani po modiﬁkáciách hovoriacich o dvoch zneniach – o jeho českom a sloven-
skom variante. Spisovná slovenčina ďalej fungovala pod svojím národným názvom a vyvíjala sa
len s miernym protičeským purizmom, ktorý však, a to je dôležité, nevzrástol ani za samostatnej
Slovenskej republiky (1939-1945), čo potvrdzuje aj taká skutočnosť, že v tom čase neprešiel
hlasovaním radikálnejší návrh Pravidiel slovenského pravopisu (1939), lež vyšli umierenejšie
Pravidlá slovenského pravopisu (1940). A tak druhý slovensko-český jazykový konﬂikt neohro-
zil status samostatného slovenského spisovného jazyka, ani neovplyvnil negatívne jeho ďalšie
fungovanie, a teda napokon sa ani vzájomné vzťahy slovenského a českého jazyka nenarušili.
2.2. Chorvátsko-srbské jazykové vzťahy sa v prvých rokoch Kráľovstva Srbov, Chorvátov
a Slovincov (1918) vyvíjali pomerne priaznivo. Prvé problémy, ktoré sprevádzajú fungovanie
dvoch kontaktových jazykov v jednom štátnom spoločenstve, sa začali prejavovať najmä po
vydaní pravopisných pravidiel pod spoločným názvom Pravopis srpskohrvatskog jezika (1923)
od A. Belića. Tieto vzťahy sa však zhoršovali stupňovaním medzinacionálnych napätí najmä po
vyhlásení Kráľovstva Juhoslávie (1929), ale aj v dôsledku uniﬁkačných tendencií, ktoré vyústili
do naoktrojovaného projektu Pravopisno uputstvo ... (1930). Uniﬁkačné tlaky, ktoré sa napokon
prejavili aj v umelom názve srspkohrvatskoslovenački jezik, vyvolávali na chorvátskej strane
puristické tendencie, ktoré prerástli až do otvoreného protisrbského purizmu i s príslušnými ja-
zykovednými orgánmi. A tak v rámci jazykovednej spoločnosti Hrvatski jezik (1937) začal vy-
chádzať i časopis Hrvatski jezik (1938/39), o rok neskôr bol založený Pokret za hrvatski književ-
ni jezik (1938), ktorý mal vo svojom programe „návrat k chorvátskym jazykovým prameňom.“
Protisrbský purizmus našiel plný výraz v chorvátskej autonómii Banovina Hrvatska (1939), keď
skoro po jej vyhlásení vyšla publikácia Razlike izmedju hrvatskoga i srpskoga književnog jezika
(1940). Protisrbský purizmus sa rozvinul ešte intenzívnejšie v Nezávislom chorvátskom štáte
(1941), v ktorom došlo k úplnej politizácii jazykovej otázky a k inštitucionalizovaniu jazykovej
politiky v štátnom jazykovom úrade Hrvatski državni ured za jezik (1941). V rámci puristických
tendencií bol zavedený nový pravopis na morfologickom princípe Koriensko pisanie (1942)
a neskôr morfonologický Hrvatski pravopis (1944).
Projektovaný spoločný jazyk chorvátskych „vukovcov“ pod spoločným názvom hrvatsko-
srpski ili srpskohrvatski sa tak po polstoročí deﬁnitívne rozpadol v prvom chorvátsko-srbskom
jazykovom konﬂikte.
2.3. Ak v česko-slovenských jazykových vzťahoch zaznamenávame hneď na začiatku v spo-
ločnom štáte Čechov a Slovákov prudký jazykový konﬂikt, po jeho vyriešení nastal pokojný
vývin vzťahov týchto dvoch spisovných jazykov, iba zo slovenskej strany s miernym obranným
protičeským purizmom. Naproti tomu v chorvátsko-srbských jazykových vzťahoch zazname-
návame, napriek priaznivým začiatkom, pomerne výbušný, prudký konﬂikt, ktorý kulminoval
v Nezávislom chorvátskom štáte so silným delimitatívnym protisrbským purizmom, ktorý vie-
dol k rozpadu akýchkoľvek vzťahov medzi chorvátskym a srbským spisovným jazykom.
Pri porovnávaní obidvoch jazykových konﬂiktov sa ukazuje, že ich spoločným znakom sú
jednak objektívne problémy, ktoré spočívajú v ich kontaktovom fungovaní v jednom štátnom
útvare, jednak subjektívne problémy, ktoré vyplývali najmä z unitaristických a uniﬁkačných
úsilí pri spájaní dvoch jazykov do jedného spoločného názvu. V slovensko-českom jazykovom
konﬂikte to bolo jednoznačné politické rozhodnutie už v ústave ako základnom zákone spoloč-
ného štátu, v chorvátsko-srbskom konﬂikte sa to prejavilo v úsilí postupnej uniﬁkácie týchto
jazykov. Obidva pokusy boli neúspešné.
3. Hoci po Druhej svetovej vojne vznikli pre slovensko-české a chorvátsko-srbské jazyko-
vé vzťahy obdobné podmienky, tieto vzťahy sa vyvíjali diametrálne odlišne. Obnovená Česko-
-Slovenská republika (neskôr i federatívna) ako i Juhoslovanská ľudová republika (neskôr taktiež
i federatívna) ústavne zabezpečovali rovnoprávnosť národov i národných spisovných jazykov.
Čoskoro sa však v obidvoch štátoch prejavili problémy, ktoré zvyčajne vznikajú pri používaní
107

dvoch kontaktných spisovných jazykov v jednom štátnom útvare. Politické (stranícke) orgány sa
v obidvoch štátoch pokúsili tieto problémy tlmiť opatreniami, ktoré mali zabezpečiť postupné zbli-
žovanie kontaktových spisovných jazykov. Postupovali rozdielne, hoci takmer v rovnakom čase.
3.1. Od konca 50. rokov sa v Československu začína šíriť myšlienka zbližovania kultúr
dvoch národov, ich literatúr i jazykov v duchu proletárskeho internacionalizmu. Na konferencii
v Libliciach (1960) sa začala rozpracúvať teória o „zbližovaní dvoch blízkych jazykov v roz-
vinutej socialistickej spoločnosti“ (Problémy marxistickej jazykovedy, Praha 1962). Prevažná
väčšina slovenských a českých jazykovedcov, poučená zrejme i „výsledkami“ dvoch česko-slo-
venských jazykových konﬂiktov, tejto „teórii“ úspešne odolávala, a to najmä rozpracúvaním
teórie jazykovej kultúry a teórie spisovného jazyka, teda „teórii o zbližovaní“ dvoch jazykov
nepodľahla. Na Slovensku sa to potvrdilo aj v známych Tézach o slovenčine (1967), ktoré mohli
vyjsť ešte v priaznivej demokratizačnej politickej atmosfére pred federatívnym usporiadaním
štátu (1968). Aj v rokoch politickej normalizácie po roku 1968 slovenskí jazykovedci odoláva-
li naoktrojovaným politickým programom „zbližovania jazykov“ ďalším rozpacúvaním teórie
spisovného jazyka a jazykovej kultúry, vývin spisovnej slovenčiny usmerňovali inštitucionálne,
bez puristických prejavov.
A tak po zániku spoločnej federatívnej republiky a vyhlásení dvoch samostatných štátov
(1993) sa na slovensko-českých jazykových vzťahoch zmenilo iba to, že prestali byť kontakto-
vými jazykmi, stali sa jazykmi štátnymi. Český jazyk v Slovenskej republike nadobudol status
cudzieho jazyka (ako ktorýkoľvek iný slovanský jazyk) a stal sa jazykom českej menšiny, ob-
dobne slovenský jazyk nadobudol v Českej republike status cudzieho jazyka (ako ktorýkoľvek
iný slovanský jazyk) a stal sa v nej jazykom slovenskej menšiny. Tradične dobrá spolupráca
medzi slovenskými a českými jazykovedcami a jazykovednými inštitúciami neoslabla, rozvíja
sa ďalej v plnom rozsahu.
3.2. V Juhoslávii sa problémy fungovania dvoch kontaktových spisovných jazykov – chorvát-
skeho a srbského – riešili dohodou o spoločnom spisovnom jazyku so zdvojeným názvom srpskohr-
vatski alebo hrvatskosrpski jezik na základe výsledkov predbežnej ankety v Letopise Matice srbskej
(1953) dohodou podpísanou v Novom Sade (1954). Táto dohoda sa však stala zdrojom rozporov pri
druhom chorvátsko-srbskom jazykovom konﬂikte. Rozpory sa začali prejavovať už pri realizácii
záverov novosadskej dohody, ktorá mala obidva spisovné jazyky zbližovať. Srbským a chorvátskym
jazykovedcom sa na základe tejto dohody podarilo síce vypracovať a vydať spoločný Pravopis srp-
sko-hrvatskog književnog jezika alebo Pravopis hrvatskosrpskog književnog jezika (1960), avšak
vážne nedorozumenia, ktoré vznikli pri tvorbe výkladového slovníka, spôsobili, že spolupráca na
ňom bola prerušená a na spoločnej terminológii sa nezačalo ani pracovať. Nespokojnosť s novosad-
skou dohodou, ktorú verejne manifestovala najmä stredná generácia chorvátskych lingvistov a in-
telektuálov, vyústila do Deklaracije o nazivu i položaju hrvatskog književnog jezika (1967), aby
bola napokon novosadská dohoda deﬁnitívne anulovaná (1971). Chorváti sa vrátili k národnému
názvu hrvatski jezik (1971), pod ktorým začali vydávať základné normatívne jazykovedné diela.
Pri politických napätiach okolo rozpadu bývalej Juhoslávie a po vzniku samostatného chorvátskeho
štátu – Chorvátskej republiky (1991) prepukol v Chorvátsku opäť silný protisrbský delimitačný pu-
rizmus, ktorý sa prejavil najmä v lexikálnej oblasti pri chorvátsko-srbských lexikálnych rozdieloch
(V. Brodnjak, Razlikovni rječnik srpskog i hrvatskog jezika, 1993), ako aj v prácach z dejín chorvát-
sko-srbských jazykových vzťahov. Takmer polovica pomerne bohatej chorvátskej jazykovednej pro-
dukcie v poslednom desaťročí mala puristickú povahu (M. Samardžija, 1997, s. 196). Avšak v druhej
polovici poslednej decénie minulého storočia chorvátsky purizmus postupne ustupoval a na základe
nových výkladových slovníkov chorvátskeho spisovného jazyka, najmä však na základe rozsiahlej
normatívnej príručky jazykovej správnosti Hrvatski jezični savjetnik (1999) možno usudzovať, že
chorvátsky protisrbský purizmus už neprekročil hranicu tretieho milénia.
3.3. Pozorovaním rozdielneho vývinu slovensko-českých a chovátsko-srbských jazykových
vzťahov v druhej polovici 20. storočia dochádzame k záveru, že ani veľká gramatická a lexikál-
108

na blízkosť (ba pri chorvátsko-srbskom vzťahu ani ich spoločná genetická osnova) nezaručuje
ich spoľahlivé spolužitie pri používaní vo funkcii kontaktových jazykov, a to ani pri iniciatívnej
politickej podpore, ba ani pri najlepších želaniach jazykovedcov!
Slovenskí a českí jazykovedci, zrejme dobre poučení dvoma slovensko-českými konﬂiktmi,
ktoré boli vyvolané práve „spájaním“ dvoch národných spisovných jazykov do spoločného „česko-
slovenského jazyka,“ sa už v poslednom polstoročí o takéto „spájanie“ ani nepokúšali. No hlbšia
analýza obidvoch chorvátsko-srbských jazykových sporov potvrdzuje, že hlboko v ich podstate
väzí práve to „spájanie,“ opodstatnené vari iba pragmaticky, ale v rozpore s jazykovými zákoni-
tosťami. Zrejme však bude u slovanských národov pôsobiť iná, vnútorná zákonitosť, podľa ktorej
je národný názov spisovného jazyka nezastupiteľný, a teda i nenahraditeľný. Napokon táto skutoč-
nosť je v plnej zhode s chápaním aj slovanskej vzájomnosti na princípe jednoty v rozmanitosti, kto-
rú rozpracoval Ľ. Štúr práve vo veľkom slovensko-českom jazykovom spore s Jánom Kollárom.
4. Naznačené podstatné rozdiely v slovensko-českých a chorvátsko-srbských jazykových
konﬂiktoch nám dovoľujú urobiť nieľkoľko záverov:
Po prvé, slovanská vzájomnosť a jazykové konﬂikty sa nevylučujú, sú v komplementárnom
vzťahu. Rozvoj a riešnie jazykového konﬂiktu závisí od pomeru racionálneho a emocionálne-
ho náboja v ňom. Konﬂikty s prevahou emocionálneho náboja sa končia zlomami a rozchodom.
Konﬂikty s prevahou racionálneho náboja privádzajú k porozumeniu a vzájomnosti. Významnú
úlohu pritom hrá dobrá teória spisovného jazyka a jazykovej kultúry a jej správne uplatňovanie.
Po druhé, keďže jazykový konﬂikt je v kauzálnom vzťahu k jazykovému kontaktu, základ-
ným potenciálnym konﬂiktotvorným jazykovým faktotom sú jazyky v kontakte, t. j. keď sa, hoci
podľa zákona i rovnoprávne, používajú v jednom štátnom útvare, a to aj vtedy, keď si obidva
kontaktové jazyky zachovávajú svoj národný názov.
Po tretie, v naznačených jazykových konﬂiktoch hral mimoriadne významnú úlohu názov
spisovného jazyka, ktorý je prvoradým potenciálnym konﬂiktotvorným činiteľom, a to aj vtedy,
ak je tento názov prítomný vo zdvojenom názve kontaktových jazykov.
Po štvrté, ak pri formovaní sa či kodiﬁkácii dvoch spisovných slovanských jazykov je irele-
vantná ich gramatická alebo lexikálna blízkosť, práve jazyková blízkosť sa stáva pri slovanských
jazykoch v kontakte potenciálne veľmi silným konﬂiktotvorným faktorom, a to v priamej úme-
re: Čím sú si dva kontaktové slovanské spisovné jazyky (gramaticky a lexikálne) bližšie, tým sú
tieto jazyky náchylnejšie na vzájomné konﬂikty.
Po piate, genéza všetkých konﬂiktotvorných jazykových faktorov, zdá sa, vychádza zo sku-
točnosti obsiahnutej v známej všeobecnolingvistickej téze, podľa ktorej je národný jazyk zá-
kladným znakom identity národa, avšak túto tézu pri slovanských spisovných jazykoch treba
rozšíriť o dodatok, že takýmto znakom je najmä spisovný jazyk. Ba z pozorovania vzájomných
vzťahov slovanských spisovných jazykov v súčasných globalizačných procesoch dovoľujeme
si vysloviť tézu, že sa prejavuje tendencia, v rámci ktorej akoby sa slovanské spisovné jazyky
stávali záväzným znakom nielen identity národa, lež aj identity štátov, čím nadobúdajú i funkciu
(jedného štátneho) symbolu.
Literatúra

БРБОРИЋ, Б: О језичком расколу (Социолингвистички огледи). Београд – Нови Сад : ЦПЛ – ПРОМЕТЕЈ 2000.
БРБОРИЋ, Б.: С језика на језик (Cоциолингвистички огледи ). Београд – Нови Сад : ЦПЛ – ПРОМЕТЕЈ 2001.

BROZOVIĆ, D.: Standardni jezik. Zagreb : Matica hrvatska 1970.
Brněnská slavistika a česko-slovenské vztahy. Ed. Ivo Pospíšil. Brno : FF MU 1998.
Česko-slovenská vzájemnost a nevzájemnost. Ed. Ivo Pospíšil – Miloš Zelenka. Brno : FF MU 2000.
HORÁK, E.: Srbský a chorvátsky spisovný jazyk (vzťahy a súvislosti). In: Slavica Slovaca, 1999, roč. 34, č. 1, s. 3-15.
HORÁK, E.: Povaha a genéza slovenského a chorvátskeho jazykového purizmu. In: Slovensko-chorvátske jazykové
a literárne vzťahy. Bratislava : T.R.I. MÉDIUM 1999.
HORÁK, E.: Kodiﬁkácia spisovnej slovenčiny z aspektu kodiﬁkačných procesov južnoslovanských spisovných jazykov.
In: XIII. medzinárodný zjazd slavistov v Ľubľane. Príspevky slovenských slavistov. Ed. Ján Doruľa. Bratislava :
Slovenský komitét slavistov / Slavistický kabinet SAV 2003, s. 151–163.
109

Hrvatski jezik. Ed. Mijo Lončarić. Opole : Uniwersytet Opolski – Instytut Filologii Polskiej 1998.

ИВИЋ, П.: Српски народ и његов језик. Београд : Српска књижевна задруга 1986.
Kultúra spisovnej slovenčiny. Ed. Jozef Ružička. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1967.

NOVÁK, Ľ.: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská 1935.

PAULINY, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava : SPN 1983.

ROSENBAUM, K.: Vzťahy slovenskej a českej literatúry 19. a 20. storočia. Bratislava : Obzor 1989.
RUŽIČKA, J.: Spisovná slovenčina v Československu. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1970.
Problémy marxistickej jazykovědy. Praha : ČSAV 1962.
Slovenčina v kontaktoch a konﬂiktoch s inými jazykmi. In: Sociolinguistica Slovaca. 4. Ed. Slavomír Ondrejovič. Bra-
tislava : Veda 1999.

SAMARDŽIJA, M.: Hrvatski jezik u Nezavisnoj državi Hrvatskoj. Zagreb : Hrvatska sveučilišna naklada 1993.
SAMARDŽIJA, M.: Osnovni pravci hrvatskoga jezičnog purizma. In: Sociolinguistica Slovaca. 3. Bratislava : VEDA
1997.

SESAR, D.: Putovima slavenskih književnih jezika. Zagreb : Zavod za lingvistiku 1996.
Slovanské spisovné jazyky v době přítomné. Ed. Miloš Weingart. Praha : Melantrich 1937.
Slovensko-české vzťahy a súvislosti. Ed. Jozef Hvišč. Bratislava : FF UK 2000.
Српски језик. Ed. Милорд Радовановић. Opole : Uniwersytet Opolski – Instytut Filologii Polskiej 1996.

ŠTÚR, Ľ.: Slovenčina naša. Dielo v piatich zväzkoch. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1952-
1957.

VINCE, Z.: Putovima hrvatskoga književnog jezika. Zagreb : Liber 1978.
Slovak-Czech philological Parallels from the Aspect of (South)Slavic Linguistics
(The idea of „Slavic reciprocity“ and Slavic linguistic Conﬂicts)
Emil Horák
A comparative-linguistic account of the historical development of two Slavic languages can reveal phenomena that
are not recognizable from a single linguistic perspective. This is also true about the comparative study of a sensitive and
frequently tabooed subject matter of conﬂicts between Slavic languages.
In this contribution we focus on the Slovak-Czech linguistic conﬂicts and examine them from the perspective of
similar linguistic conﬂicts among South Slavic languages, particularly between the Croatian and the Serbian language.
Such a comparison sheds new light on some linguistic conﬂicts, such as the conﬂict between J. Kollár (an advocate of
one common Czechoslovak standard language) and Ľ. Štúr (a supporter of two separate standard languages) in 1846.
Moreover, comparing the consequences of the Slovak and the Czech language reconciliation with the absence of such
reconciliation in Croatian-Serbian linguistic problems at the time, we can view the 20th-century conﬂicts between the
latter two languages from a new perspective.
It is concluded that the linguistic conﬂicts between particular Slavic languages shall not be tabooed nor viewed in
a negative perspective. They served as the means of struggle between two or more concepts searching for optimal solu-
tions in the contexts of convergent and divergent developments of particular Slavic languages. Special attention shall be
given to these linguistic conﬂicts also at present, when searching for new coordinates of the Slavic geo-political space
within current globalization processes.
Linguistic conﬂicts and the notion of Slavic reciprocity should not be viewed as a contradiction. On the contrary,
it seems that the seeds for the Slavic linguistic conﬂicts are were already planted in Ján Kollár’s four-root concept of
Slavic reciprocity. Moreover, it seems that the optimally resolved linguistic conﬂicts foster the development of a true
Slavic reciprocity.
110

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
ANDREJ ŠKOVIERA*
Tretí slovanský život Nauma Ochridského
a dátum vyhnania Metodových učeníkov
ŠKOVIERA, A.: The Third Slavonic Life of St. Nahum of Ochrid and the Date of Expulsion of Method’s Disciples.
Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp. 111-123. (Bratislava)
Slovak translation of the Third Slavonic Life of St. Nahum of Ochrid, comments especially on the theological con-
tent, analyse of the inﬂuence of biblical texts, the question of the liturgical form (rite) used by cyrillo-methodian mission
(ᾀσµατικὴ ἀκολουθία or monastic typikon) and the date of expulsion of Method’s disciples from Great Moravia.
Disciples of St. Cyril and Method, Great Moravia, St. Nahum of Ochrid, hagiography, theological polemic.
Tretí slovanský život Nauma Ochridského je najmladším spomedzi všetkých zachovaných
slovanských životov Nauma.1 V slavistike je menej známy a doteraz sa mu venovalo relatívne
málo pozornosti akiste aj preto, že na prvý pohľad neobsahuje nijaké nové hodnoverné historické
údaje a nápadne sa podobá na Krátky grécky život Nauma označovaný niekedy aj ako Druhý
grécky život Nauma.
Tretí slovanský život Nauma objavil ruský slavista Piotr A. Lavrov na začiatku 20. storočia
v Belehradskej národnej knižnici. Tá počas bombardovania za Druhej svetovej vojny vyhore-
* Mgr. Andrej Škoviera, Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, Panská 26, 813 64 Bratislava.
1 Prvý slovanský Život Nauma je z Prológu č. 47 Zografského kláštora na Athose, zachoval sa v rukopise z 15. sto-
ročia. Napísaný bol v 10. storočí. Vydania: ИВАНОВ, Й.: Български старини из Македония. 2. doplnené vydanie.
София : Държавна печатница 1931 (3. faksimilné vydanie v roku 1970), s. 305-311 (s množstvom cenných komen-
tárov); ЛАВРОВ, П. А.: Житія св. Наума Охридскаго и служба ему. In: Извэстія Отдэленія русскaго языка
и словесности Императорской академии наук 1907 (1908), т. ХII, кн. 4, s. 3-7 (aj faksimile rukopisu); ЛАВРОВ,
П. А.: Материалы по истории возникновения древнейшей славянской письменности. Ленинград : Издательство
Академии наук СССР 1930, s. 181-182. Druhý slovanský Život Nauma je z podstatne neskoršieho obdobia, známy je
z jedného rukopisu zo 16. storočia. (Rukopis bol zničený počas Druhej svetovej vojny pri bombardovaní Belehradskej
národnej knižnice.) Pozri Й. Иванов, Български старини из Македония, s. 311-313; П. А. Лавров, Материалы по
истории возникновения древнейшей славянской письменности, s. 182-184. Celkovo sa nám zachovalo 5 rôznych
Životov Nauma – tri slovanské a dva grécke. Bližšie o nich pozri ИВАНОВА, К.: Жития на Наум Охридски. In:
Кирило-Методиевска енциклопедия. Том I. (А-З) София : Издателство на Българската академия на науките 1985,
s. 698-704; БЪРЛИЕВА, С.: Пространното гръцко житие на Наум Охридски. In: Старобълграска литература. Книга
20. София : Българската академия на науките – Институт за литература 1987, s. 129-144; TRAPP, E.: Die Viten des
hl. Naum von Ochrid. In: Byzantinoslavica, 1974, roč. 35, č. 2, s. 161-185 (tu sa nachádza aj text obidvoch gréckych
životov); НИКОЛОВА, С.: За един непознат препис от службата на св. Наум Охридски. In: Хиляда и осемдесет
години от смъртта на св. Наум Охридски. София : Издателство на Българската академия на науките 1993, s. 31-57.
Medzi Naumove životy by sme azda mohli započítať aj krátky proložný (synaxárový) život napísaný pravdepodobne
v r. 1931 v kláštore sv. Nauma pri Ochridskom jazere (týmto rokom je aspoň datovaný rukopis so službou Naumovi,
v iných zachovaných rukopisoch tejto služby sa text nenachádza, a tak dedukujem, že synaxárové čítanie do služby
doplnil opisovač). V tom prípade by samozrejme najmladším životom bol tento text, a nie Tretí slovanský život Nauma.
Pozri ГЕОРГИЕВСКИ, М.: Службата, акатистот и молитвата на св. Наум Охридски во новооткриените словенски
ракописи од Македониjа. In: Светите Климент и Наум Охридски и придонесот на охридскиот духовен центар
за словенската просвета и култура. Прилози од научен собир одржан на 13-15 септември 1993. Ed. Петар Хр.
Илиевски. Скопjе : Македонска академиjа на науките и уметностите 1995, s. 179.
111

la a v nej zhorel aj rukopis študovaný Lavrovom. Ruský slavista ho dva razy publikoval, naj-
prv v Извэстіях Отдэленія русскаго языка и словесности Императорской академии наук
1907 (1908), т. ХII, кн. 4, s. 23-26 a potom ešte raz v Материалах по истории возникновения
древнейшей славянской письменности. Ленинград : Издательство Академии наук СССР
1930, s. 184-187;2 žiaden iný text, rukopisný ani tlačený, mi nie je známy. Tretí slovanský život
Nauma je veľmi blízky Krátkemu gréckemu životu Nauma (označovaný niekedy ako Druhý
grécky život Nauma), mnohí ho dokonca označujú za cirkevnoslovanský preklad krátkeho gréc-
keho života. P. A. Lavrov podáva k publikovanému textu len krátky komentár, v ktorom tvrdí,
že text života je závislý od Dlhého gréckeho života Klimenta Ochridského (od arcibiskupa Teo-
fylakta).3
Život sám je súčasťou služby sv. Naumovi. Pôvodnú grécku službu zložil v 13. storočí
ochridský arcibiskup Konstantinos Kavasilas.4 Cirkevnoslovanský preklad sa nachádzal v ru-
kopise č. 324 (Љуб. Стојановић 376) Starej zbierky Belehradskej národnej knižnice. Služba
je určená na 23. december a obsahuje aj texty predsviatku Kristovho narodenia.5 Podľa G. Pop-
-Atanasova je prepis z 18. storočia a má znaky rusko-slovanskej redakcie.6 Služba a život boli
podľa P. A. Lavrova preložené dosť neskoro z moschopolského vydania a ich jazyk obsahuje
osobitosti, ktoré poukazujú na Macedónsko ako miesto vzniku prekladu.7
V slovenskej slavistike sa životmi cyrilo-metodských žiakov a spolupracovníkov najviac
zaoberal Ján Stanislav, ktorý ako prvý preložil a slovenskej verejnosti sprístupnil aj všetky slo-
vanské životy Nauma Ochridského. Prvé dva slovanské životy publikoval najprv v časopise Elán
v januári 1941, prvý, nepochybne najvýznamnejší život, potom ešte opakovane aj v starosloven-
skej čítanke pre vyššie triedy stredných škôl s názvom Po stopách predkov a opäť v treťom zväz-
ku svojich Dejín slovenského jazyka. Tretí slovanský život Nauma publikoval v knihe Životy
slovanských apoštolov Cyrila a Metoda v legendách a listoch v roku 1950.8 O treťom živote píše
podobne ako väčšina slavistov: „Tretia legenda je len prekladom gréckej legendy, ktorá je nesko-
rým prekladom zo staroslovienskej legendy, ale nedonáša nijakých cennejších údajov pre nás.“9
Preklad Jána Stanislava z roku 1950 už zastaral, preto som sa rozhodol predložiť nový pre-
klad aj s komentárom. Pri prekladaní som dbal aj na presnosť v teologickej terminológii. Na
lepšiu orientáciu uvádzam aj strany v obidvoch Lavrovových vydaniach textu a na niektorých
miestach aj cirkevnoslovanské termíny v príslušných doložených tvaroch. V hranatých zátvor-
kách sú naše doplnky sprostredkujúce lepšie pochopenie textu.
2 П. А. Лавров, Житія св. Наума Охридскаго и служба ему, s. 1-51 spolu so službou a Prvým životom Nauma (naj-
starším). V Материалах по истории возникновения древнейшей славянской письменности nie je celá služba, len
vybrané tropáre a stichiry.
3 П. А. Лавров, Житія св. Наума Охридскаго и служба ему, s. 49.
4 ПОП-АТАНАСОВ, Ѓ.: Речник на старата македонска литература. Скопје : Македонска книга 1988, s. 262.
Minimálne pri kánonoch je Kavasilovo autorstvo zrejmé z akrostichov, pri stichirách sa o autorstve diskutuje.
5 Doposiaľ sú mi známe štyri cirkevnoslovanské verzie služby Naumovi, ktoré vykazujú významné rozdiely, hoci ich
obsahový základ je evidentne aspoň z prevažnej časti spoločný. Okrem toho sa nám zachovali dve grécke verzie služby
Naumovi. Budem sa im podrobnejšie venovať v inej štúdii.
6 Ѓ. Поп-Атанасов, Речник на старата македонска литература, s. 262. Z výkladu G. Pop-Atanasova by sa zdalo, že text
ešte existuje. O životoch nesprávne tvrdí, že existujú len dva slovanské a jeden grécky. Tamže, s. 104.
7 П. А. Лавров, Житія св. Наума Охридскаго и служба ему, s. 51.
8 STANISLAV, J.: Dve legendy o živote Nauma. In: Elán. Mesačník pre literatúru a umenie, 1940-41, roč. 11, č. 5, s. 7;
STANISLAV, J.: Po stopách predkov. Staroslovenská čítanka pre vyššie triedy stredných škôl. Bratislava : Štátne nakla-
dateľstvo 1948, s. 61-63; STANISLAV, J.: Dejiny slovenského jazyka. III. Texty. 1. vydanie. Bratislava : Vydavateľstvo
Slovenskej akadémie vied 1957, s. 73-74 (2. vydanie 1967, s. 99-100); STANISLAV, J.: Životy slovanských apoštolov
Cyrila a Metoda v legendách a listoch. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská 1950, s. 121-131.
9 J. Stanislav, Dve legendy o živote Nauma, s. 7. V knihe Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda v legendách
a listoch píše: „Je to neskorý preklad gréckeho textu, tzv. Macedónskej legendy. Text je porušený“ (s. 127).
112

Text
‡[s. 23]‡ ‡[s. 184]‡
23. deň mesiaca decembra konáme pamiatku nášho prepodobného10 otca Nauma, ochrid-
ského divotvorcu. Tento náš prepodobný a preblažený otec Naum žil v časoch svätých Cyrila
a Metoda, ktorí vtedy chodili po všetkých bulharských11 krajinách a usilovali sa obrátiť oklama-
né národy na pravú12 vieru. Nasledovateľom týchto božských mužov a ohlasovateľov pravdy bol
prepodobný Naum, ktorý sa im oddal celou dušou. A chodili spolu po všetkých krajoch a mes-
tách, znášali mnohé námahy a neznesiteľné bolesti, ponižovaní a trápení, bití, ráňaní, väznení
a vyhnaní Kristovými nepriateľmi ďaleko od pravej viery.13 Ale svätí všetko pretrpeli s radosťou.
Aby priviedli mnohých ku Kristovej viere a aby ich osvietili svetlom pravdy a poznania božské-
ho Písma, preložili božské Písma Starej i Novej [zmluvy] z gréckeho jazyka do prostého bulhar-
ského14 jazyka ‡[s. 185]‡ a sami vynašli písmená pre slovanský jazyk; týmito novoutvorenými
písmenami zapísali božské knihy v slovanskom jazyku. A ešte predtým, než začali ohlasovať
toto Bohom vnuknuté dielo medzi slovanskými národmi,15 dohodli sa medzi sebou blažení Cyril
a Metod, Naum a Kliment a [ďalší] blažení a apoštolom rovní muži, ktorí boli s nimi, predstaviť
ho katolíckej (соборнеи)16 cirkvi, aby od nej prijali odporúčanie a potvrdenie. Vzali svoje novo-
preložené bulharské knihy a vedení Božím duchom došli do starého Ríma. Arcibiskupom bol
vtedy veľký Hadrián.17 On, keď sa dopočul o ich príchode, vyšiel im v ústrety na veľkú vzdia-
lenosť s celou kňazskou synodou18 a veľkolepo si ich uctil, ako prislúcha svätým. Keď vošli
do mesta, Pán ukázal veľké a podivuhodné [skutky] skrze svojich služobníkov (uгодниками),19
oslavujúc tak svojich svätých, ktorí oslavujú jeho. Hneď sa diali znamenia a zázraky: mnohí
slepí začali vidieť a porazení vyzdraveli, hluchí začali počuť, nemí hovoriť a chromí chodiť; iní
boli oslobodení od nečistých duchov a boli uzdravení z rozličných chorôb.
Podľa týchto znamení, zázrakov a tiež iných zjavení spoznal svätý pápež Hadrián, že toto
dielo je božské ‡[s. 24]‡ a bohumilé, preto si pozval svätých k sebe a prikázal im doniesť ich
novopreložené knihy, čo aj urobili. Dôkladne (извэстно) ich preskúmal, postaviac vedľa seba
grécke a bulharské [texty] a zistil, že sú vo všetkom zhodné a jednomyseľné. Potom ich syno-
dálne (соборнw)20 potvrdil a dosvedčil ako verné, bezchybné a pravé a prikázal svätým, aby dali
knihy na všeobecné poučenie všetkým slovanským národom v bulharskej krajine, aby lepšie
porozumeli nábožnej viere.
10 V csl. преподобнаго. Termín prepodobný označuje kategóriu svätcov, ktorí sa vyznačovali svojím duchovným životom
(askézou) a stali sa tak preveľmi podobnými Bohu. Iný výklad vychádza z cirkevnoslovanského подобaти „patriť, nále-
žať, byť hodný;“ prepodobný je ten, kto je (veľmi) hodný úcty. Je ekvivalentom gréckeho ὅσιος. V oﬁciálnych sloven-
ských prekladoch bohoslužobných textov byzantsko-slovanského obradu sa používa spravidla slovo prepodobný.
11 T. j. slovanských. Treba poznamenať, že v neskoršom období sa v gréckych textoch toto slovo používalo vo význame
„slovanský“ (všeobecne). Na označenie Bulharov a (dnešného) Bulharska sa väčšinou používali termíny Mýz, Mýzia,
resp. mýzsky. Pozri GRIVEC, F.: Konstantin und Method. Lehrer der Slaven. Wiesbaden : Otto Harrassowitz 1960,
s. 156.
12 V csl. православную; tu však nemá denominačno-rozlišovací význam.
13 Doslovne podľa textu: vyhnaní ďaleko od Kristových nepriateľov a pravej viery. To ale nedáva zmysel; и namiesto
t je asi chybou opisovača.
14 T. j. slovanského.
15 Stanislav prekladá: v jazykoch slovanských; v origináli však je: во языцы славенскіz.
16 Соборнеи – zodpovedá gréckemu slovu καθολικὴ – katolíckej, všeobecnej. Tu sa evidentne myslí na Rím.
17 Hadrián II., rímskym pápežom bol od 14. decembra 867 do r. 872.
18 Čiže so všetkými kňazmi, resp. klerikmi rímskej diecézy. V origináli со всэмъ сщ7еннымъ соборwмъ. Stanislav prekla-
dá: s celým kňazským zborom.
19 Stanislav má nepresne: veľké a úžasné [divy] ukázal Pán obľúbencom svojim; v origináli je: веліz и uжаснаz показа
господь uгодниками своими.
20 Stanislav prekladá: všeobecne.
113

Keď svätí skončili svoje bohumilé diela, zatúžili sa vrátiť do svojich krajín. Pápež ich vypre-
vadil s celou synodou kňazov a aj všetok ľud veľkého mesta Ríma ich sprevádzal s veľkou úctou
a nábožnosťou. Prichádzali k nim tí, ktorí mali trápenia, neduhy a rozličné choroby. A keď sa
pozerali do očí svätých a dotýkali sa ich, vychádzala z nich akási božská sila a všetkých uzdra-
vovala, taká hojná bola Božia milosť v nich. Pápež a tí, čo boli s ním, sa len ťažko mohli s nimi
rozlúčiť; keď sa navzájom pozdravili svätým bozkom, odišli [každý] svojou cestou so zármut-
kom z odlúčenia. Svätý a veľký Cyril, ich predstavený a vodca, ktorý bol starý a chorý, zostal
v Ríme a vo vysokej starobe sa presídlil z tohto dočasného života do života večného a nestarnú-
ceho (нестарэмую), konajúc nespočetné zázraky a uzdravujúc každý neduh a každú ranu.
Svätý Metod so svojou družinou, blaženým Klimentom a bohonosným Naumom a ostatný-
mi sa vrátili do bulharskej21 krajiny. ‡[s. 186]‡ Začali plavbu po mori a doplávali až do Ilýrika.
Keď vystúpili z lode, začali putovať po pevnine a pritom apoštolsky ohlasovali pravú vieru. Pri-
šli do nemeckého a uhorského kraja, k národu barbarskému a pyšnému (гордіи), ktorý nesmierne
zúril proti pravoverným, pridŕžal sa mnohých heréz a rúhal sa Svätému Duchu, držiac sa zhub-
nej herézy lživého (суемудреннагw)22 Apollinaria. Svätí začali proti týmto rúhačom mocne bojo-
vať23 a hovoriť o Svätom Duchu a učili ich po všetky dni pridŕžať sa dogiem svätej všeobecnej
(соборныz) apoštolskej cirkvi. ‡[s. 25]‡ Jedni ich počúvali, iní sa s nimi preli, ale nemohli proti
nim obstáť. A keďže nemohli zniesť ich usvedčenia, poháňaní hnevom (яростію подвигшесz) na
nich zaútočili a odviedli ich k vladárovi (игемwнови).24 On ich prikázal biť – kruto a neľútostne
drali ich telá – potom ich prikázal zavrieť do väzenia a trápil ich smädom a hladom dlhý čas.
Dobrý Boh však nenechal, aby jeho služobníci boli v krutom väzení donekonečna ponižovaní
neveriacimi. V jeden deň – svätí boli spútaní – sa začali jednomyseľne a jedným srdcom na
poludnie modliť k Bohu: „Pane, ty si o tretej hodine zoslal svojim apoštolom svojho presväté-
ho Ducha. Neodním ho od nás, Dobrý, no obnov nás, ktorí sa k tebe modlíme.“25 Po skončení
modlitby – ó, zázrak! Nastalo veľké zemetrasenie, celé ich mesto sa pohlo, padali steny a domy.
Spadli aj putá a okovy z rúk a nôh svätých a dvere väzenia sa samy otvorili. Svätí vyšli a chodili
po meste ako kedysi apoštoli po Jeruzaleme, chválili Boha a ďakovali mu, že ich učinil hodnými
poníženia kvôli presvätému Duchu, tak ako aj tamtých [t. j. apoštolov] kedysi pre meno ukrižo-
vaného Vládcu Krista.
Svätí vyšli z mesta bez toho, aby im niekto bránil, a Bohom vedení a posilňovaní prišli do
oblastí bulharskej krajiny, ako po tom túžili. Vtedy kraľoval najzbožnejší bulharský kráľ Boris,
ktorý pri krste prijal meno Michal. Keď počul o ich príchode, veľmi sa zaradoval, veľkolepo
a s veľkou cťou prijal svätých, počúvajúc a vážiac si ich ako svojich otcov a učiteľov. Na ich
želanie ich poslal do celej bulharskej krajiny, do všetkých miest a dedín, aby ohlasovali Kristovo
meno a krstili zástupy v mene Otca i Syna i Svätého Ducha i učili ich Písmu podľa svojich kníh,
ktoré oni sami preložili z gréckeho do bulharského jazyka. Najzbožnejší kráľ Michal prikázal
všetkým vo svojom kráľovstve, aby ich poslúchali a podriaďovali sa všetkým ich príkazom ako
príkazom samého kráľa a aby im s horlivosťou pomáhali pri stavbe chrámov, ktoré chceli svätí
postaviť na rozmnoženie nábožnej viery.26
‡[s. 26]‡
Vtedy sa svätí rozišli po celej bulharskej krajine a ohlasovali Božie slovo. Božský Kliment
vzal so sebou prepodobného Nauma, ‡[s. 187]‡ sebe podobného slovom i skutkami, a apoš-
21 Čiže do slovanskej krajiny, t. j. na Veľkú Moravu.
22 Суемудріе – márna, lživá múdrosť.
23 Doslova namáhať sa – подвизатисz.
24 Игемwнъ – správca, veliteľ oblasti, nie však kráľ.
25 Preklad podľa Hore srdcia. Prešov : Náboženské vydavateľstvo Petra 2002, s. 28.
26 Благочестивіz вэры. V slovenčine neobvyklé spojenie. Vyjadruje skutočnosť, že viera musí byť spojená s nábožnos-
ťou, hlbokým duchovným životom, lebo len vtedy je to skutočná viera.
114

tolsky chodili po krajoch a mestách a zasievali slovo viery najmä v Ochride, Niši(?), Panónii
a Travúnii.27 Svätý Kliment si postavil svoj arcibiskupský trón na Morave (въ Мораве) a tam žil,
naďalej sa namáhajúc ohlasovaním, učil ľudí, krstil a staval Božie chrámy. Keď dosiahol vyso-
ký vek a už nemohol sám chodiť, posielal tohto nášho prepodobného otca Nauma. On chodil
a usilovne ohlasoval a posilňoval novopokrstených28 ľudí; tak ako kedysi Áron Mojžišovi, tak
aj prepodobný Naum pomáhal svätému Klimentovi. Po smrti svätého Klimenta prešiel odtiaľ
svätý Naum na druhú stranu jazera29 a tam sa usídlil. Sväto a prepodobne žil a prijal mnohé
ťažkosti a námahy za pravú vieru. Potom prešiel z dočasného života do večného a nekonečného
života k svojmu sudcovi30 Kristovi, aby prijal odmenu za svoje námahy. Zanechal nám svoje
úctyhodné ostatky, nevyčerpateľný prameň uzdravení pre tých, ktorí s vierou prichádzajú k jeho
úctyhodnému hrobu na slávu Boha ospevovaného v Trojici, ktorému patrí vláda, česť a poklona
na nekonečné veky vekov. Amen.
Niekoľko poznámok k textu
Text Tretieho slovanského života Nauma má značne polemický charakter, ktorý sa prejavuje
napr. vo formuláciách typu „väznení a vyhnaní Kristovými nepriateľmi ďaleko od pravej viery.“
Jedným z cieľov života je poučenie o pravej viere a pravej Kristovej cirkvi; bolo teda žiaduce
označiť, kto je „pravoverný“ a kto „nepriateľ.“
Vôbec sa nespomína prinesenie ostatkov sv. Klementa Rímskeho do Ríma, len prinesenie
bohoslužobných kníh. Pri ich schvaľovaní je zaujímavé, že podľa autora rímsky pápež porovnal
grécke (a nie latinské) a slovanské knihy. Zaujímavé je tiež, že sa pokladá akoby za samozrejmé,
že táto vec náleží do kompetencie rímskeho pápeža, a to asi až do jeho výhradnej kompeten-
cie. Zaujímavé je aj použité pomenovanie соборнеи „katolíckej, všeobecnej (cirkvi)“ pre rím-
sku cirkev. Slovo соборнеи je prekladom gréckeho slova καθολικὴ „katolíckej, všeobecnej.“
(Konštantínopolský patriarchát sa spravidla označuje ako οἰκουµενικὴ, v cirkevnej slovančine
вселенскій.) To poukazuje na fakt, že na tomto mieste autor čerpal z nejakého starého prameňa
ešte spred schizmy medzi Rímom a Konštantínopolom, resp. určite spred roku 1204 (dobytie
a plienenie Konštantínopolu 4. križiackou výpravou, keď došlo k deﬁnitívnemu a nezaceliteľ-
nému rozdeleniu byzantskej a latinskej cirkvi). Ak by text vznikal po tomto období, iste by mal
polemický charakter a autor by použil označenie typu latiníci či západniari.
Historicky opis udalostí okolo prekladu a schválenia slovanských bohoslužobných kníh je
nepresný. Schválenie slovanského jazyka ako bohoslužobného prebehlo totiž v Konštantínopole
r. 861/862, teda ešte pred odchodom misie na Veľkú Moravu. Príchod do Ríma bol zavŕšením
jednej etapy misie, nie jej začiatkom. Sv. Cyril vraj zomrel na starobu, čo samozrejme nie je
pravda, pretože zomrel relatívne mladý. Zvláštne je aj to, že sa vôbec nehovorí o smrti sv. Me-
27 V origináli: наипаче во oхриде, нищею (sic), панонію, и травунію. Travúnia je oblasť na pomedzí dnešného Chorvátska,
Hercegoviny a Čiernej hory. Нищею by snáď mohlo byť mesto Niš v dnešnom Srbsku. V Krátkom gréckom živote Nauma
sú na tomto mieste iné lokality: „...µὲ τὸ κήρυγµα διαφόρους πόλεις καὶ ἐπαρχίας, τὴν Διὰβιαν µάλιστα, τὴν
Μυσίαν, τὴν Παννονίαν, τοὺς Τριβαλλοὺς, ἕως εὶς τὸ Ἰλλυρικόν – „...[naplnili] kerygmou rozličné mestá a kra-
je, predovšetkým Diaviu (Devol?), Mýziu (= Bulharsko), Panóniu, krajinu Tribalov (dnešné Bulharsko a severné Srbsko)
až po Ilýrikum.“ Text pozri napr. vo vydaní: E. Trapp, Die Viten des hl. Naum von Ochrid, s. 184.
28 Doslova novoosvietených – termín osvietenie (просвэщeніе) totiž znamená nielen krst, ale celú kresťanskú iniciáciu
(krst, myropomazanie a eucharistiu; východné cirkvi ich v zásade vysluhujú spolu).
29 T. j. Ochridského jazera.
30 Подвигоположнику – doslova skôr rozhodcovi. Cirkevnoslovanské slovo подвигоположникъ je prekladom gréckeho
slova ἀθλοθέτης, ktoré v antike označovalo rozhodcu, usporiadateľa a odmeňovateľa na súťažiach. Pozri LIDDELL,
H. G. – SCOTT, R.: A Greek-English Lexicon. Revised and augmented throughout by Sir Henry Stuart Jones, with
the assistance of Roderick McKenzie, and with the cooperation of many scholars. Oxford : Clarendon Press 1996,
s. 32; LAMPE, G. W. H.: A Patristic Greek Lexicon. Oxford : Clarendon Press 1961, s. 46. V cirkevnej slovančine sa toto
slovo používa spravidla už len pre Krista. ДЬЯЧЕНКО, Г.: Полный церковно-славянскій словарь. Москва : Вильде
1899, s. 439.
115

toda; jeho meno sa naposledy spomína v súvislosti s návratom do „bulharskej“ krajiny. Nič sa
nehovorí ani o jeho dlhom väznení Frankami, hoci vo výrazne polemickom charaktere diela by
sa to mohlo dobre využiť. Ak autor textu tieto fakty nepoznal, svedčí to o neskorom dátume
vzniku života a tiež o tom, že autor nemal k dispozícii mnohé staršie životy (Život Konštantína-
- Cyrila, Život Metoda ... ).
Zaujímavé je tvrdenie, že protivníci cyrilo-metodskej misie sa držali „zhubnej herézy lživé-
ho Apollinaria.“ Je to asi jediné obvinenie z apollinarizmu vo všetkých pamiatkach týkajúcich sa
cyrilo-metodskej misie. Prívrženci Apollinaria z Laodicey hlásali, že Kristus nebol dokonalým
človekom, lebo nemal racionálnu ľudskú dušu – jej miesto zaujal Logos. Tu však nejde o obvi-
nenie Frankov, že by sa vyslovene hlásili k tejto heréze zo 4. storočia, ale o prax západnej cirkvi
používať pri slávení eucharistickej liturgie nekvasený chlieb (ἄζυµος). Ak v eucharistickom
chlebe chýba kvas (teda niečo v ňom chýba, je nedokonalý), odráža to akoby pomýlené učenie
apollinaristov, že v Kristovi chýba racionálna duša, že Kristovo človečenstvo nie je dokona-
lé.31 Spor o používanie kvaseného alebo nekvaseného chleba pri eucharistii sa objavil medzi
byzantskou a latinskou cirkvou až v r. 1053 (medzi byzantskou a arménskou cirkvou však už
v 6. storočí),32 teda obvinenie z apollinarizmu vložené do úst Metoda a jeho spoločníkov je ana-
chronizmom.33
Zmienka o rúhaní sa Svätému Duchu je evidentne narážkou na tých, ktorí v nicejsko-kon-
štantínopolskom vyznaní viery používali doplnok Filioque, teda na Frankov. Nicejsko-kon-
štantínopolské vyznanie viery bolo sformulované na Druhom ekumenickom sneme v roku 381
a pri formulácii o pochádzaní Svätého Ducha takmer doslova cituje Jánovo evanjelium (15, 26):
„(Veríme…) i v Svätého Ducha, Pána a Tvorcu života, ktorý vychádza z Otca …“34 Doplnok
Filioque („i Syna“) sa v nicejsko-konštantínopolskom vyznaní prvý raz objavil v Španielsku
v 6. alebo 7. storočí s cieľom dokázať rovnosť Otca a Syna a tak potlačiť arianizmus. Pomerne
rýchlo sa začal používať aj vo Franskej ríši, Rím však jeho používanie dlho odmietal, a to až do
r. 1013 alebo 1014 (zdá sa, že výnimkou v tomto smere bol rímsky pápež Štefan V.). Byzantská
cirkev ho striktne odmietala, ale sprvu vôbec neprotestovala proti jeho používaniu na Západe.
Rozdiely v teologických pozíciách vysvetlil už sv. Maxim Vyznavač (cca. 580-662). Prvé obvi-
nenie z herézy sa datuje až do roku 807.35 Aj cyrilo-metodská misia na našom území dôsledne
31 FARRUGIA, E. G.: Introduzione alla teologia orientale. Sussidio per la scuola. Roma : Editrice Pisani 1997, s. 126-129.
32 ERICKSON, J. H.: Azzima. In: Dizionario enciclopedico dell’Oriente cristiano. Ed. Edward G. Farrugia. Roma :
Pontiﬁcio Istituto Orientale 2000, s. 95-96; VRIES, W. de: Orthodoxie und Katholizismus. Gegensatz oder Ergänzung?
Freiburg im Breisgau : Herder 1965, s. 59.
33 Sporu o používanie kvaseného či nekvaseného chleba pri eucharistii som sa podrobnejšie venoval v štúdii Obradové
spory medzi byzantskou a latinskou misiou na Veľkej Morave. In: Cyrilské a latinské pamiatky v byzantsko-slovanskom
obradovom prostredí na Slovensku. Ed. Peter Žeňuch. Bratislava : Slavistický ústav Jána Stanislava SAV – Slovenský
komitét slavistov 2007, s. 163-164.
34 DENZINGER, S.: Enchiridion Symbolorum, Deﬁnitiorum et Declarationum de rebus ﬁdei et morum. 32. vydanie.
Freiburg im Breisgau : Herder 1963, č. 150; Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov. Preložil, úvod a vysvet-
livky spracoval Marcel Gajdoš. Prešov : Náboženské vydavateľstvo Petra 1999, s. 27-40.
35 Grécki mnísi z kláštora sv. Sávu r. 806 alebo 807 obvinili z herézy latinských mníchov žijúcich v Jeruzaleme, ktorí
používali doplnok Filioque. V druhej polovici 9. storočia celý spor rozvíril konštantínopolský patriarcha Fótios. Pozri W.
de Vries, Orthodoxie und Katholizismus. Gegensatz oder Ergänzung?, s. 25n. V roku 1054 ho zase na „bojisko“ vytiahli
latiníci, keď vyčítali grékom, že ho nepoužívajú. Tamtiež, s. 58-61. Celý spor má svoj teologický a lingvistický aspekt
(latinský text má oproti gréckemu originálu posunutý význam). Pozri The Greek and the Latin Traditions regarding the
Procession of the Holy Spirit. In: Information Service of the Secretariat for Promoting Christian Unity, nr. 89, 1995,
č. II-III, s. 88-92. Slovenský preklad (Grécka a latinská tradícia týkajúca sa vychádzania Svätého Ducha) je dostup-
ný na http://www.grkat.nfo.sk/Texty/ekporeusis.html alebo http://www.grkat.nfo.sk/Texty/ekporeusis.pdf (05.09.2007).
Celému sporu vo vzťahu k cyrilo-metodskej misii, jeho historickému a teologickému pozadiu a jednotlivým relevant-
ným dokumentom som sa venoval v štúdii Obradové spory medzi byzantskou a latinskou misiou na Veľkej Morave,
s. 140-153.
116

odmietala používanie Filioque.36 Formuláciou „učili ich po všetky dni pridŕžať sa dogiem svätej
všeobecnej (соборныz) apoštolskej cirkvi“ sa myslí, že Metod a jeho spoločníci začali (Frankov
a Slovanov pod ich vplyvom) učiť vyznanie viery tak, ako bolo deﬁnované na Druhom všeobec-
nom sneme (čiže bez Filioque).
Celá vina za perzekúcie Metodových učeníkov sa zhadzuje na игемwна – správcu, veliteľa
oblasti. Zrejme sa tým myslí Svätopluk, nie je to však isté. Je zvláštne, že sa nenazýva kráľom
ani kniežaťom (kým bulharský kráľ Boris áno). Je možné, že titul игемwнъ sa sem dostal z bib-
lického textu, ktorý mal na text života veľký vplyv; v Matúšovom evanjeliu sa totiž Pilát ozna-
čuje ako игемwнъ.
„Dobrý Boh však nenechal, aby jeho služobníci boli v krutom väzení donekonečna ponižo-
vaní neveriacimi.“ – Otázkou ostáva, či si autor myslel, že nemeckí vojaci boli naozaj neveriaci,
pohania, alebo tým myslí prívržencov Filioque, z jeho pohľadu heretikov.
Veľmi dôležitým údajom je zmienka o modlitbe v žalári, na konci ktorej sa učeníci na po-
ludnie modlili tropár 3. času (hodinky). K tomuto faktu sa ešte vrátime neskôr, tu len pozname-
náme, že to nie je chyba opisovača, lebo tento údaj pochádza zo starého prameňa, isto ešte spred
13. storočia. V gréckom texte nie je zmienka, že sa to stalo na poludnie.
Pri opise zemetrasenia a zázračného vyslobodenia zo žalára biblické udalosti úplne prekryli
historické fakty, ako ich poznáme z iných prameňov, najmä zo Života Klimenta (XII n.; 36 n.),
o čom ešte bude reč nižšie.
Údaj o Morave ako biskupskom sídle Klimenta nasvedčuje, že autor asi zamieňa osobu Kli-
menta s Metodom (alebo Gorazdom?). Morava sa spomína aj v Krátkom gréckom živote Nauma
– v texte z Moschopolu z roku 1740; vo vydaní z roku 1742 sa uvádza Ochrid.37
Zmienka o (Ochridskom) jazere a o tom, že Naum sa usídlil na opačnom (protiľahlom) bre-
hu ako Kliment, má historický základ, hoci historické fakty sa tu nepodávajú presne. Naum sku-
točne postavil na protiľahlej strane jazera Chrám sv. archanjelov a kláštor, v ktorom prežil podľa
Prvého slovanského života Nauma posledných 10 rokov svojho života. Bolo to však ešte za
života sv. Klimenta. Roku 893 bol Kliment vymenovaný za biskupa a učiteľstvom bol poverený
Naum. Z toho vychádza zmienka, že Naum chodil namiesto Klimenta vyučovať ľud. Dôvodom
však iste nebol Klimentov vysoký vek či zdravotné problémy, keďže Kliment prežil Nauma
o 6 rokov (zomrel r. 916). Asi v roku 900 sa Naum vzdal učiteľstva a utiahol sa do kláštora na
druhý breh jazera. Zrejme v tomto období ho aj postavil. Tu aj zomrel 23. decembra 910.
Vzťah Nauma ku Klimentovi sa prirovnáva ku vzťahu Árona a Mojžiša. Áron bol Mojži-
šovými „ústami“ – hovoril na verejnosti namiesto Mojžiša a konal niektoré úkony. Porov. napr.
Ex 4, 14-16.30; 7, 1-10. Z toho vychádza prirovnanie Nauma k Áronovi, ktorý konal akoby
v Klimentovom mene.
Veľa sa hovorí o vyhnaní, čo zodpovedá polemickému rázu diela – je zamerané najmä proti
prívržencom Filioque (čiže Frankom), ktoré je ťažiskovým bodom polemického rozmeru tohto
diela. Zarážajúci je však inak veľmi pozitívny postoj k rímskym pápežom a k rímskej cirkvi,
ktorú autor označuje ako соборнаz (katolícka). Voči Frankom je však veľmi kritický. Zdá sa, že
rozhodujúcu úlohu tu zohral nejaký prameň napísaný ešte pred rokom 1013 (keď bolo Filioque
zavedené aj v Ríme), isto však pred rokom 1204. Jedine pri zmienke o apollinarizme, ktorá súvi-
sí s nekvaseným eucharistickým chlebom, je autor polemický aj voči Rímu. Toto obvinenie však
iste pochádza z nejakého neskoršieho prameňa, alebo je autorovým doplnkom.
Formulácia „do starého Ríma“ vychádza z toho, že Konštantínopol sa označoval ako Nový Rím.
Pomerne veľa faktograﬁckých chýb dosvedčuje, že záverečná redakcia je neskoršieho pôvo-
du a že autor nemal k dispozícii pramene (životy Cyrila, Metoda, Klimenta Ochridského, Prvý
36 Pozri ŽM I, XII; ŽKlim V [17], VIII [25-28], IX [30.]; list rímskeho pápeža Štefana V. (VI.) Svätoplukovi z r. 885
a jeho commonitorium (sprievodný list) pre legátov Dominika, Jána a Štefana z toho istého roku.
37 Text pozri napr. v publikácii E. Trapp, Die Viten des hl. Naum von Ochrid, s. 184-185.
117

život Nauma), iba nejaké sprostredkované a nepresné informácie. Nepriamy vplyv viacerých
známych cyrilo-metodských prameňov, najmä životov, je možný, ba pravdepodobný, no kon-
krétne ťažko preukázateľný.
Porovnanie Krátkeho gréckeho života Nauma so slovanským textom ukazuje, že slovanský
text nie je úplne zhodný s gréckym a že obidva texty vychádzajú z jedného staršieho prameňa
(gréckeho). Základný rozdiel oproti Krátkemu gréckemu životu Nauma je zmienka o modlitbe
na poludnie, ktorú grécky text neobsahuje.38 Zmienka o modlitbe na poludnie nie je chybou opi-
sovača, ale pochádza zo starého prameňa, isto ešte spred 13. storočia. Redaktor (resp. niektorý
z redaktorov) Krátkeho gréckeho života Nauma ju vypustil, lebo ju pokladal za nezmyselnú.
Z toho vyplýva, že slovanský text na tomto mieste čerpá zo staršieho prameňa ako zachovaný
grécky text.
Vplyv biblických textov
Pri opise udalostí okolo zemetrasenia a zázračného vyslobodenia zo žalára je výrazná analó-
gia s tromi biblickými udalosťami. Prvou je zostúpenie Svätého Ducha na Päťdesiatnicu: „Keď
prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď
sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli“ (Sk 2, 1-2). Nie je to náhoda, nielen
tropár citovaný v živote Nauma je zvolávaním (ἐπίκλησις) Svätého Ducha, ale celý 3. čas je
sprítomnením udalosti Turíc, čo súvisí aj s tým, že sa modlí o deviatej hodine predpoludním
(porov. Sk 2, 15) – podľa dnešného počítania času. Druhou udalosťou je zázračné vyslobodenie
Pavla a Sílasa z väzenia: „O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy a väz-
ni ich počúvali. Zrazu nastalo veľké zemetrasenie, až sa pohli základy žalára. Hneď sa otvorili
všetky dvere a všetkým sa uvoľnili putá.“ (Sk 16, 25-26). Táto udalosť sa ešte prekrýva s ďalším
zázračným vyslobodením zo žalára: „Tu vystúpil veľkňaz a všetci, čo boli s ním – teda sekta
saducejov – a plní žiarlivosti položili na apoštolov ruky a vrhli ich do mestského väzenia. Ale
Pánov anjel otvoril v noci dvere väzenia, vyviedol ich a povedal: «Choďte, staňte si v chráme
a hlásajte ľudu všetky slová tohto života!» Oni počúvli, zavčas rána vošli do chrámu a učili.
Keď prišiel veľkňaz a tí, čo boli s ním, zvolali veľradu a všetkých starších zo synov Izraela
a poslali do väzenia, aby ich priviedli. A keď ta sluhovia prišli, vo väzení ich nenašli. Vrátili sa
teda a hlásili: «Väzenie sme našli dôkladne zatvorené a strážnici stáli pri dverách; no keď sme
otvorili, vnútri sme nenašli nikoho.» Keď veliteľ chrámovej stráže a veľkňazi počuli tieto slová,
boli v pomykove, čo sa to vlastne stalo. Tu ktosi prišiel a oznámil im: «Muži, ktorých ste vrhli
do žalára, stoja v chráme a učia ľud.»“ (Sk 5, 17-25)39
Cieľom textu nebol chronologický opis udalostí, ale duchovný osoh poslucháčov. Preto fak-
tograﬁcké údaje neboli také dôležité, neraz boli úplne prekryté biblickým rozprávaním adapto-
vaným na danú situáciu. Toto rozprávanie sa vnímalo ako modelové. Jedným z cieľov autora
bolo ukázať akoby určitú aktualizáciu či sprítomnenie biblických udalostí.
Dátum vyhnania Metodových učeníkov
Tretí slovanský Život Nauma by nám mohol pomôcť určiť dátum vyhnania cyrilo-me-
todských učeníkov z Veľkej Moravy. Určujúca je tu zmienka o modlitbe tropára tretieho času
(hodinky)40 na poludnie. Tropár sa spomína aj v Živote Klimenta41 od arcibiskupa Teofylakta
38 V Krátkom gréckom živote Nauma je na tomto mieste text: Καθώς εὑρίσκοντο οἱ ἅγιοι µέσα εἰς τὴν φυλακὺν καὶ
ἔψαλλον µὲ ὅλην τως τὴν ψυχὴν καὶ καρδίαν ὁµοφώνος τὸ «Κύριε, ὁ τὸ Πανάγιόν σου Πνεῦµα»... – „Keď
sa nachádzali svätí vo väzení a spievali celou svojou dušou a srdcom svorne «Pane, svojho presvätého Ducha»...“
39 V Novej zmluve je zachytená ešte jedna podobná udalosť v Sk 12, 3-11 – vyslobodenie Petra zo žalára. Táto udalosť
sa však odohrala nenápadne a Peter hneď odišiel z mesta. Tento biblický text nemal vplyv na Tretí slovanský život
Nauma.
40 „Pane, ty si o tretej hodine zoslal svojim apoštolom svojho presvätého Ducha. Neodním ho od nás, Dobrý, no obnov
nás, ktorí sa k tebe modlíme.“
118

Ochridského, kde sa však nespomína, že sa ho modlili na poludnie. Život Klimenta je tiež dôka-
zom, že tropár nie je neskorou vsuvkou, ktorá by mala byť polemikou v otázke epiklézy. Život
Klimenta bol totiž napísaný koncom 11. alebo začiatkom 12. storočia, keď táto polemika ešte
neexistovala.42 Tento tropár je aj dnes v byzantskom časoslove (horologione) súčasťou 3. času
(3. hodinky), avšak len v období Veľkého štyridsaťdňového pôstu, resp. vo všetkých štyroch
pôstnych obdobiach (Veľký štyridsaťdňový pôst, Petropavlovský pôst, Pôst pred sviatkom Zo-
snutia Bohorodičky a Pôst pred sviatkom Narodenia Pána nazývaný tiež Filipovka) – v závislosti
od používaného typikonu. Zdanlivo by to mohlo pomôcť určiť obdobie, v ktorom boli učeníci
zatvorení vo väzení. Tretí čas pripadá na 9. hodinu ráno dnešného počítania času. Často sa (naj-
mä v kláštoroch) čítava ešte skôr ráno, pred začiatkom liturgie.
V 9. storočí však v byzantskom obrade existovali paralelne popri sebe dve rozdielne bo-
hoslužobné formy – mníšska a ᾀσµατικὴ ἀκολουθία (песненное последование, piesňový
poriadok), príp. ᾀσµατικὸν τυπικὸν. Ani o jednej nevieme celkom presne, ako vyzerala, čo
všetko obsahovala a ako sa vyvíjala. Mníšska forma vychádzala z obradu kláštora sv. Sávu pri
Jeruzaleme, mala usporiadanie denných bohoslužieb tak, ako to má aj dnešný byzantský obrad:
večiereň, povečerie, polnočnica, utiereň, 1., 3., 6. a 9. čas. Štruktúra jednotlivých denných bo-
hoslužieb sa podobala na dnešnú štruktúru. Viaceré zachované rukopisy z tohto obdobia však
vykazujú pomerne veľkú pestrosť. Každý kláštor mal právo upraviť si svoj typikon, a to aj v bo-
hoslužobnej oblasti, hoci už prichádzalo k určitému zjednocovaniu. Napr. rukopisný časoslov zo
Sinaja má v rámci 3. času tropár ГдCи, и4же прест7го Твоего2 Дх7а:, ktorý sa používal každý deň.43
Táto forma bohoslužieb sa uplatnila najmä v mníšskej sfére. Mnohí členovia cyrilo-metodskej
misie boli mníchmi, preto ju dobre poznali.
Asmatiki akoluthia sa uplatnila v mestských chrámoch (preto sa niekedy označuje aj ako
katedrálny či farský typ bohoslužieb). Táto forma bola menej náročná na knihy (týka sa to množ-
stva textu), preto aj niektorí predpokladajú, že sv. Cyril a Metod preložili na začiatku svojej
veľkomoravskej misie bohoslužobné knihy asmatiki akoluthia.44 Sv. Cyril a Metod určite asma-
tiki akoluthia poznali z detstva zo Solúna, Cyril navyše pôsobil dlhší čas aj v Konštantínopole,
kde sa používala asmatiki akoluthia (jej hlavným centrom bol patriarchálny chrám svätej Múd-
rosti – Agia Soﬁa). Okrem toho v čase svojho pobytu v Konštantínopole bol sv. Cyril blízkym
spolupracovníkom patriarchu Fótia. Nepochybne on vybral sv. Cyrila na veľkomoravskú misiu.
Studiti, šíritelia mníšskej formy bohoslužieb, stáli voči Fótiovi v opozícii. To tiež hovorí v pro-
spech použitia asmatiki akoluthia na Veľkej Morave. Okrem toho mníšska forma bohoslužieb si
vyžadovala podstatne viac kníh, a teda viac prekladateľskej práce. Použitie asmatiki akoluthia
určenej pre mestské a farské chrámy by nakoniec väčšmi zodpovedalo cieľu misie ako použitie
mníšskej formy bohoslužieb. Indícií poukazujúcich na použitie asmatiki akoluthia byzantskou
misiou na Veľkej Morave je viac.
41 „Oni však, hoci spútaní železnou reťazou, ani tak nezanedbávali modlitbu, lež prespevujúc piesne tretej hodinky,
vyspievali potom ešte dodatok k žalmom, v ktorom vzývame presvätého Ducha, zoslaného v tretiu hodinu apoštolom,
aby nás obnovil. Boh však, zhliadnuc na zem, dopustil, aby sa triasla, i nastalo veľké zemetrasenie, podobné, ako keď
sa kedysi Pavol v žalári modlil, a akoby z neho zaznel hukot a putá sa uvoľnili a ktorí boli dovtedy okovaní, stali sa
voľnými, súc nerozlučne spútaní iba túžbou po Kristovi.“ ŽKlim XII. (36).
42 Epikléza (vzývanie Svätého Ducha) v užšom slova zmysle je časť eucharistickej liturgie; v štruktúre byzantskej litur-
gie nasleduje spravidla až po slovách ustanovenia. V druhej polovici 14. storočia sa rozvinula polemika medzi byzant-
skými a latinskými teológmi o momente prepodstatnenia eucharistických darov. V tomto období sa tento tropár dostal aj
do textu epiklézy v byzantskej liturgii.
43 Označovaný ako Sinaj gr. 863. Podobne asi aj palestínsko-aramejský časoslov Berlín 1019 (11. storočie). Pozri АРРАНЦ,
М.: Око церковное. Рим : Руссикум 1998, s. 60-63 (tam aj ďalšia bibliograﬁa.)
44 ЧИФЛЯНОВ, Б.: Ο λειτουργικός τύπος µεταφρασµένος υπό των αγίων αδελφών Κυρίλλου και
Μεθοδίου εν αρχή της αποστολής των εις την Μοραβίαν. Богослужебният чин, преведен от св. братя Кирил
и Методий в началото на тяхната моравска мисия. Ανάλεκτα Βλατάδον 31. Θεσσαλονίκη : Πατριαρχικόν
ίδρυµα πατερικών µελετών 1994.
119

V roku 1975 boli na Sinaji objavené ďalšie, dovtedy neznáme listy Sinajského euchológia,
ktoré obsahujú časti asmatiki akoluthia a ďalšie modlitby konštantínopolského euchológia.45 Ich
spojenie s cyrilo-metodskou misiou nie je celkom isté, no vysoko pravdepodobné.
Použitie asmatiki akoluthia by tiež vysvetľovalo, prečo sa nám nezachovali nijaké bohoslu-
žobné knihy preložené priamo sv. Cyrilom a Metodom. Ak byzantsko-slovanská misia použila
túto formu bohoslužieb, je pochopiteľné, že sa knihy nezachovali, lebo o niekoľko desaťročí
už neboli aktuálne. Keďže byzantský obrad sa zmenil, nikto ich už nepotreboval, a preto ich už
v neskoršom období neodpisovali. Zdá sa tiež, že v Bulharsku po príchode Metodových učení-
kov v r. 886 sa už používala len mníšska forma bohoslužieb, keďže tam vznikajúce preklady
náležali k tejto forme.
Existujú však aj indície proti použitiu asmatiki akoluthia cyrilo-metodskou misiou.46 Táto
forma bola podstatne náročnejšia na slúženie, vyžadovala si spevákov a určitý počet kléru a po-
sluhujúcich. Mníšska forma bohoslužieb bola z tohto hľadiska značne jednoduchšia.
Podľa Alekseja M. Pentkovského sa asmatiki akoluthia v poikonoklastickom období (teda
od 9. storočia) používala už len v Chráme svätej Múdrosti v Konštantínopole a v Chráme svätej
Múdrosti v Solúne, inde sa aj farské a katedrálne bohoslužby slúžili podľa mníšskej formy. Pent-
kovskij sa tiež domnieva, že u Slovanov neexistovala asmatiki akoluthia ani v plnej ani v čias-
točnej verzii, len niektoré jednotlivé bohoslužby.47 Na základe analýzy lekcionárneho aparátu
(systému čítaní) najstarších slovanských prekladov evanjelií tiež A. M. Pentkovskij tvrdí, že ich
predlohou bolo bohoslužobné štvorevanjelium mníšskeho typu.48
Plienenie Konštantínopolu počas štvrtej križiackej výpravy r. 1204 znamenalo aj deﬁnitívny
zánik asmatiki akoluthia,49 po oslobodení Konštantínopolu a obnove cisárstva sa už asmatiki
akoluthia neuplatnila, v celej ríši sa už používala jednotná forma bohoslužieb označovaná zvy-
čajne ako neosavvaitská syntéza.50 Presná podoba asmatiki akoluthia a jej historický vývoj je
stále predmetom skúmania liturgistov, keďže neveľká pramenná báza na jej poznanie sa len
postupne dopĺňa.
Asmatiki akoluthia mala iné usporiadanie denných bohoslužieb a aj sama štruktúra jednotli-
vých bohoslužieb bola celkom odlišná od studitskej formy. Podľa Blagoja Čifľanova mala asma-
tiki akoluthia v 9. storočí 4 bohoslužby denného okruhu: ráno utiereň (ὄρθρος), na obed treťo-
45 МИНЧЕВ, Г.: Мястото на новооткритите листове от Синайския евхологий сред другите текстове и ръкописи.
Филологически и литургически анализ на молитвите от денонощния богослужебен цикъл (ᾀσµατικὴ
ἀκολουθία). In: Palaeobulgarica – Старобългаристика, 1993, roč. 17, č. 1, s. 21-36.
46 Tejto otázke a podobe jednotlivých foriem byzantského obradu sa podrobnejšie venujem v štúdii Liturgia cyrilo-me-
todskej misie na Veľkej Morave. Štúdia vyjde v zborníku referátov z medzinárodného vedeckého sympózia Duchovné,
intelektuálne a politické pozadie cyrilometodskej misie pred jej príchodom na Veľkú Moravu, ktoré sa konalo v Nitre
2. júla 2007 (v tlači).
47 A. Pentkovskij tak usudzuje na základe toho, že v sýrsko-melchitských ani gruzínskych knihách sa nezachovali ni-
jaké svedectvá o preklade synaxára Veľkého chrámu, ktorý obsahoval usmernenia pre bohoslužby asmatiki akoluthia.
Pozri ПЕНТКОВСКИЙ, А. M.: Славянское богослужение и славянская гимнография византийского обряда
в Х веке. In: Liturgische Hymnen nach byzantinischem Ritus bei den Slaven in ältester Zeit. Beiträge einer internatio-
nalen Tagung. Bonn, 7.-10. Juni 2005. Ed. Hans Rothe a Dagmar Christians. Paderborn – München – Wien – Zürich :
Ferdinand Schöningh 2007, s. 18-19, 24.
48 ПЕНТКОВСКИЙ, А. М.: Лекционарии и четвероевангелия в византийской и славянской литургических
традициях. In: Евангелие от Иоанна в славянской традиции. Evangelium secundum Ioannem. Ed. A. A. Aлексеев.
Санкт-Петербург : Российское библейское общество 1998, s. 3-43.
49 Podľa svedectva sv. Symeona Nového Teológa (Solúnskeho) sa ešte tri razy do roka používal v Konštantínopole,
Solúne a Antiochii až do zániku Rímskej ríše v polovici 15. storočia. Pozri Б. Чифлянов, Ο λειτουργικός τύπος
µεταφρασµένος υπό των αγίων αδελφών Κυρίλλου και Μεθοδίου εν αρχή της αποστολής των εις την
Μοραβίαν, s. 106.
50 Neosavvaitská syntéza vychádza principiálne z obradu kláštora sv. Sávu pri Jeruzaleme a je deﬁnitívnou vývojovou
fázou byzantského obradu – používa sa s menšími úpravami podnes. K vývoju byzantského obradu pozri TAFT, R. F.:
Storia sintetica del rito bizantino. Roma : Libreria editrice Vaticana 1999 i MARINČÁK, Š.: Slovanská liturgia – litur-
gické dedičstvo byzantskej misie z 9. storočia? In: Slavica Slovaca, 2005, roč. 40, č. 1, s. 44-48.
120

šiesty čas (τριτοέκτη, τριτέκτη alebo τριθέκτη), večer pri západe slnka večiereň (λυχνικόν
alebo ἑσπερινός) a neskoro večer bdenie51 (παννυχίς).52
Podľa Miguela Arranza mala asmatiki akoluthia v Konštantínopole v dennom okruhu 6,
resp. 7 bohoslužieb: večiereň, polnočnicu, utiereň, 3. čas, 6. čas a 9. čas.53 Na sviatky a vo Veľ-
kom pôste sa slúžila večer aj παννυχίς a vo Veľkom pôste treťošiesty čas (τριτοέκτη). Treťo-
šiesty čas nahrádzal v období Veľkého pôstu 3. a 6. čas a pravdepodobne aj 9. čas a slúžil sa na
poludnie.54 Arranzova rekonštrukcia sa však dotýka konštantínopolského euchológia na začiatku
11. storočia.55 Do obdobia 9.-10. storočia máme len jeden euchologion a synaxár-typikon.
Podľa najnovších výskumov Gregora Hankeho56 pozostával denný okruh bohoslužieb
všedného obdobia („cez rok“) v konštantínopolskej Agii Soﬁi len z večierne a utierne, v sviatoč-
ných dňoch z večierne s bdením (παραµονή), παννυχίς a utierne. Denný okruh pôstnych dní
pozostával zo 4 bohoslužieb: παννυχίς, utiereň, treťošiesty čas (τριτοέκτη) a večiereň vopred-
posvätených darov (dnes označovaná ako liturgia vopredposvätených darov).57 Čo sa týka tzv.
malých časov (hodiniek), rad euchologionov obsahuje texty tretieho, šiesteho a deviateho času,
no o liturgickom priebehu týchto hodiniek sa nám nič nezachovalo (1. čas bol v tomto období ešte
vo vývoji). Tieto tzv. malé časy sú mníšskym prvkom a zrejme pochádzajú z mestského mníšstva
z Kapadokie; v konštantínopolskej Agii Soﬁi sa asi nikdy neuplatnili ako modlitby spoločenstva
a de facto neboli súčasťou asmatiki akoluthia.58 Τριτέκτη sa slávila vo Veľkom pôste od pondel-
ka do piatku po utierni medzi 9. a 12. hodinou dňa (nášho počítania). Nešlo o náhradu 3. a 6. času
cez 40-nicu, ale o osobitnú pôstnu bohoslužbu s prípravou katechumenov na Paschu a krst.
Štruktúra bohoslužieb asmatiki akoluthia bola iná ako dnes, pozostávala najmä z antifonálnych
spevov žalmov prerušovaných ekténiami s modlitbami kňaza, ktoré sa čítali vždy nahlas, z biblic-
kých čítaní, zo slávnostného vchodu do chrámu a z modlitby s požehnaním pri sklonení hláv.
51 Slovenské a cirkevnoslovanské slovo panychída sa používa v inom význame, označuje bohoslužbu za zosnutých,
ktorá nepatrí do denného okruhu bohoslužieb. Vyhýbam sa tiež použitiu termínu povečerie, ktorý prináleží k mníšskej
forme bohoslužieb (resp. k neskoršej syntéze).
52 Čifľanov neuvádza takzvané malé časy, keďže nie sú v typikone Agie Soﬁe z 10. storočia. Takisto J. Mateos sa
domnieval, že sa nepoužívali. Pozri k tomu aj Arranzovu poznámku v diele АРРАНЦ, M.: Как молились Богу
древние византийцы. Суточный круг богослужения по древним спискам византийского евхология. Ленинград :
Ленинградская Духовная Академия 1979, s. 174-175, 239. Arranz sa domnieva, že zmienka o nich v typikone nebola
potrebná, no slúžili sa. Takisto tzv. malé časy pokladá za problém G. Hanke, ktorý tvrdí, že neboli súčasťou asmatiki
akoluthia (pozri nižšie).
53 Ak počítame aj 1. čas, ktorý však podľa Arranza asi nebol plnohodnotnou bohoslužbou denného okruhu, dostaneme sym-
bolické číslo sedem – podľa žalmu 118, 164. Pozri M. Арранц, Как молились Богу древние византийцы, s. 133-134.
54 АРРАНЦ, М.: Избранные сочинения по литургике. T. 3. Евхологоий Константинополя в начале XI века
и Песненное последование по требнику митрополита Киприана. Москва–Рим : Институт Философии, Теологии
и Истории св. Фомы – Папский Восточный Институт 2003, s. 18, 20.
55 Na základe dvoch rukopisov z 11. storočia a jedného z konca 13. storočia. Z týchto troch rukopisov len jeden má
modlitby τριτοέκτη, teda rekonštrukcia vychádza len z jedného rukopisu z 11. storočia. Pozri M. Арранц: Избранные
сочинения по литургике. T. 3. Евхологоий Константинополя в начале XI века и Песненное последование по
требнику митрополита Киприана, s. 7-9, 16. K jednotlivým relevantným rukopisom pozri M. Арранц, Как молились
Богу древние византийцы, s. 165-173.
56 HANKE, G. M.: Vesper und Orthros der Kathedralritus der Hagia Sophia zu Konstantinopel. Eine strukturalanalytische
und entwicklungsgeschichtliche Untersuchung unter besonderer Berücksichtigung der Psalmodie und der Formulare in
den Euchologien. Inauguraldissertation zur Erlangung des akademischen Grades eines Doktors der Theologie. Doktorská
práca obhájená na Philosophisch-Theologische Hochschule St. Georgen, Frankfurt am Main v roku 2002.
57 G. M. Hanke, Vesper und Orthros der Kathedralritus der Hagia Sophia zu Konstantinopel, s. 177-180.
58 Dôvody vidí Hanke najmä v tom, že 1. v synaxári ani v antifonároch niet o nich nijakej zmienky (musela by tam byť
zmienka o pridelených žalmoch), 2. ak by sa pravidelne slávili, viedlo by to k časovej kolízii s procesiami a sláveniami
stacionárnej liturgie, a v pôste by sa križovali s treťošiestym časom a s večierňou vopredposvätených, 3. v Jeruzaleme sa
síce už v 4. storočí slávi 6. a 9. čas, ale Jeruzalem je výnimočný prípad, lebo tam prúdili zástupy pútnikov a na ofíciu sa
výrazne podieľali mnísi. Okrem toho Konštantínopol, čo sa bohoslužieb týka, vychádzal najmä z antiochijskej tradície.
Pozri G. M. Hanke, Vesper und Orthros der Kathedralritus der Hagia Sophia zu Konstantinopel, s. 174-176.
121

Od začiatku 9. storočia sa formuje aj nový podtyp mníšskej formy bohoslužieb – studitský
typ, ktorý bol akousi syntézou palestínskej mníšskej formy a konštantínopolskej tradície. Pa-
lestínsky mníšsky typ bohoslužieb sa prispôsoboval typikonu Chrámu svätej Múdrosti (Agie
Soﬁe).59
Výpočet bohoslužieb, ktoré preložili svätí bratia a ktorý sa uvádza v Živote Konštantína- Cy-
rila v 15. kapitole, sa v jednotlivých rukopisoch odlišuje: „Čoskoro preložil [sv. Konštantín-Cy-
ril] celý cirkevný poriadok, naučil ich utierni, časom [inde času], (obednici), večierni, povečer-
nici a tajnej službe.“60 Vo viacerých rukopisoch je čas (hodinka) v jednotnom čísle, v niektorých
chýba úplne. Obednica v mnohých rukopisoch chýba. Výpočet preložených bohoslužieb zodpo-
vedá skôr Čifľanovovej a Hankeho schéme bohoslužieb, z Arranzovej schémy tu chýba polnoč-
nica (nie je ani v jednom rukopise). Použitie množného čísla časom (hodinkám) je pravdepo-
dobne korektúra niektorého redaktora, ktorý už nepoznal asmatiki akoluthia, iba schému s 1., 3.,
6. a 9. časom. Takisto použitie termínu povečernica (či pavečernica) môže byť spôsobené tým,
že redaktor už nepoznal παννυχίς (doslova celonočná) a logicky mu po večierni nasledovalo
povečerie.61 Problémom ostáva obednica, ktorá by poukazovala na mníšsku formu bohoslužieb,
hoci v mnohých rukopisoch chýba. Je nepravdepodobné, že ide o doplnok redaktora, lebo potom
by bol doplnil aj polnočnicu, ktorá však nie je ani v jednom z rukopisov.
Blagoj Čifľanov sa pokúsil urobiť rekonštrukciu všetkých textov, ktoré sa používali pri
asmatiki akoluthia v 9. storočí. Tento tropár sa medzi používanými zrekonštruovanými textami
nikde nenachádza, hoci tropáre v treťošiestom čase sú. Takisto ani téma zostúpenia Svätého Du-
cha sa v kňazských modlitbách treťošiesteho času nevyskytuje.
Zásadná otázka je, ako vyzeral bohoslužobný život cyrilo-metodskej misie na Veľkej Mora-
ve. Žiaľ, na túto otázku stále nevieme dať uspokojivú odpoveď. Na základe zmienky v 15. kapi-
tole Života Konštantína-Cyrila len môžeme dedukovať, že vychádzal z asmatiki akoluthia, ale
keďže mnohí (ak nie všetci) členovia misie boli mnísi, je možné, že čiastočne zachovávali aj
mníšsky poriadok (modlili sa napr. tzv. malé časy).
Zmienka o modlitbe na poludnie s citáciou tropára tretieho času poukazuje na to, že učeníci
sa vo väzení modlili τριτοέκτη podľa asmatiki akoluthia. Ak by sa modlili tretí čas podľa mníš-
skeho poriadku, autor by nenapísal, že sa tak stalo na poludnie. A ak by sa modlili šiesty čas,
citoval by sa tropár šiesteho času. Treťošiesty čas sa slúžil len v čase 40-nice, z čoho vyplýva,
že udalosť sa stala v období Veľkého pôstu. Citácia samého tropára je možno len „vylepšením“
autora či niektorého redaktora; namiesto zmienky o treťošiestom čase, ktorý už autor či redaktor
ako bohoslužbu nepoznal a pokladal ho jednoducho za tretí čas, dosadil tropár charakteristic-
ký pre túto modlitbu. Niet nijakého dôvodu pokladať zmienku o modlitbe tejto bohoslužby na
poludnie za „vylepšenie“ autora či redaktora. Každý gramotný človek z cirkevného prostredia
(a takým autor nepochybne bol) v dobe vzniku textu vedel, že tretí čas sa správne modlí o devia-
59 ПЕНТКОВСКИЙ, А. М.: Студийский устав и уставы студийской традиции. In: Журнал Московской Патриархии,
2001, č. 5, s. 69-80.
60 K rozdielom v jednotlivých rukopisoch pozri П. A. Лавров, Материалы по истории возникновения древнейшей
славянской письменности, s. 28, 60; Magnae Moraviae fontes historici. II. Textus biographici, hagiographici, liturgici.
Brno : Universita J. E Purkyně 1967, s. 102. Tajná služba je eucharistická liturgia. Tá netvorí súčasť denného okruhu
bohoslužieb; aj tí, ktorí používali asmatiki akoluthia, aj tí, ktorí používali mníšsky typ bohoslužieb, slávili eucharistickú
liturgiu jednotnou formou. Preklad triody do staroslovienčiny (ktorá v asmatiki akoluthia neexistovala) urobil zrejme
až sv. Kliment v Bulharsku krátko pred svojou smrťou: „A tušiac svoju smrť, obdaroval bulharskú cirkev posledným
darom, a pridal k triodiu to, čo mu chýbalo, lebo práve v tom čase dokončil to, čo sa spieva od Novej nedele (Tomášovej)
po Päťdesiatnicu“ (ŽKlim XXVI, 73). Rovnako tak oktoich a mineu preložil podľa B. Čifľanova až Kliment v Bulhar-
sku. Pozri Б. Чифлянов, Ο λειτουργικός τύπος µεταφρασµένος υπό των αγίων αδελφών Κυρίλλου και
Μεθοδίου εν αρχή της αποστολής των εις την Μοραβίαν, s. 103-104.
61 Nemožno však vylúčiť ani to, že sa na Veľkej Morave názov povečernica/pavečernica používal pre παννυχίς, keďže
nasledovala po večierni, resp. po večere. Nasvedčuje tomu aj ženský rod rovnako ako v gréčtine, kým ἀπόδειπνον je
stredný rod (rovnako ako povečerie).
122

tej ráno. Táto zmienka o modlitbe „tretieho času“ na poludnie tiež naznačuje, že cyrilo-metodská
misia používala asmatiki akoluthia.
Existuje aj iné vysvetlenie – učeníci sa vo väzení modlili treťošiesty čas podľa asmatiki
akoluthia a doňho primiešali, resp. za ním pridali62 tropár z mníšskeho časoslova. Podobné javy
mimochodom nie sú v tomto období zriedkavé a dnešná forma bohoslužieb byzantského obradu
je určitou syntézou týchto dvoch foriem (i keď s neporovnateľnou prevahou mníšskej formy).
Z vyššie povedaného možno uzavrieť, že k uväzneniu a k vyhnaniu Metodových učeníkov
z Veľkej Moravy prišlo v období Veľkého štyridsaťdňového pôstu v roku 886. Začiatok Veľkého
pôstu r. 886 pripadol na 7. februára, Pascha na 27. marca, koniec Štyridsiatnice teda pripadol na
18. marca. Zo Života Klimenta Ochridského vieme, že udalosť zemetrasenia sa udiala tri razy,
druhý raz tri dni po prvom zemetrasení a tretí raz s odstupom desiatich dní.63 K vyhnaniu teda
mohlo dôjsť najskôr 20. februára a najneskôr koncom marca roku 886.64 Ten istý prameň potvr-
dzuje, že k vyhnaniu prišlo v chladnom období, pretože učeníci trpeli okrem násilia a potupy
(vyhnali ich nahých) aj „od mrazivého vetra, ktorý neustále duje v podunajských krajoch.“65
Stanovenie dátumu vyhnania učeníkov z Veľkej Moravy je iste veľmi cenným poznatkom, ktorý
prináša Tretí slovanský život Nauma.
The Third Slavonic Life of St. Nahum of Ochrid
and the Date of Expulsion of Method’s Disciples
Andrej Škoviera
The Third Slavonic Life of St. Nahum of Ochrid is known only from two editions arranged by P. A. Lavrov. The
only manuscript burnt down during the World War II in the National library in Beograd. The text is very close to the Short
Greek Life of St. Nahum, but it is not an exact translation of it (there are several differences). The Slavonic Life was
probably translated from Greek in the 17th or 18th century. This short hagiography has a strong polemic dimension, the po-
lemic against Latin Church arises especially in the Filioque question. The author or the compiler of the original text used
more sources. Some of them are very old, certainly written before 13th century, as they have a very positive relation to the
Roman pope, who is perceived in the whole text as very positive. Especially the description of the imprisonment and mi-
raculous liberation of Method’s disciples is overlain with similar biblical events from the Acts of Holy Apostles. There is
a very interesting passage, where the author says, that disciples in prison sung the troparion of the third hour at noon. This
is not a mistake. Disciples prayed in the prison the τριτοέκτη, an old service that belongs to ᾀσµατικὴ ἀκολουθία. In
the 9th century there were two forms of horologion in Byzantine rite – monastic and ᾀσµατικὴ ἀκολουθία (sometimes
called the cathedral type). The question which of these two forms was used by cyrillo-methodian mission remains open.
However, it seems clear that the text mentions the τριτοέκτη. This service was celebrated only during the Great Lent, so
according to this we can specify the date of expulsion of Method’s disciples from Great Moravia, which happened during
the Great Lent of 886 (between 20th February and end of March).
62 Tak by to vyplývalo zo ŽKlim XII (36): „...prespevujúc piesne tretej hodinky, vyspievali potom ešte dodatok k žal-
mom, v ktorom vzývame presvätého Ducha, zoslaného v tretiu hodinu apoštolom, aby nás obnovil.“
63 ŽKlim XII, 36-39.
64 Medzi udalosťou tretieho zemetrasenia a vyhnaním mohlo azda uplynúť ešte niekoľko dní: „Keď potom uplynulo
desať dní, znova, po tretí raz boli bojovníci osvietení Vychádzajúcim z výsosti a bezcitní bludári zotrvávali v tej istej
zatvrdilosti... Keď potom dosiahli od kniežaťa povolenie konať podľa svojho rozumu, vyvádzajúc ich zo žalára týrajú
takrečeno neľudskými údermi...“ (ŽKlim XII, 39).
65 ŽKlim XIII, 41.
123

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
SVORAD ZAVARSKÝ*
„Dematur nobis Latina cultura, videbimus, quid erimus!“1
Obdobie národného obrodenia z pohľadu latinskej ﬁlológie
ZAVARSKÝ, S.: „Dematur nobis Latina cultura, videbimus, quid erimus!“ The problem of the Slovak national
revival from the point of view of Latin philology. Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp. 124-130. (Bratislava)
Leaning on authentic literary testimonies, the author discusses the problem of the linguistic and cultural change in
the former multinational Hungarian state in the early 19th century. The period of the Slovak national revival (approx.
1790-1848) thus appears in a new perspective, as the author suggests that this period be investigated within the context
of and with respect to the classical Latin cultural tradition then being gradually pushed out of life and superseded by
national languages.
Slovak national revival, early 19th century, Latin, apology, Andrej Rác, Ján Feješ, Andráš Chazár, linguistic change,
cultural continuity.
Tento príspevok predstavuje náčrt niektorých aspektov latinsko-vernakulárneho vzťahu ak-
tuálnych v období od roku 1791 do roku 1848.2 Pravdaže, ide o prvý pokus, takže formulácie
obsiahnuté v tomto texte treba vnímať skôr ako podnety pre ďalší výskum tematiky. Výskum
latinskej literatúry a kultúry a jej vzťahu k rozvíjajúcej sa slovenskej národnej kultúre v uvede-
nom období možno pokladať za perspektívny už aj z toho dôvodu, že domáca literárna produkcia
v latinskom jazyku bola ešte aj v prvej polovici 19. storočia veľmi bohatá a latinskej kultúre
ešte stále patrilo nezanedbateľné miesto v spoločenskom živote obdobia. Periódou národného
obrodenia sa tiahne niť jazykového zápasu podmieneného národnostne a konfesionálne. Ma-
ďarizačný tlak počnúc zákonným článkom 16 z roku 1791, ktorým sa začal proces postupného
uprednostňovania maďarského jazyka pred latinčinou, a to na úkor iných národných jazykov
v Uhorsku, vyvolal obranné reakcie v podobe literárnych apológií latinského jazyka, dovtedy
bežného a tradičného spoločenského média. Doposiaľ vieme o štyroch textoch takéhoto obsahu
od našich domácich autorov, z ktorých sú nám zatiaľ k dispozícii len tri.3 Autori textov pochá-
dzajú z katolíckeho aj protestantského prostredia, ich spoločnou platformou je teda mimokon-
* Mgr. Svorad Zavarský, Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, Panská 26, 813 64 Bratislava.
1 Citát pochádza z knihy Andreja Ráca. Pozri pozn. 3.
2 Obdobie vymedzujeme vynesením zákonných článkov týkajúcich sa používania maďarského jazyka v Uhorsku: 16/
1791, 7/1792, 4/1805, 8/1808, 11/1827, 8/1830, 3/1836; 6/1840 a 2/1844.
3 Ide o tieto práce: 1) [Andrej Rác]: Reﬂexiones privatae de linguae Latinae in sacris Ecclesiae Catholicae usu, ejusque
apud Hungaros in occasum vergentis inclinatione. Lipsiae, apud O. Wigand. 1845. 94 s. 2) Anonymná práca Über den
Verfall der lateinischen Sprache und dessen nachteilige Folgen in Ungarn. Eine freundlich-warnende Rede. Leipzig, bei
Georg Wigand 1836. 57 s. 3) Matej Holko: Oratio ad Juventutem Hungaram de studio linguae Hungaricae cum studio
linguae Latinae, ejusque classicorum autorum conjungendo, propulsandoque contemptu et odio concivium diversas lin-
guas loquentium, utpote ad provehendam culturam linguae Hungaricae summe necessariis remediis. In: Solennia XVIII
memoriae anniversariae Bibliothecae Kis-Honthanae publicae senioratus evang. a. c. die 13. Sept. anno 1825. Alsó-
Szálnokini celebrata. Pestini 1825, typis nobilis Matthiae Trattner de Petróza, s. 109-120. 4) Ján Feješ: De lingua, admi-
niculis, et perfectione ejus, in genere, et de lingua Hungarica in specie, commentatio historico-politica, Hungarorum ru-
minationi dicata. Túto poslednú prácu sme nemali k dispizícii a jej obsah poznáme len z polemickej reakcie A. Chazára.
Pozri pozn. č. 18.
124

fesionálna sféra. Je zaujímavé, no celkom prirodzené, že „latinský“ pohľad na jazykovú otázku
v Uhorsku nás vovádza do širšej problematiky medzijazykových vzťahov a kultúry vôbec. Do-
máce apológie možno porovnať s dvoma textami nemeckej proveniencie z 18. storočia, ktoré
majú podobný apologetický obsah a zámer.4
Prvá polovica 19. storočia predstavuje v našich dejinách nesporne prelomové obdobie, v kto-
rom vznikala moderná slovenská kultúra. Myslíme si, že určitý problém tohto obdobia spočíva
v tom, že slovenská kultúra nemohla integrovať celé bohatstvo predchádzajúceho kultúrneho
vývoja na Slovensku, čoho dôsledky sa prejavujú a pociťujú ešte aj dnes. Hoci už roku 1948
Andrej Mráz vo svojich Dejinách slovenskej literatúry zdôraznil nevyhnutnosť rozšíriť úzke ná-
rodnojazykové vymedzenie obsahu literárnej histórie u nás,5 dosiaľ zostáva staršia latinská alebo
nemecká literatúra slovenskej proveniencie takmer nepoznaná a vývin slovenskej literatúry sa
ešte stále interpretuje v určitom zmysle negatívne vo vzťahu k latinskej (a inojazyčnej) literatú-
re, ako keby išlo o proces vymaňovania sa, oslobodzovania sa od inojazykových súvislostí, ako
keby latinské prostredie hatilo rozvoj národnej kultúry.6 V dejinách našej literatúry sa vyskytuje
aj taká interpretácia, ktorá korene tohto literárnohistorického pohľadu vidí v Tablicových Pamä-
tiach,7 pretože si všímajú len jazykovo slovenských autorov a nevšímajú si latinskú tvorbu, čo
potom vraj slúžilo ako vzor aj jeho nasledovníkom v oblasti dejín slovenskej literatúry.8 Myslí-
me si, že tento pohľad nie je celkom oprávnený. Bohuslav Tablic totiž veľmi citlivo vníma jazy-
kovú situáciu slovenskej literatúry, určite aj preto, že jazyková otázka bola v čase vzniku Pamätí
veľmi živá. Prostredníctvom referencií svoje dielo jasne včleňuje do kontextu uhorskej historiae
litterariae, v životopisoch viacerých autorov poukazuje na ich viacjazyčnosť, precízne rozlišuje
pôvodnú a prekladovú literatúru a, čo je z nášho pohľadu najzaujímavejšie, ak sa vyskytne prí-
ležitosť, vždy vyzdvihne aj latinské dielo toho-ktorého autora, čo by istotne nerobil, keby tento
fakt nevnímal ako jeho prednosť.
Objavovanie latinského dedičstva jednotlivých európskych národov sa vo väčšom rozsahu
začalo len pred niekoľkými desaťročiami, zároveň s príchodom nového interdisciplinárneho od-
boru – neolatinistiky. Ako jednu z aktuálnych úloh neolatinistiky deﬁnovali odborníci aj báda-
nie v oblasti latinsko-vernakulárnych vzťahov.9 Moderný výskum už priniesol cenné poznatky
o spoločenských a politických (teda mimoliterárnych) funkciách latinského jazyka v novove-
kých dejinách európskych štátov a národov.10 Dôležité je uvedomiť si, že až do 18./19. storočia
sa antické dedičstvo (sprostredkované literárne) vnímalo nielen ako historický, ale najmä ako
kultúrny a spoločenský fenomén, a malo tak nezastupiteľné miesto pri formovaní celého spolo-
čenského života, nielen v literárnej tvorbe. Potreba odkrývať latinské dedičstvo je teda aktuál-
nym problémom všetkých európskych národov, je to nielen slovenské špeciﬁkum. Súčasne však
deﬁcit začleňovania latinskej (a tiež inojazyčnej) tvorby do dejín slovenskej kultúry pociťujeme
ťaživejšie než západoeurópske národy, pretože jazyky týchto národov majú dlhšiu literárnu tra-
díciu a rozsiahla tvorba v národnom jazyku u nich vznikala ešte v čase, keď aj národná kultúra
4 Predslov Johanna Laurenza Mosheima v lexikóne: Johann Friedrich Nolte, Lexicon Latinae linguae antibarbarus qu-
adripartitum. Lipsiae, Helmstadii, apud Christian. Frideric. Weygand 1744. Friedrich Platner: Pro Latinae linguae utili-
tate in republica litteraria defensio. Lipsiae 1832 (prvé vydanie 1753).
5 MRÁZ, Andrej: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení 1948, s. 9.
6 Por. ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry. I. Bratislava : Literárne informačné centrum 2002, s. 20-21.
7 TABLIC, Bohuslav: Pamäti česko-slovenských básnikov alebo veršovcov, ktorí sa alebo v Uhorsku narodili, alebo
aspoň v Uhorsku žili (1806, 1807, 1809, 1812). Preložil, poznámky a doslov napísal Rudo Brtáň. Bratislava : Slovenský
Tatran 2000. 291 s.
8 ŠMATLÁK, s. 26.
9 Porovnaj napr. diskusiu o aktuálnom stave novolatinistiky v periodiku Symbolae Osloenses, vol. 76, 2001.
10 HELANDER, Hans: Neo-Latin Litterature in Sweden in the Period 1620-1720. Stylistics, Vocabulary and Characteristic
Ideas. (Acta Universitatis Upsaliensis. Studia Latina Upsaliensia 29.) Uppsala Universitet 2004, najmä s. 13-28.
Takisto LUDWIG, Walther: Latein im Leben: Funktionen der lateinischen Sprache in der frühen Neuzeit. In: Germania
latina – Latinitas teutonica I (ed. Eckhard Kessler, Heinrich C. Kuhn). München : Wilhelm Fink Verlag 2003, s. 73-106.
125

prirodzeným spôsobom prijímala a osvojovala si klasické európske kultúrne dedičstvo. Práve
výskum jazykových vzťahov, najmä latinskej kultúry v období národného obrodenia, môže byť
na jednej strane kľúčom na lepšie pochopenie špecifík a charakteru modernej slovenskej kultúry
a na strane druhej akýmsi vodidlom pri začleňovaní latinského dedičstva do našej národnej kul-
túry a pri jeho interpretácii v jej kontexte.
Možno práve „latinský“ pohľad na problematiku ukáže jej širšie súvislosti. Ak máme uva-
žovať o vzťahu latinskej a národnej kultúry, musíme zohľadniť špeciﬁckú situáciu v našom do-
mácom prostredí. Máme totiž dostatok dokladov, ktoré svedčia o istom „národnom“ charaktere
latinského jazyka v Uhorsku. V mnohonárodnostnom štáte sa latinský jazyk vnímal ako uni-
verzálny spoločenský jazyk používaný od čias sv. Štefana, ktorý zabezpečoval administratívny
chod a právny poriadok. Alexius Horáni vo svojom beletristickom zhodnotení reforiem Jozefa
II. hovorí o latinčine ako o zdomácnenom, teda – dalo by sa interpretovať –„uhorskom“ jazyku
(a novem retro saeculis tota in Hungaria civitate donata).11 Tu môžeme poukázať na výskum,
ktorý v susednom Poľsku pred niekoľkými rokmi inicioval varšavský profesor Jerzy Axer. Na
základe širokospektrálneho výskumu latinských písomností formuloval Axer tézu o latinčine ako
o druhom „národnom“ jazyku poľských elít a tvrdí, že latinské písomníctvo Poľska je nositeľom
poľskej národnej identity.12 Vzhľadom na ostatnú Európu ide v našom geograﬁckom priestore
o úplne špeciﬁckú kultúrno-jazykovú situáciu.
Od konca osemnásteho a intenzívnejšie v prvej polovici 19. storočia pozorujeme u maďar-
ských predstaviteľov stotožňovanie pojmu „maďarský“ (v úzkom národnom zmysle) s pojmom
„uhorský“ (v štátnom, spoločenskom význame). Problém spočíva v tom, že tak latinčina ako
aj maďarčina používali v obidvoch významoch jeden termín: hungar(ic)us, magyar. (Podobnú
dichotómiu poznáme v používaní pojmu Slavus.) V tom istom období však môžeme v literatú-
re (nemeckej, anglickej, ba aj latinskej) úplne bežne sledovať cieľavedomé rozlišovanie obi-
dvoch významov, pričom na označenie maďarského národa sa používa ich vlastné etnonymum
(Magyaren / magyarisch, Magyars / magyar, Magyari / magyaricus). Postupujúca maďarizá-
cia v Uhorsku, ktorá vyvrcholila v roku 1848 a spôsobila fúziu pojmov „maďarský“ a „uhor-
ský,“ mohla mať za následok isté odcudzenie sa uhorskému, a teda najmä latinskému dedičstvu
u predstaviteľov slovenskej kultúry. Až v období romantizmu sa u našich autorov stretávame
s negatívnym postojom voči latinskej tvorbe.13 Môžeme si všimnúť, že ide o obdobie, v ktorom
mladá nastupujúca generácia formulovala aj tézu o „tisícročnom útlaku“ slovenského národa.
Máme teda do činenia s problémom, ktorý má kultúrne, politické a historické súvislosti. V tomto
kontexte je zaujímavé pozorovanie, že averzia voči latinskému jazyku má hlboké korene v mi-
nulosti. Už Friedrich Platner14 (2. pol. 18. stor.) polemizuje s názorom spoločenskej skupiny
v Nemecku, ktorá interpretuje zanechávanie latinčiny ako vymaňovanie sa z neslobody, v ktorej
sa vraj ľudstvo nachádzalo v čase rímskeho impéria a pápežskej nadvlády. Neskôr L. Košút po-
dobne vysvetľoval odstraňovanie latinčiny v Uhorsku ako ničenie prekážky, ktorá cez stáročia
hatila slobodný národný rozvoj obyvateľov Uhorska.15 Táto predstava sa, paradoxne, ujala aj
v slovenskom myslení. Napríklad D. Chrobák v literárnej rukoväti z roku 1936 nazýva stredo-
veké obdobie dejín slovenskej literatúry „panstvom latinčiny.“16
11 [HORÁNYI, Alexius]: Josephus II. in Campis Elysiis. Somnium Eleutherii Panonii. B. m. a r., s. 57.
12 AXER, Jerzy: Latein als Sprache der Adelsnation in der polnisch-litauischen Konföderation (16. bis 18. Jahrhundert).
Eine These. In: Latein und Nationalsprachen in der Renaissance (Wolfenbütteler Abhandlungen zur Renaissanceforschung.
Band 17.) Wiesbaden : Harrassowitz Verlag 1998, s. 131-135; AXER, Jerzy: Latin as the Language of the Elites. In:
Camoenae Hungaricae. 2. 2005, s. 143-148.
13 Pozri MRÁZ, s. 148-150. Taktiež PALLOVÁ, Viera: Antika v literárnych teóriách Jonáša Záborského. Trnava :
Fr. Urbánek a spol. 1944, s. 11-14.
14 Pozri pozn. 4.
15 Podľa Košútovho prejavu pre newyorskú tlač. In: HEADLEY, P. C.: The Life of Louis Kossuth, Governor of Hungary,
including notices of the men and scenesn of the Hungarian revolution. Auburn: Derby and Miller 1852, s. 431-432.
16 CHROBÁK, Dobroslav: Rukoväť dejín slovenskej literatúry. Praha : L. Mazáč 1936, s. 9-10.
126

Ústredný problém národného hnutia Slovákov, ako aj ostatných slovanských národov, pred-
stavovala jazyková otázka. Hoci súvislosti, ktoré bežne reﬂektuje naša historiograﬁa – sloven-
sko-česká jazyková konfrontácia, fenomén maďarizácie – zobrazujú už aj tak zložité prostredie
vývinu modernej slovenskej kultúry, jednako sa nám vidí, že bude potrebné rozšíriť náš pohľad
aj o ďalšie historické súvislosti. Tým sa obraz stane síce ešte zložitejším, no v konečnom dô-
sledku celkom iste zaujímavejším a zrozumiteľnejším. Jozefínske reformy a ohlasy francúzskej
revolúcie sa stali v Uhorsku akcelerátorom národných hnutí a s tým spojenej otázky národných
jazykov a kultúr. Obdobie, ktoré môžeme vymedziť približne posledným desaťročím osemnáste-
ho a polovicou 19. storočia, nám v literárnej podobe zanechalo veľmi zaujímavý a zložitý obraz
medzijazykových vzťahov v našom prostredí. Stačí sa letmo oboznámiť s dobovou literárnou
produkciou, aby sme si uvedomili jazykovú pestrosť textov, v ktorých sa, pravdaže, odzrkadľuje
jazyková a kultúrna situácia vtedajšej spoločnosti. Nielen že sú tu zastúpené singulárne texty
latinské, maďarské, nemecké (jedna knižná jednotka – jeden jazyk), ale aj súborné viacjazyčné
vydania (jedna knižná jednotka obsahujúca texty v rozličných jazykoch, pričom tieto texty úzko
súvisia a treba ich vnímať ako jeden literárny celok), dokonca nájdeme aj texty, v ktorých sa ply-
nulo prechádza z jedného jazyka do druhého (zmena jazykového kódu v rámci jedného preho-
voru).17 Okrem toho je popri pôvodnej tvorbe vo vysokej miere zastúpená prekladová literatúra
(hojne z nemčiny). Pravdaže toto všetko bolo v našej kultúre prítomné už v predchádzajúcom
období, no v 19. storočí sa tento fakt stáva oveľa viditeľnejším vďaka rýchlemu nárastu lite-
rárnej produkcie v národných jazykoch a vďaka politickému kontextu jazykovej otázky, v dô-
sledku čoho spoločnosť zrejme citlivejšie vnímala medzijazykové vzťahy. Práve prvá polovica
19. storočia je pre svoju materiálovú bohatosť vhodným obdobím na skúmanie vzťahov medzi
jednotlivými jazykmi v našom priestore. Určite by bolo prínosom zostaviť klasiﬁkačnú schému
domácich textov z pohľadu medzijazykových vzťahov a sledovať vývin slovenskej tvorby aj
v takýchto súvislostiach.
Obráťme však už pozornosť k apológiám latinského jazyka spomenutým na začiatku tohto
príspevku. Predovšetkým treba poukázať na rozdiely medzi nemeckými a domácimi (uhorský-
mi) textami, aby tak lepšie vynikla špeciﬁckosť našej kultúrnej situácie. Nemecké texty kriti-
zujú prehnaný patriotizmus (amor patriae; ingens linguae vernaculae amor), ktorý sa usiluje
eliminovať latinčinu zo života kultúrneho spoločenstva (respublica litteraria), a poukazuje aj na
jeho neblahé spoločenské dôsledky. Obidvaja autori pokladajú za nebezpečné, ak sa prístup do
všetkých oblastí „vzdelaneckej obce“ (respublica litteraria) poskytuje širokmý vrstvám spoloč-
nosti. Advokáti latinskej kultúry uvažujú v celoeurópskych súvislostiach, v ktorých nemeckej
vzdelanosti a literatúre patrí nie bezvýznamné miesto. Preto zanechanie latinského kultúrneho
média posudzujú ako pretrhnutie väzieb s európskym spoločenstvom a ako stratu možnosti spo-
lupôsobiť pri tvorbe trvalých európskych kultúrnych hodnôt, no zároveň aj ako ochudobnenie
domácej kultúry o vonkajšie vplyvy, resp. ako sťaženie pôsobenia takýchto vplyvov. V celej
argumentácii Mosheima a Platnera ide jednoznačne o vysokú kultúru, o zachovanie európske-
ho kultúrneho a vzdelanostného spoločenstva (respublica litteraria) spočívajúceho na antických
základoch. Obidvaja autori sa pohybujú skôr vo sfére abstraktných pojmov, dalo by sa povedať,
vo svete zašifrovanom na stránkach kníh (arx litteraturae).
Naopak u našich domácich autorov, hoci sú ich texty o storočie mladšie než Mosheimova
apológia, vystupuje do popredia spoločenský rozmer latinčiny, ich argumentácia má, na rozdiel
od starších nemeckých apológií, paradoxne, konkrétnejší charakter, je úzko spätá s aktuálnymi
problémami spoločnosti. Aj tento fakt svedčí o špeciﬁckej jazykovej a kultúrnej situácii v Uhor-
17 Napr. MOTSÁRY, Antonius: In Diem XIII. Septembris 1825. Solennitatis XVII. Bibliothecae publicae Alsó-
Szálnokiensis sincera valedictio. In: Solennia XVII. Pestini 1826, s. 89-102. Ide o rozlúčkovú reč, v ktorej autor, rozvíja-
júc svoje myšlienky, plynule prechádza z latinčiny do nemčiny a maďarčiny, pričom každému z jazykov venuje rovnaký
textový rozsah.
127

sku. V textoch sa hovorí o bežne používanej, neštylizovanej podobe latinčiny v našom prostredí
(usus vulgaris, usus communis, stylus culinaris), čo dokazuje živosť tohto jazyka u nás ešte aj
v prvej polovici 19. storočia. Zatiaľ čo nemeckí autori sebavedomo hodnotia nemecký prínos do
európskej kultúry, v domácich textoch pozorujeme istý komplex menejcennosti Uhorska voči
západnej Európe. Podľa našich autorov je uhorská kultúra výsledkom vonkajších vplyvov a sku-
točnosť, že aj uhorskí vzdelanci ako-tak prispeli do pokladnice európskej kultúry, sa pripisuje ich
latinskej literárnej produkcii. Jedným z topoi našich obrán latinského jazyka je zdôrazňovanie
kultúrneho oneskorovania národov Uhorska voči vyspelým národom ostatnej Európy (Francúzi,
Taliani, Angličania, Nemci), ktoré spočíva práve v nízkej úrovni kultivácie domácich národných
jazykov a v nerozvinutosti národných literatúr.
Zaujímavá je historická interpretácia kultúrno-jazykového vývinu v domácich apológiách.
Obdobie vlády Márie Terézie (1740-1780) sa označuje za zlatý vek uhorskej kultúry, v ktorom
najväčšie zásluhy patria jezuitskému školstvu. Spolu so zrušením Spoločnosti Ježišovej nastáva
aj literárny úpadok. (Ide pravdaže o katolícky pohľad.) Neskôr, v roku 1791, počnúc prvým zá-
konom o maďarskom jazyku, začína sa v Uhorsku boj proti latinčine (lateinische Kriege), ktorý
kulminuje roku 1805, v dôsledku zdrvujúcej porážky rakúskych vojsk pri Slavkove. V tomto
roku, tvrdia autori, dostala latinská kultúra v Uhorsku (ehrwürdiges Latium in Ungarn) smrteľný
úder. (Toto je už pohľad, ktorý zastávajú predstavitelia obidvoch konfesií.) V tejto súvisloti si
môžeme pripomenúť, že práve od roku 1805 prestali rakúski panovníci používať titul rímske-
ho cisára. Vidíme, že otázka latinčiny sa od začiatku spája s kultúrou v širokom zmysle slova,
čo je úplne prirodzené, ak berieme do úvahy fakt, že používanie latinského jazyka súvisí so
školstvom, štátnou administratívou, katolíckou cirkvou, so spoločenským životom atď. Problém
jazyka v sebe imanentne obsahuje problém kultúry a diskusia o jazyku je vlastne diskusiou o po-
dobe kultúry. Túto skutočnosť môžeme veľmi dobre demonštrovať na polemike, ktorá prebeh-
la roku 1807 medzi Jánom Feješom, predsedom Malohontskej učenej spoločnosti a obrancom
domácej latinskej kultúry, a Andrášom Chazárom, gemerským stoličným úradníkom a ohnivým
zástancom maďarizačného procesu.18 Feješov text sme dosiaľ nemali možnosť čítať, no vďaka
Chazárovej polemike ako aj kontextu ďalších obrán latinského jazyka je možné urobiť si celkom
jasný obraz o Feješovej apológii.
Ján Feješ argumentuje, že maďarský jazyk nemôže byť oﬁciálnym jazykom Uhorska už
pre svoj charakter (indoles) a nerozvinutosť (imperfectio), pre rôznosť národov v uhorskom štá-
te a z politických a právnych dôvodov. Latinskému jazyku pripisuje prvenstvo pre samu jeho
povahu (lingua docta, fecunda, brevis, concinnata), no najmä preto, že v Uhorsku zabezpeču-
je právny a politcký poriadok (vinculum unionis monarchiae politicae), predstavuje spojenie
s okolitým svetom (vehiculum ad fovendum nexum cum tota Europa) a prostredie pre rozvoj
národných literatúr (adminiculum cujusvis litteraturae). Chazárova argumentácia je protireči-
vá, lebo na jednej strane je preňho jazyk (maďarský) výlučným znakom národného charakteru
(uhorského), no na druhej strane zastáva koncepciu úplnej arbitrárnosti jazykového znaku: Slo-
vá nie sú viazané na mentálne objekty, je možné vymyslieť ľubovoľný počet nových jazykov,
a preto jazyk nie je nositeľom kultúry. Tvrdí, že kultúra si tvorí svoj jazyk (ide o zušľachťovanie
maďarského jazyka). Pestovanie maďarského jazyka sa zaobíde aj bez latinského dedičstva,
ak môže čerpať z moderných európskych jazykov. No zdá sa, že Chazárovi nejde v konečnom
dôsledku o vzťahy k inonárodným literatúram, keďže napr. románske jazyky vníma ako (vzhľa-
dom k maďarčine) menejcenné, lebo tieto reči sú preňho len pokazenou latinčinou (abortivae).
Vystupujú tu teda do popredia najmä dva aspekty: vzťah jazyka a národného charakteru a vzťah
18 CHAZÁR, Andreas: Analysis opellae: De lingua, adminiculis, et perfectione ejus, in genere, et de lingua Hungarica in
specie, commentatio historico-politica, Hungarorum ruminationi dicata, per Joannem Fejes, complurius II. Comitatuum
tabulae judiciariae assessorem, quam, concivibus suis sacram facit Andreas Chazár, Gömöriensis, et aliorum II.
Comitatuum assessor. Rosnaviae 1807.
128

jazyka a kultúry. Vo vyostrení protimaďarského postoja zohrával určite nie bezvýznamnú úlohu
aj maďarský jazykový purizmus, čo sa pociťovalo ako pretrhnutie väzieb a odmietanie predošlé-
ho kultúrneho vývinu.
Roku 1826, teda v čase, keď uhorský snem prijal zákon o zriadení maďarskej akadémie,
uverejnil Matej Holko v periodiku Malohontskej učenej spoločnosti reč adresovanú uhorskej
študujúcej mládeži.19 Kladne hodnotí snahu maďarského národa o pestovanie svojho jazyka
a kultúry, no zároveň upozorňuje na veľké nebezpečenstvo, ktoré spočíva v zanedbávaní kla-
sického vzdelania a latinskej kultúry. Uvádza viacero príkladov zo súčasnej európskej kultú-
ry, ktorými dokladá význam klasickej literatúry pre rozvoj národného písomníctva (literárny
klasicizmus). Ide tu o takú koncepciu, podľa ktorej sa mladšia kultúra rodí v prostredí staršej,
vyspelejšej kultúry. Prototypom takéhoto vzťahu je rozvoj latinskej kultúry v úzkej nadväznosti
na grécku kultúru. Oproti takejto predstave kultúry sa neskôr postavila romantická koncepcia,
v slovenskom prípade so silným folkloristickým zameraním.
V anonymnom texte Über den Verfall der lateinischen Sprache in Ungarn z roku 183620
možno zreteľne pozorovať niekoľko aspektov jazykovej otázky v Uhorsku. Latinskému jazy-
ku sa pripisuje privilegované postavenie v uhorskej spoločnosti, lebo uhorské zákonodarstvo
(štátne i súkromné právo) je zakotvené v latinskom jazyku a uhorská historiograﬁa, nevyhnutný
prostriedok na pochopenie uhorských ústavných dejín, je takisto latinská. V tejto súvislosti au-
tor rozoberá problém prekladu, upozorňuje na neadekvátnosť sekundárnych prameňov a z nich
vyplývajúci možný zmätok v budúcnosti. Problém prekladu sa vyskytuje vo všetkých textoch
venovaných latinskej otázke v Uhorsku. Vidieť, ako vážne a citlivo sa vnímala problematickosť
prenosu kultúrnych hodnôt a informácií z jedného jazyka do druhého, teda nebezpečenstvo stra-
ty kultúrnej kontinuity. Pozoruhodne sa autor vyjadruje k otázke uhorského národného charak-
teru (táto otázka – character nationalis, Nationalcharakter – bola v sledovanom období veľmi
živá). Tvrdí, že Cicero (De ofﬁciis, De re publica, De legibus), Tacitove politické axiómy, Horá-
ciova praktická životná múdrosť, Senekova ﬁlozoﬁa a pôsobivé reči obsiahnuté v dielach Livia
a Salustia sú pre uhorský národný charakter dôležitejšie než to, aby všetci obyvatelia Uhorska
rozprávali po maďarsky. Tu vidíme pretrvávanie staršej tradície, ktorá vnímala antické dedičstvo
ako aktuálny kultúrny fenomén, nielen ako historickú skutočnosť, starožitnosť. Čo sa týka vzťa-
hu národa k jazyku, autor zastáva ten názor, že jazyk nie je výlučným znakom národa. Podľa
neho národ konštituujú viaceré znaky: zákonná hlava (gesetzliches Oberhaupt), vlastné územie,
vlastná ústava a zákonodarstvo, spoločné zvyky a vlastný jazyk. Autor explicitne neuvádza, či
podľa jeho mienky tieto požiadavky existencie národa spĺňa uhorské spoločenstvo, no zdá sa, že
celkové ladenie textu tomu nasvedčuje.
Z roku 1845, teda zo samého konca sledovaného obdobia, máme k dispozícii cenný a po-
merne rozsiahly text Andreja Ráca.21 Ako naznačuje titul práce, autorovi ide najmä o pestovanie
latinského jazyka v cirkvi, čo určite súvisí so zákonnými článkami z roku 1836 a 1840, ktoré
zavádzali maďarčinu aj do cirkevnej agendy v Uhorsku. Napriek tomu viac než polovicu svo-
jej práce venuje všeobecným kultúrnym a spoločenským otázkam. Deﬁnuje štyri činitele, ktoré
podľa neho sprevádzajú úpadok latinského jazyka: pokles vzdelanostnej úrovne, uvoľnenie mra-
vov, protirakúsky politický postoj a protináboženské tendencie. Veľmi zaujímavé sú jeho úvahy
o školstve, keď rozoberá neblahé dôsledky zavádzania maďarčiny do výučby, a to z čisto kultúr-
neho hľadiska: neadekvátnosť novej terminológie, nedostatok odbornej literatúry v maďarčine,
stratu identity celých vedných odborov. Vo vzťahu k vzdelávaniu a školstvu autor vlastne kriti-
zuje rýchlu, nepripravenú zmenu nadiktovanú zákonnými úpravami. Z dnešného pohľadu môže
byť prekvapivé Rácovo spájanie jazykového problému s úpadkom mravov. Ak však pozorne
19 Pozri pozn. 3.
20 Pozri tamtiež.
21 Pozri tamtiež.
129

čítame jeho text, pochopíme, že ide vlastne o problém vysokej kultúry. Domáce národné jazyky
tým, že zanechali latinské dedičstvo, v určitom zmysle prišli o vysokú kultúru. Vysoká latinská
kultúra so svojimi silnými autoritami, ktorú sa usilovala napodobňovať aj nižšia kultúra širších
vrstiev spoločnosti, implicitne obsahovala určité obmedzenia, normy, nachádzali sa v nej silné,
autoritatívne vzory. A ak si uvedomíme dôležitú spoločenskú fukciu latinčiny (príležitostná pró-
za a poézia, verejné prejavy a pod.), lepšie pochopíme, čo má na mysli Andrej Rác, keď hovorí
o úpadku mravov v spoločenskom živote.
Reﬂexiones veľmi podrobne analyzujú náboženské pozadie postoja k jazyku z katolíckeho
stanoviska. Domnievame sa, že aj z dnešného pohľadu sú náhľady obsiahnuté v Rácovom texte
veľmi moderné. Vychádzajúc z patristickej tradície ( Augustín, Origenes) rozlišuje autor vnútor-
ný a vonkajší jazyk (lingua animi a lingua intellectus), pričom vnútorný jazyk zahŕňa mimorozu-
mové aspekty komunikácie – vnímanie obrazov, gest a pod. Túto stránku problému treba brať
vážne, veď kultúra pred nástupom všeobecnej sekularizácie bola úzko spätá s kresťanstvom. Aj
v písomnej kultúre starších období má práve literatúra náboženského charakteru bohaté zastú-
penie. Sakrálny, náboženský jazyk mal isto silný vplyv aj na literárnu tvorbu v staršom období,
a preto je potrebné poznať koncepcie sakrálneho jazyka v jednotlivých konfesiách.
Môžeme povedať, že v textoch, o ktoré sa opiera tento príspevok, sa vlastne deﬁnujú kul-
túrne, spoločenské a politické funkcie, ktoré latinský jazyk plnil v uhorskom štáte počas niekoľ-
kých storočí. Ide do istej miery aj o historickú refelexiu kultúrneho vývinu uhorského spoločen-
stva a o otázku zachovania jeho kontinuity. Dnes je úlohou historického bádania osvetliť procesy
kontinuity a diskontinuity práve v prelomovom období národného obrodenia, ak chceme plne
pochopiť vývin našej národnej kultúry. Ide určite o zložitú sieť vzťahov. Kľúčové miesto v nej
však, ako sa domnievame, patrí latinskej, teda klasickej európskej kultúre, s ktorou sa vo svojich
začiatkoch musela vyrovnávať každá národná kultúra európskeho spoločenstva.
Pokúsili sme sa načrtnúť problematiku vzťahu latinčiny a národných kultúr v Uhorsku v ob-
dobí národného obrodenia na základe podnetov, ktoré sme získali pri štúdiu uvedenej pramennej
literatúry. Pravdaže ide len o niektoré aspekty tohto vzťahu. K spomenutým apológiám sa bude
treba vracať aj v budúcnosti, lebo najmä Rácov text predstavuje hodnotný dokument z oblasti
myslenia o jazykovej kultúre. Výskum domácej latinskej literatúry prvej polovice 19. storočia v jej
bohatom kultúrno-jazykovom kontexte môže v budúcnosti priniesť mnohé cenné a isto aj nečaka-
né zistenia.
„Dematur nobis Latina cultura, videbimus, quid erimus!“
The problem of the Slovak national revival from the point of view of Latin philology
Svorad Zavarský
This study examines three early 19th century texts that aimed to advocate preservation of the usage of Latin in Hungary
against the background of the proceeding magyarizing tendencies of the period. One contemporaneous anti-Latin polemical
response and several minor relevant literary testimonies are included in the discussion, too. In the early 19th century, Latin
still played an important role in the multinational Hungarian state not only as a literary language but also in administrative,
education and social life. The long-prevailing Latin culture produced in the mentioned territory a speciﬁc linguistic and cul-
tural situation: during the relatively short period of the national movement comprising a few decades, it was impossible to
integrate the cultural heritage of the previous centuries that was preponderantly Latin, for the language situation in Hungary
changed considerably in a very short time. In this way, the cultural continuity, or at least some aspects of it, was interrupted
and this state of affairs has been since carried on and its consequences are felt even today. Therefore, the author proposes
research into the 19th century Latin literature of the Slovak (or Hungarian) provenance which, he believes, will help deﬁne
the origins of the modern Slovak culture.
130

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
SLOBODAN PAVLOVIĆ*
Prilog rekonstrukciji geneze slovenskog kvaliﬁkativnog genitiva
PAVLOVIĆ, S.: An addition to the reconstruction of the genesis of Slavic qualitative genitive. Slavica Slovaca, 42,
2007, No. 2, pp. 131-135. (Bratislava)
This paper looks into the establishment of the qualitative genitive (of the type čovek visokog rasta) in the domain
of Slavic languages. The author presupposes that this syntactic-semantic means has developed in the course of hystory
of Slavic languages as a reﬂection of the revitalized possesive genitive blocked by the compulsory determinant. The
analysis is ilustrated by examples from hystoric grammars of Slavic languages.
Slavic languages, hystoric syntax, restrictive instrumental, qualitative genitive, possessivness, qualiﬁcation.
1. Slovenski kvaliﬁkativni genitiv tipa čovek sede brade označava „stanje odnosno osobinu
karakterističnu za izvestan pojam,“ što se „postiže otkrivanjem kvaliteta nekog integralnog dela
tog pojma (tj. nečega što s tim pojmom čini jedinstvenu celinu), ako je samo u pitanju takav
kvalitet čije vezivanje za odgovarajući integralni deo znači neposredno određivanje samog da-
tog pojma“ (Ivić 1956, 263). U formalnom smislu ova padežna konstrukcija uvek je blokirana
eksplicitnom odredbom pridevskog tipa, što je i razumljivo s obzirom na semantičku restrikciju
koja ne dopušta pripisivanje integralnog dela celini.
Na osnovu rečenog može se zaključiti da kvaliﬁkativni genitiv pripada semantičkoj sferi in-
kluzivne ﬁzionomijske kvaliﬁkativnosti parcijalnog tipa (up. Pavlović 2006, 396-407) koja upu-
ćuje na ono što determinisani pojam ima u datom momentu kao svoj integralni deo. Bazirajući
se na značenju ‘imati’ ovaj tip kvaliﬁkativnosti polazi od iste relacije kao i semantička kategorija
posesivnosti – up. kvaliﬁkativno čovek sede brade ← čovek ima sedu bradu s posesivnim brada
onog čoveka ← onaj čovek ima bradu. Budući, međutim, da determinativnu funkciju kod ﬁziono-
mijske parcijalne kvaliﬁkativnosti po pravilu ima objekat posedovanja, odnosno posesum, a kod
posesivnosti subjekat posedovanja, odnosno posesor, moglo bi se reći da ﬁzionomijska kvaliﬁka-
tivnost parcijalnog tipa istupa zapravo kao inverzivna posesivnost (Pavlović 2007, 436). U tom
bi smislu granica između posesivnosti i kvaliﬁkativnosti u načelu bila deﬁnisana voluminoznošću
determinativnog člana sintagme. Ako je determinativnim članom označen inherentni entitet de-
terminisanog pojma, govoriće se o kvaliﬁkativnosti, a ukoliko je determinativnim članom obu-
hvaćen determinisani pojam, govoriće se o posesivnosti. Na granici između ove dve semantičke
kategorije stajali bi primeri tipa čovek plemenita roda, gde je determinisani član kvaliﬁkovan
pripadnošću speciﬁčnom entitetu kao klasi. Ovde se radi o interferenciji posesivnosti i kvaliﬁka-
tivnosti, odnosno o kategorijalnoposesivnom ili posesivno-kvaliﬁkativnom značenju.
2. Kvaliﬁkativni genitiv poznat je inače svim savremenim slovenskim jezicima,1 ali za njega
znaju i neki neslovenski indoevropski jezici – up. latinsko homines ... magnae uirtutis; nec (uir-
* Doc. Dr. Slobodan Pavlović, Odsek za srpski jezik i lingvistiku Filozofskog fakulteta u Novom Sadu, Dr Zorana
Đinđića 2, 21000 Novi Sad, Srbija.
1 Up. rusko moj kňаz byl čelovek duši dobroj, no peremenčivoj ( Zolotova 1988, 32), poljsko błagosławieni czystego serca
( Vondrák 1928, 234), češko bieše ten král smysla múdrého a hlahola jasného ( Gebauer 1929, 363), slovačko Mišo bol
človek dobrého srdca ( Stanislav 1973, 201).
131

tus) tantarum uirium est ut...; uir magni ingenii summaque prudentia ( Ernout i Thomas 1953,
44), gotsko in mannam gōdis wiljins ( Vondrák 1928, 234), te sasvim neuobičajeno starogrčko
ου’ πολλοι της αυ’της γνώμης η’σαν; ει’ναι α’λλου τρόπου ( Dukat 1983, 218-219).2 Komparativ-
nom analizom iznesenih fakata dolazi se do stava o praslovenskom poreklu ove sintaksičko-se-
mantičke kategorije. Tako znameniti Ján Stanislav podvlači da je „kvalitatívny genitív známy aj
z ostatnych slovanských jazykov“ te da „jeho všeobecné rozšírenie v slovančine svedčí o tom,
že je to väzba, ktorá siaha do dávnej predpísomnej doby“ (1973, 201). Po R. Večerki, „sowohl
Gen. als auch Instr. gualitatis kommen im Aksl. zwar nur selten vor, sind jedoch auch in anderen
slav. Sprachen seit ältester Zeit sicher bezeugt, so daß sie allem Anschein nach ein bereits (spät)-
ursl. Ausdrucksmittel sind“ (1993, 189). Iz ovog bi dalje logično proizilazilo da kvaliﬁkativni ge-
nitiv na slovenskom jezičkom prostoru ima kontinuitet od (bar poznog) praslovenskog do danas.
Stanje u starim slovenskim pismenostima u tom pogledu izrazito je, međutim, neujednačeno.
U staroslovenskim spomenicima kvaliﬁkativni genitiv vezan je manje-više za slučajeve kada
determinisani pojam ima status objekta posesije, odnosno posesuma, što primarnu posesivnost
ovako upotrebljenog genitiva čini sasvim prozirnom. Prema primerima datim u radovima iz sta-
roslovenske sintakse (up. Večerka 1963, 192-193; Večerka 1993, 189), ovom se konstrukcijom
deo determiniše kvalitetom celine, a ne celina svojim sastavnim delom – up. čkъ eterъ dobra
roda ide na strano daleče Lk 19.12 Zogr., Mar.; postavišę... presvitera kojego mitrodora věry
markianъskyję Supr. 141.8 – pa se u primerima ovog tipa ni ne može govoriti o inkluzivnoj ﬁzi-
onomijskoj kvaliﬁkativnosti kao inverzivnoj posesivnosti (za koju bi bilo karakteristično pripi-
sivanje integralnog dela determinisanom pojmu) već o posesivno-kvaliﬁkativnoj interferenciji,
odnosno o kategorijalnoj posesivnosti.3
U starosrpskoj pismenosti kvaliﬁkativni genitiv može se pratiti tek od XIV veka. Tokom
XIV i XV veka radilo se, međutim, o sasvim perifernom sintaksičkom sredstvu potvrđenom tek
pojedinačnim primerima: ako u nikoje vrieme prьde g/d/nь banь stefanь u dubrovnikь ili negovi
sinove ili negovo sieme do zgorenja svieta muške glave da mu damo polače zidane prьbivati
1333; g/d/nь hercegь tadai běše zdrave pameti i cěla razuma 1467 (Pavlović 2006, 402). To-
kom XVI i XVII veka frekvencija kvaliﬁkativnog genitiva raste tako da u Ljetopisu crkovnom
Andrije Zmajevića, na primer, ova sintaksičko-semantička kategorija fungira kao najfrekvent-
niji formalizator karakteristične pojedinosti: těla ubo velika je/s/ i děběla i jak/a/ nь gnila XVI
( Marinković i Jerković 1985, 193r.10), Bi s. Petar stasa visoka, okošta, obraza poblijeda i bijela,
kosa glave i brade rudijeh, ne mnogo duzijeh, nosa poduga, ne ostra, malo zakučena, oči crnijeh,
krvju poštrapanijeh, radi velikijeh suza njegovijeh, obrva golijeh XVII (Zmajević 1996, 199).
U staroruskim sintaksama kvaliﬁkativni genitiv s obaveznom odredbom uopšte se ne pomi-
nje (up. Borkovskij 1949, 351-361; Morozova 1968, 151-178),4 što može značiti (а) da je izma-
kao pozornosti istraživača, ili (b) da za njega staroruski jezik nije ni znao. Ako je, međutim, ovaj
padežni model zaista i postojao, pa je uprkos tome ostao neﬁksiran u odgovarajućim opisima,
to može značiti samo da je bio izrazito redak, budući da je u savremenom ruskom jeziku sasvim
uobičajen ( Zolotova 1988, 32).
2 Nije bez značaja uočiti da naspram staroslovenskih genitivnih konstrukcija, tretiranih kao genitivus qualitatis, stoji
(prost ili složen) pridevski determinator – up. Luk 19.12 čkъ? eterъ dobra roda : α’?νθρωπός τις ε υ’γενη?ς (Večerka
1989,189).
3 U primeru vsěkъ mladьnьcь m o˛žьska polou razvrьzaję ložesna Lk 2.23 Zogr., Mar., As., Sav. determinisani genitiv
m o˛žьska polou mogao bi se tretirati kao tipično kvaliﬁkativna kategorija pod uslovom da se polъ shvati kao integralni
deo mladьnьca. Valja, međutim, imati na umu da m o˛žьskyi polъ može biti konceptualizovan i kao kategorijalna klasa
(pogotovu zbog upotrebe kategorijalnog prideva na suﬁks *-ьsk) kojoj determinisani pojam mladьnьcь pripada.
4 U okviru kategorije tzv. kosog objekta S. E. Morozova (1968, 177) daje staroukrajinski primer a v tomъ odinъ, pobož-
nogo serdca i umyslu ﬁlosofskogo i bogoslovskogo razumu polnyj... prišedši do nego, movil... iz XVI veka, u kojem je
kvaliﬁkativni genitiv već sasvim nedvosmislena sintaksičko-semantička kategorija.
132

Na slovenskom zapadu, prema podacima koje daju istorijske sintakse češkog i slovačkog
jezika, ova se konstrukcija može pratiti od XIV veka – up. češko Judáš, člověk všie přelesti
(XIV), bieše ten král smysla múdrého a hlahola jasného (XV), starý byl sedláček široké hlavy,
na niž měl naraženu mrazovku opelichaného beránku a mašli zle již zvedených, tváři vráskami
rozsekaných, obrostlých šedým strniskem (XIX) (Gebauer 1929, 363); ili slovačko ja vravím, že
toho xlapca škoda pri tom statku, to vizerá bistrieho rozumu xlapec; Domáca pani, vysokej po-
stavy a sivých pekných očú, bola čierno odetá (Stanislav 1973, 202).
3. Mada je još V. Vondrák (1928, 233-234)5 primetio da bi kvaliﬁkativni genitiv valjalo do-
voditi u vezu s posesivnim genitivom, u slavistici ova opaska nije imala značajnijeg odjeka ve-
rovatno stoga što u kvaliﬁkativnim konstrukcijama determinativnu funkciju ima posesum (čovek
sede brade ← čovek ima sedu bradu), a u posesivnim posesor (brada onog čoveka ← onaj čovek
ima bradu). Sučeljavanje s posesivnošću inkluzivnu ﬁzionomijsku kvaliﬁkaciju parcijalnog tipa
predstavlja kao inverzivnu posesivnost, te u tom smislu i kvaliﬁkativni genitiv valja izvoditi iz
posesivnog genitiva i to revitalizovanog determinativno blokiranog posesivnog genitiva6 razvi-
jenog (a) iz dvočlanih posesivnih pridevskih obrazovanja tipa dvór králóv Václavóv u kojima je
subjekat posesije identiﬁkovan prisvojnim pridevima izvedenim i od apelativa (králóv) i od an-
troponima (Václavóv) ( Gebauer 1929, 158; Stanislav 1973, 193)7 i (2) iz posesivnih konstrukcija
tipa *krьstъ kъnęžь velikajego u kojima je subjekat posesije identiﬁkovan prisvojnim pridevom
a determinisan opisnim pridevom (up. Marojević 1983, 54).8 Dodirne tačka između posesije
i kvaliﬁkativnosti bili su upravo primeri takozvane kategorijalne posesije tipa staroslovenskog
čkъ eterъ dobra roda Lk 19.12 Zogr., Mar. u kojima se determinisanim posesorom kvaliﬁkuje
posesum (čovek pripada dobrom rodu). Iz svega rečenog proizilazi da je kvaliﬁkativni genitiv
mlađi od revitalizovanog posesivnog genitiva blokiranog neispustivom odredbom, te ga hrono-
loški tako valja i posmatrati.
Budući da je u staroruskom jeziku „posesivni genitiv imao ograničenu upotrebu,“ te da se
revitalizuje tek od XV veka (Marojević 1983, 50, 150), sasvim je razumljivo odsustvo ove sin-
taksičko-semantičke kategorije u ruskim istorijskim gramatika, pa u vezi s tim verovatno i u rus-
kim spomenicima.
4. Pre uključivanja determinativno blokiranog genitiva u sferi inkluzivne ﬁzionomijske kva-
liﬁkativnosti parcijalnog tipa, ova semantička kategorija mogla se po svoj prilici formalizovati
makar (a) nominalnom rečenicom i (b) restriktivnim instrumentalom.
4.1. Kvaliﬁkativne nominalne rečenice tipa a ona mlada, lepa, duga crna kosa, vitak stas...,
svojstvene i savremenom srpskom jeziku, predstavljaju ostatke praslovenske govorne sintakse9
5 Up. „er [der Gen. qualitatis] tritt gewöhnlich nur mit Attribut auf und kann mit Gen. possess. in Zusammenhang ge-
bracht werden.“
6 Posesivni genitiv u praslovenski jezik nesumnjivo ulazi kao deo praindoevropskog nasleđa (Meillet 1934, 465-466) da
bi – sudeći po stanju u severnoslovenskim jezicima, a posebno u staroruskom (Stanislav 1973, 193-194; Marojević 1983,
50-56) – u određenoj etapi razvoja praslovenskog jezika dospeo u izrazitu defanzivu u odnosu na konkurentna sintak-
sička sredstva i to prvenstveno u odnosu na posesivne prideve, ali i posesivni dativ. Prisvojni pridevi doživljavaju, pri
tom, takvu ekspanziju i stabilnost da „na izvestan način ulaze u paradigmu imenica“ od kojih su izvedeni, zadržavajući
pridevska kategorijalna obeležja (Marojević 1983, 9-10), koja su se na datom stadijumu razvoja praslovenskog jezika
učinila kao prednost u identiﬁkaciji jedne adnominalnodeterminativne relacije.
7 Up. starorusko po starcovu Epifanievu poveleniju (Sannikov 1968, 85), staročeško na ciesařově Diokletianově dvo-
řě (Gebauer 1929, 158), staroslovačko prawo oddalo pol domu Benowho Loynikowho panu Petrowy Huoranskemu
(Stanislav 1973, 196), starosrpsko ere mi ste pisali za solь za kalugerovu za Nikonovu 1265-1266 (Pavlović 2006,
366-369).
8 Up. starorusko knjagini Olьga sestra Vsevoloža velikogo (Marojević 1983, 54), staročeško ode krve Abelovy spra-
vedlivého (Gebauer 1929, 157), staroslovačko zastane pred starého otcovou drevenicou tamže (Stanislav 1973, 197),
starosrpsko ljudьe stogo ti crstva ili petrovi visokogo (Pavlović 2006, 366-369).
9 Nominalnu rečenicu praslovenski nasleđuje iz indoevropskog ( Večerka 1957, 33) da bi potkraj praslovenske epohe
njena upotreba bila svedena uglavnom na slučajeve kada nije bilo neophodno iskazati gramatičku kategoriju vremena
i modusa ( Meľničuk 1966, 132).
133

– up. staroslovensko dhъ bo bьdrъ a plъtь nemoštna Zogr. 67, Mat 24.41 ( Meľničuk 1966, 132),
starosrpsko Bi djevica slavna srednjega stasa ... ruke i prsti duge ( Zmajević 1996, 168), staro-
rusko a rastom gorjaška nevelikъ, volosomъ rusъ, oči černy (Borkovskij 1965, 475), staročeško
Muž. Dlúha brada ( Večerka 1993, 189); slovačko Hlava porúbaná, šátek skrvavený, ktož ťa
porúbal, moj milý, premilý ( Stanislav 1973b, 36). Sintaksičke strukture ovoga tipa doživljavaju
defanzivu u pisanom jeziku pod pritiskom intenzivirane međuzavisnosti sintaksičkih elemenata,
što je naročito podstaknuto razvojem pismenosti. Tako, na primer, već u prvim sačuvanim sta-
rosrpskim spomenicima nominalne rečenice u sferi inkluzivne ﬁzionomijske kvaliﬁkativnosti
parcijalnog tipa predstavljaju sasvim marginalno sredstvo pisanog jezika.
4.2. Restriktivni instrumental (tipa visok rastom), leksikalizovan oznakom integralnog dela
determinisanog pojma a realizovan kao limitativ pridevske odredbe tog pojma, registrovan je na
širokom slovenskom prostoru već u najstarijim spomenicima te se njegovo praslovensko poreklo
ne može dovoditi u pitanje – up. staroslovensko blaženi ništi douhom ěko těhъ estъ cěsarstvo
nebesъnoe Mt 4.25 As.; starosrusko bě že mьstislavъ debelъ tělomь čermenь licem P. vr. l. 100;
staročeško Panna mysli kak by se libila Bohu a byla svatá tělem a duchem Št. O. v. 114; staro-
poljsko Ten psalm powyada ysz xps krasznў oblyczym mymo syny lyudzke, od boga oycza przy-
lączon czerekvy blagoslawyony P. P. 77.12. ( Gadolina 1958, 304-310). Restriktivni instrumental
u praslovenskom jeziku, po svoj prilici, fungira kao praindoevropska kategorija (up. M. Ivić
1954, 111) budući da je poznat i klasičnim jezicima bilo direktno, bilo kroz odogovarajuće kon-
tinuante – up. staroindijsko akšnā kānah; grčko homersko ευρύτερος ’ώμοισι (s dativom kao
kontinuantom starog instrumentala), latinsko pedibus mobilis (s ablativom kao kontinuantom
starog instrumentala); te gotsko unlēds ahmin (s dativom kao kontinuantom starog instrumenta-
la) ( Brugmann 1922, 430).
S obzirom na činjenice da je restriktivnom instrumentalu konkurisao restriktivni lokativ
s predlogom u na srpskom jezičkom prostoru već početkom istorijskog perioda,10 te da je ova
sintaksička forma u sferi inkluzivne ﬁzionomijske kvaliﬁkativnosti parcijalnog tipa registrovana
i u starim pismenostima na slovenskom severu,11 može se pretpostaviti da je postupna defanziva
restriktivnog instrumentala otpočela verovatno još krajem praslovenskog perioda.
5. Posmatranje pomenutih sintaksičkih formi u kontekstu šireg semantičkog sistema uz uva-
žavanje empirijske građe starih slovenskih pismenosti upućuje na pretpostavku da se restriktivni
instrumental kao najfrekventnija praslovenska kategorija u sferi karakteristične pojedinosti, od-
nosno inkluzivne ﬁzionomijske kvaliﬁkativnosti parcijalnog tipa našao na udaru kvaliﬁkativnog
genitiva po svoj prilici tokom istorijskog razvoja pojedinačnih slovenskih jezika. U vezi s ovom
pretpostavkom nameću se bar dva pitanja, i to (a) na bazi kog potencijala genitiv ulazi u sferu
inkluzivne ﬁzionomijske kvaliﬁkativnosti parcijalnog tipa i (b) čime je to restriktivni instrumetal
privukao ovu padežnu konstrukciju koja će ga, budući vitalnija, vremenom nadmašiti.
Genitiv u sferu inkluzivne ﬁzionomijske kvaliﬁkativnosti parcijalnog tipa ulazi na bazi po-
sesivnog značenja i to kao revitalizovani posesivni genitiv koga je u formalnom smislu karak-
terisala obavezna odredba. Dodirna tačka između posesivnosti i kvaliﬁkativnosti bili su primeri
tzv. kategorijalne posesivnosti tipa čkъ eterъ dobra roda u kojima je determinativni član sintag-
me šireg obima od determinisanog člana. Kada su jednom sintagme ovog tipa prodrle u sferu
kvaliﬁkativnosti, povoljne sintaksičko-semantičke okolnosti dovele su do ekspanzije determina-
tivno blokiranog genitiva na račun restriktivnog instrumentala.
Restriktivni instrumental otvorio je prostor za upotrebu kvaliﬁkativnog genitiva po svoj pri-
lici zbog intenziviranja instrumentativnog značenja, ili preciznije sprovodničkog značenja, što
10 Up. udvorila se běše ptica sladьkoglasnaja . krotьka vь sěděnii . tiha vь pěsnehь . vesela vь štucanii . ěsna vь štьpьtanii
(Pavlović 2006, 401).
11 Up. staroukrajinsko pravda že on esi vъ srъcju nečistъ; staročeško Měj se vždy čistě i krásně v skutku v mysli, v každém
diele; poljsko Kobieta zdrowa była jak rydz, szeroka w plecach i w biodrach, smukła w stanie (Gadolina 1958, 219).
134

je podrazumevalo marginalizaciju drugih značenja slobodnog instrumetala i njihovo lagano ga-
šenje (up. Ivić 1954, 113). Restriktivni instrumental je, inače, svojom formom, odnosno formal-
nim okruženjem podstakao ekspanziju kvaliﬁkativnog genitiva. Naime, restriktivni instrumental
funkcioniše kao limitator pridivske odredbe koja kongruira s determinisanim pojmom, a upravo
revitalizovani posesivni genitiv ima obaveznu odredbu pošto je razvijen iz konstrukcija tipa
dvór králóv Václavóv, odnosno *krьstъ kъnęžь velikajego. Širenje kvaliﬁkativnog genitiva na
račun restriktivnog instrumentala značilo je zapravo preusmeravanje kongruentnosti pridevske
odredbe s determinisanog pojma (tip čovek lep licem) na determinativni pojam (tip čovek lepog
lica).
Literatura

BORKOVSKIJ, V. I.: Sintaksis drevnerusskich gramot. Prostoje predloženije. Ľvov 1949.
BORKOVSKIJ, V. I.: – KUZNECOV, P. S.: Istoričeskaja grammatika russkogo jazyka. Moskva : Akademija nauk SSSR
1965.

BRUGMANN, K.: Kurze vergleichende Grammatik der indogermanischen Sprachen. Berlin – Leipzig 1922.

DUKAT, Z.: Gramatika grčkoga jezika. Zagreb : Školska knjiga 1983.

ERNOUT, A. – THOMAS, F.: Syntaxe latine. Paris : Librairie C. Klincksieck 1953.

GADOLINA, M. A.: Tvoriteľnyj ograničenija. In: Tvoriteľnyj padež v slavianskich jazykach. Moskva : Akademija nauk
SSSR 1958, s. 201-221.

GEBAUER, J.: Mluvnice jazyka českého. Dil IV. Skladba. Praha 1929.

IVIĆ, M.: Značenja srpskohrvatskog instrumentala i njihov razvoj. Sintaksičko-semantička studija. Beograd : SANU
1954.

IVIĆ, M.: Odnos između kvalitativnog genitiva i kvalitativnog instrumentala. Naš jezik. Nova serija. Knj. VII. Beograd :
Srpska akdemija nauka 1956 .

MARINKOVIĆ, R. – JERKOVIĆ, V.: Srpska Aleksandrida. Sveska druga. Kritička izdanja srpskih pisaca. II. Beograd :
Srpska akademija nauka i umetnosti 1985.

MAROJEVIĆ, R.: Posesivne kategorije u ruskom jeziku (u svome istorijskom razvitku i danas). Monografije, Knjiga
LV. Beograd : Filološki fakultet Beogradskog univerziteta 1983.

MEĽNIČUK, O. S.: Rozvytok struktury slov’janskoho rečeňňa. Kyjiv : Akademija nauk ukrainskoji RSR 1966.

MOROZOVA, S. E.: Roditeľnyj padež. Sravniteľno-istoričeskij sintaksis vostočnoslavianskich jazykov. Členy pred-
loženija. Moskva : Akademija nauk SSSR 1968.

PAVLOVIĆ, S.: Determinativni padeži u starosrpskoj poslovnopravnoj pismenosti. Novi Sad : Matica srpska 2006.

PAVLOVIĆ, S.: Starosrpski kvalifikativni genitiv u svetlu posesivnih relacija. In: Zbornik Matice srpske za slavistiku.
71-72. Novi Sad 2007, s. 435-444.

STANISLAV, J.: (a) Dejiny slovenského jazyka. IV. Syntax 1. Bratislava : Slovenská akadémia vied 1973.
STANISLAV, J.: (b) Dejiny slovenského jazyka. V. Syntax 2. Bratislava : Slovenská akadémia vied 1973.

VEČERKA, R.: Sintaksis bespredložnogo roditeľnogo padeža v staroslavianskom jazyke. In: Issledovanija po sintaksisu
staroslavianskogo jazyka. Sbornik statej. Praga 1963, s. 183-223.
VEČERKA, R.: Altkirchenslavische (altbulgarische) Syntax. II. Die innere Satzstruktur. Freiburg 1993.

VONDRÁK, V.: Vergleichende slavische Grammatik. II Band. Formenlehre und Syntax. Göttingen 1928.

ZMAJEVIĆ, A.: Ljetopis crkovni. Tom I. Priredio Mato Pižurica. Cetinje : Obod 1996.

ZOLOTOVA, G. A.: Sintaksičeskij slovar. Repertuar elementarnych jedinic russkogo sintaksisa. Moskva : Akademija
nauk SSSR 1988.
An addition to the reconstruction of the genesis
of Slavic qualitative genitive
Slobodan Pavlović
This paper looks into the establishment of the qualitative genitive (of the type čovek visokog rasta) in the domain
of Slavic languages. The author presupposes that this syntactic-semantic means has developed in the course of hystory
of Slavic languages as a reﬂection of the revitalized possesive genitive blocked by the compulsory determinant. It has
happened at the expense of the restrictive instrumental (of the type čovek visok rastom). Spreding of the qualitative
genitive at the expense of the restrictive instrumental means shifting of the agreement of the adjectival phrase from the
determined element (čovek visok rastom) to the determining element (čovek visokog rasta).
135

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
KATARÍNA SEDLÁKOVÁ*
Osobnosť a práce Martina Hattalu
v oblasti slovakistiky a slavistiky na základe archívnych prameňov
SEDLÁKOVÁ, K.: The personality and work of Martin Hattala in the field of Slovak and Slavic studies based on
archival fonts. Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp. 136-140. (Bratislava)
Martin Hattala has become widely known as a codiﬁer of standard Slovak and signiﬁcant Slavicist. His contacts
with European scholars, a creative university environment, his study of Slavic languages and linguistic works in the ﬁeld
of Slavic studies, Czech, Bulgarian, Serbian or Russian, the support and conﬁdence he received from the Catholic intel-
ligentsia were his starting point for the standard Slovak language codiﬁcation. The historical meaning of Martin Hattala´s
work can be seen in his synthetic efforts for the Slovak language beneﬁt and his analytical approach to particular Slavic
languages.
Martin Hattala, Slovak studies, Slavic studies, language codiﬁcation, Old Church Slavonic, spelling, synthesis,
analysis, correspondence, V. D. Stoyanov.
Osobnosti a práci Martina Hattalu venovali pozornosť Katarína Habovštiaková i Eu-
gen Jóna, ale spomínajú ho aj zahraniční autori, napr. Jan Petr a Kina Vačková. Rozsiahlejšou
publikáciou o M. Hattalovi je zborník z vedeckej konferencie o Martinovi Hattalovi, konanej
21. a 22. októbra 1970 v Trstenej, ktorý pripravil a zredigoval Jozef Ružička.1 Heslo Martin
Hattala však v Encyklopédii slovenských spisovateľov z roku 1984 chýba. Nebyť Vlastného
životopisu M. Hattalu by zrejme aj mnohé významné informácie spojené s touto osobnosťou
ostali dosiaľ neznáme alebo v rovine dohadov.2 Základné životopisné údaje o M. Hattalovi na-
chádzame v Biograﬁckom slovníku.3
Líniu rodu Hattalovcov môžeme sledovať v katolíckej matrike obce Trstená (okres Dolný
Kubín) uloženej v Štátnom archíve MV SR v Bytči.4 Priezvisko rodu Hattalovcov sa v týchto
dokumentoch uvádza s jedným t. K zdvojeniu spoluhlásky v mene došlo pravdepodobne pod
vplyvom nemčiny v neskoršom období.
Martin Hattala svoj prvý samostatný spis Grammatica linguae slovenicae collatae cum pro-
xime cognata bohemica, ktorý vyšiel v roku 1850, písal v spolupráci s Ondrejom Radlinským.
O návrhu slovenského pravopisu vo svojej gramatike hovorí, že na rozdiel od českého sa v ňom
spoluhlásky d, t, n, l nielen pred i a ě, ale aj pred pôvodným e prirodzene zmäkčujú. Grafému
ě pokladá v slovenčine za zbytočnú, preto ju vynecháva.5
Navrhnutého pravopisu a prezentovaných názorov sa M. Hattala pridŕžal aj vo svojich
nasledujúcich prácach. Hoci sa autor Krátkej mluvnice slovenskej (Bratislava 1852) priamo
neuvádza a s menom Martina Hattalu sa nestretávame ani v Predmluve (pravdepodobne pre
* PhDr. Katarína Sedláková, PhD., Koceľova 7, 036 01 Martin.
1 RUŽIČKA, J.: Martin Hattala 1821-1903. Bratislava 1971.
2 JÓNA, E.: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. Bratislava : SPN 1985. 172 s.
3 Biograﬁcký slovník. Zv. II. Martin: Matica slovenská 1987, s. 294.
4 Štátny archív MV SR Bytča, matrika Dolný Kubín, evidenčné číslo 167.
5 Literární archív Památníka národního písemníctví v Prahe (ďalej PNP), fond Martin Hattala.
136

Hattalov mladý vek, keďže medzi spisovateľmi a národovcami sa ukázal ešte ako študent, prí-
pustné je však aj vysvetlenie, že chcel ostať v anonymite z taktických príčin, aby sa nedostal
do konﬂiktu s Viedňou), autorstvo sa podľa údajov v životopise a na základe literárnych pra-
meňov pripisuje Martinovi Hattalovi. Akiste ide o novšie zistenie, pretože ešte v roku 1968
Katarína Habovštiaková v knihe Bernolákovo jazykovedné dielo uvádza, že Krátka mluvnica
slovenská z roku 1852 je kolektívnym dielom, a ani v poznámke sa autor neuvádza.6
Rozsahom neveľká Krátka mluvnica slovenská je rozdelená na Predmluvu, v ktorej sa vy-
jadruje radosť nad výsledkom hlasovania o pravopise „po dlhotrvanlivom síce, ale prirodze-
nom, bo k vývinu každej veci a myšlienky vúbec nevyhnutne potrebnom boji.“ Na adresu „Vys.
Vlády“ sa vysvetľuje, prečo sa tento krok urobil v prospech slovenčiny a v neprospech češtiny
a jej zástancov. Mluvnica sa ďalej delí na tri tzv. „oddiely“ tvoriace praktickú časť a podáva-
júce opis slovenského jazyka. Prvý oddiel obsahuje kapitolu O hláskach, v ktorej sa hovorí aj
o výslovnosti hlásky y a o používaní tejto hlásky v slovenských nárečiach. Druhý oddiel, ktorý
má názov O čiastkach reči vúbec, je rozdelený na sklonné a nesklonné čiastky reči. Gramatické
termíny sa viac-menej zhodujú s dnešnými. Rozdiel nachádzame len pri pomenovaní zámena,
ktoré sa uvádza pod názvom všemeno alebo námestok, ďalej číslovky, ktorá sa uvádza pod ná-
zvom číselné meno, a citosloviec, ktoré sa nazývajú výkrikníky. Rod sa nazýva ako pohlavie
a rozdeľuje sa na mužský, ženský a nijaký. Z archívnych materiálov o Hattalovi sa dozvedáme,
že napr. v Mluvnici ilýrskej (1854) alternácie označuje ako stupňovanie – „o se stupňuje v a:
badati – bodem, karati – koriti, zaklapati – zaklopiti.“ Neskôr tento jav nazýva aj zámenou alebo
striedaním. Najrozsiahlejšia kapitola Sklonnej čiastky reči je venovaná slovesu. Pri „neurčitom
obsahu slovesa“ sa spomína aj v slovenčine zaniknuté supinum. Autor Mluvnice vyjadruje ľú-
tosť nad zánikom formy prechodníka na -ši v ženskom a nijakom rode, v množnom počte pre
všetky tri pohlavia na -še: dav, -še; piv, -ši, -še ... – „v slovenčine škoda, že zaniknul.“ V inej
časti sa uvádzajú aj dnešné formy prechodníka. Tretí oddiel má podtitul Nekteré pravopisné pra-
vidlá, v ktorom sa venuje pozornosť najmä rozdielom pri písaní písmen i/í a y/ý, písaniu veľkých
písmen, zavedeniu y/ý, tvarov typu ruce, noze atď.
Martin Hattala vo svojej Krátkej mluvnici slovenskej uplatnil v pravopisnej kodiﬁkácii ety-
mologický a historický princíp a jeho gramatika bola platnou normou pre širokú kultúrnu verej-
nosť až do roku 1902, keď ju nahradila Cambelova Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Historický
význam Krátkej mluvnice slovenskej je v tom, že bola prvou príručkou novodobého slovenské-
ho spisovného jazyka, schválenou kolektívom zástupcov vedúcich vrstiev národa.7
Všetky vydania Hattalovej gramatiky (z roku 1850, 1852, 1857, 1864-1865) sa pokladali
za normatívne. Na M. Hattalu nadväzovali ďalší autori slovenských gramatík (V. Málik 1851,
J. Viktorin 1860, 1862, 1865, F. Mráz a i.) až po S. Cambela. Posledné spracovanie predložil
autor schváleniu Matice slovenskej. O slovenčine sa rokovalo už na I. výborovom zasadnutí
Matice slovenskej v roku 1864 a potom ešte niekoľkokrát; matičný jazykový úzus sa ustaľo-
val podľa Hattalovej kodiﬁkácie spisovnej slovenčiny. Tak sa Martin Hattala stal kodiﬁkátorom
noriem spisovnej slovenčiny v 50. a 60. rokoch 19. storočia a podstatne prispel k jej dnešnému
normotvornému jazykovému ustáleniu.8
O pôsobení M. Hattalu na univerzite v Prahe sa dozvedáme z korešpondencie
Konstantína Jirečka, ktorý na niekoľkých miestach svojich listov D. Načovi písal o živote bul-
harských študentov v Prahe a o stretnutiach s profesorom M. Hattalom.9 Korešpondencia s vý-
znamnými slovanskými jazykovedcami, písaná nielen po slovensky, ale aj po česky, srbsky a ne-
mecky, uložená v Památníku národního písemníctví v Prahe, je dokumentom o tom, že profesor
6 HABOVŠTIAKOVÁ, K.: Bernolákovo jazykovedné dielo. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1968, s. 356.
7 JÓNA, E.: Martin Hattala. In: Jazykovedný časopis, 1953, roč. 7, s. 25.
8 Tamže.
9 MIJATEV, P.: Iz archiva na Konstantin Jireček. Soﬁa 1959, s. 89-90.
137

slovanskej ﬁlológie na pražskej univerzite venoval pozornosť aj češtine, srbčine, bulharčine,
ruštine, staroslovienčine a iným slovanským jazykom. Podľa informácie Milana Radivoeva
v biograﬁi Ivana Nikolova Momčilova sa v Prahe nachádzala aj korešpondencia medzi „čes-
kým učencom Hatalom“10 a Momčilovom, ktorú sa nám však ani po značnom úsilí a hľadaní
v archívoch v Soﬁi, Prahe a vo Viedni nepodarilo objaviť. Spomedzi mnohých bulharských štu-
dentov M. Hattalu, ktorí na pražskú univerzitu začali prichádzať ešte pred jej rozdelením v roku
1882, spomenieme aspoň Atanasa Ilieva, Georgia Beneva, A. Teodorova-Balana a L. Georgieva
Miletiča.11 V knižnici V. D. Stojanova, bulharského študenta v Prahe, bola aj Hattalova publi-
kácia Zvukoslovie (Praha 1858). V jeho korešpondencii sa nachádza aj informácia o prednáške
M. Hattalu venovanej problematike staroslovienskych nosoviek v dnešnej bulharčine, na ktorú
mu poskytol materiály práve V. D. Stojanov.12
Hattalov list Jánovi Palárikovi z 23. júna 1860,13 teda už z pražského obdobia, keď sa tlačila
jeho po česky napísaná „kantorčina“ známa dnes ako Výklad počátků mluvnice československé
(Viedeň 1860) bol odpoveďou na vtedajšiu jazykovú situáciu na Slovensku. Andrej Radlinský sa
v tom čase veľmi usiloval o to, aby sa táto školská príručka objavila na verejnosti po slovensky,
čo by bol aj M. Hattala privítal, no práve iniciatíva A. Radlinského urýchlila činnosť vieden-
ského nakladateľstva školských kníh a vydanie jej českej podoby. M. Hattala sa pohoršuje nad
vtedajšou jazykovou politikou kompetentných, ktorí podľa jeho slov „češtinu doma nohama dajú
šliapať a na Slovensku žiadajú, aby bola panujúcou.“ Verí, že aj vďaka J. Palárikovi sa podarí
vybudovať slovenčine pevnejšie miesto. Odpor osobností v českom prostredí sa vraj už podarilo
odraziť, keď sa v Besede meštiackej verejne vyjadril, že v opačnom prípade sa postaví na slo-
venskú stranu. To údajne zapôsobilo aj na Riegra. Vyjadruje sa aj k otázke purizmu a prostred-
níctvom J. Palárika odkazuje J. K. Viktorínovi, aby v Lipe používali menej germanizmov a bo-
hemizmov. Sledujúc aj vtedajšie slovenské literárne dianie vyjadruje názor, že Drotár sa mu viac
páči ako Incognito. Odporúča Palárikovi a ostatným, aby si z jazykovej stránky preštudovali
národné spievanky, ktoré pokladá za kľúč k ovládaniu slovenského jazyka.
Je známe, že M. Hattala venoval pozornosť aj češtine. V roku 1855 mu v Prahe vyšla
Skladba jazyka českého a v roku 1877 Brus jazyka českého, no možno menej známa je skutoč-
nosť, že tieto publikácie vznikli vďaka ﬁnančnej pomoci („deset kusů císařských dukátů“), ktorú
roku 1850 doručil pán Kamenár dôstojnému pánu opátovi Jozefovi Kozáčkovi, aby túto sumu
odovzdal podľa vlastného vedomia a svedomia jednému zo slovenských spisovateľov, ktorý by
nejakú, najmä školským potrebám zodpovedajúcu knihu vydal. Na základe tohto splnomocnenia
sa dôstojný pán J. Kozáček z Prešporka rozhodol sumu venovať profesorovi slovanskej ﬁlológie
na univerzite v Prahe M. Hattalovi.14
Štúdium vo Viedni, živé vzťahy s európskymi jazykovednými autoritami a pražské obdobie
boli pre M. Hattalu podnetmi na napísanie početných analytických prác o slovanských jazykoch.
Pri klasiﬁkácii slovanských jazykov, ktorých je podľa M. Hattalu desať, na prvé miesto umiest-
nil staroslovienčinu a na druhé bulharčinu, ďalej slovinčinu, chorvátčinu, srbčinu, ruštinu a do
ďalšej skupiny slovenčinu, češtinu, poľštinu a lužickú srbčinu. Počas svojho života sa intenzívne
venoval srbčine. Na pražskej univerzite prednášal staroslovienčinu, ktorú nazýval cyrilčinou
alebo starou bulharčinou. Bol proti akýmkoľvek progresívnym zmenám v bulharčine. Bulharský
spisovný jazyk sa mal podľa neho formovať na základoch staroslovienčiny. Venoval pozornosť
aj niektorým osobitostiam bulharského jazyka, ako je postpozitívny člen či zánik deklinácie.
10 RADIVOEV, M.: Biograﬁa na Ivana Nikolova Momčilova. Soﬁa 1912, s. 38.
11 PETR, J.: Přínos Univerzity Karlovy k rozvoji slovanské jazykovědy na univerzitě Klimenta Ochridského v Soﬁi od
doby jejího založení do současnosti. Práce z dějin slavistiky. XIII. Ed. Jan Petr. Praha 1989, s. 7-41.
12 VAČKOVA, K.: Archivăt na Vasil D. Stojanov v Muzeja na Naprstek kato iztočnik za istorijata na novobălgarskija
knižoven ezik. Práce z dějin slavistiky. XIV. Ed. Jan Petr. Praha 1990, s. 95-107.
13 PNP
14 PNP
138

Bol presvedčený, že súčasný bulharský spisovný jazyk si aj napriek početným morfologickým
zmenám zachoval veľa prvkov zo staroslovienčiny. M. Hattala je aj autorom štúdie venovanej
bulharčine v Riegrovom slovníku naučnom (Praha 1860, s. 974-977).15
V Literárnom archíve Památníku národního písemnictví v Prahe je zachovaná jeho Mluvni-
ce ruská a starobulharská napísaná po česky, štúdia Kousek čtení o srbštině u korunního prince
Rudolfa v nemčine a Mluvnice chorvátská napísaná po česky.16 Vo všetkých týchto gramatikách
vyjadruje názor, že staroslovienčina je východiskom všetkých slovanských jazykov.17
Podobne ako F. J. Čelakovský a F. Miklošič, aj M. Hattala bol toho názoru, že v dôsledku
prevládajúceho analytizmu a menného skloňovania, zániku inﬁnitívu a príčastia činného pred-
stavuje bulharčina pokazený slovanský jazyk. Tento názor, založený viac na emocionálnom ako
na racionálnom základe, sa objavuje aj v iných dobových prácach (napr. v šesťjazyčnom slovan-
skom slovníku J. F. Šumavského z rokov 1857-1858, v úvode krátkej zbierky bulharských prí-
sloví a porekadiel od I. J. Hanuša, ba aj v neskorších slavistických prácach V. Hrubého a S. For-
mana).18
V úvode Mluvnice chorvátskej19 M. Hattala poukazuje na počty príslušníkov jednotlivých
južnoslovanských národov a tým ako jedným z argumentov podopiera svoj postoj ku kodiﬁkácii
srbčiny, chorvátčiny, slovinčiny a bulharčiny. Odvolávajúc sa na údaje P. J. Šafárika uverejnené
v Slovanskom národopise (Praha 1842) uvádza, že Srbov je takmer šesť miliónov. Tento počet
nedosahujú Bulhari, Chorváti a Slovinci ani všetci spolu zrátaní. Podľa M. Hattalu Srbi navyše
vynikajú nad ostatnými uvedenými národmi charakterom svojej reči. Povedľa srbčiny najhoršie
obstojí bulharčina. Ten, kto obidve tieto reči počuje, jednoznačne uprednostní srbčinu, v ktorej
môže počuť čisté a jasné hlásky častejšie ako v ktoromkoľvek inom južnoslovanskom „nárečí.“
Svoj názor podopiera M. Hattala tvrdením, že v bulharčine sa podnes používa mútne a nečisté
ъ, napríklad aj v národnom pomenovaní „Blъgarin anebo Bъlgarin,“ kým v srbčine je Bugarin.
Bulharčina podľa M. Hattalu „vzala největší skázu,“ pretože si zachovala len zvyšky bývalej
deklinácie, teda na rozdiel od ostatných slovanských jazykov vyznačuje sa analytickou štruktú-
rou. Na rozdiel od srbčiny je bulharčina spolu so slovinčinou navyše preplnená cudzou lexikou,
ktorá sa objavuje najmä v novšej spisbe.
V poznámke na okraji Mluvnice ilýrskej M. Hattala uvádza, že ešte stále nie je deﬁnitívne
ukončená. Ako hlavnú príčinu uvádza náboženské rozdiely. Cyriliku ako jazykový systém kladie
na jednu úroveň so srbčinou a bulharčinou, pričom cyrilikou M. Hattala nazýval staroslovien-
činu alebo starú bulharčinu.20 O srbčine sa tvrdilo, že je to zlá, tureckými slovami a spôsobmi
(pravopisom) ovplyvnená cyrilika, ktorá sa do hovorovej srbčiny dostávala prostredníctvom in-
teligencie. Podľa M. Hattalu len zásahom Vuka Karadžića nadobudla hovorová srbčina, zbavená
prvkov cyriliky, spisovnú podobu.21
Princípy jazykovej kodiﬁkácie a postupy, ktoré sa uplatnili pri kodiﬁkácii spisovnej slo-
venčiny osvetľuje M. Hattala na príkladoch z dejín národných jazykov. Podľa neho ani medzi
živými, ani mŕtvymi jazykmi nie je taký, ktorý by bol vznikol svojvoľným miešaním rozličných
nárečí. Základom (dušou) každého spisovného jazyka je jedno z existujúcich nárečí, napríklad
rímske nárečie latinského jazyka, saské nemeckého, parížske francúzskeho, toskánske vlašské-
ho, pražské českého, moskovské ruského.22 M. Hattala teda nepodopiera výrok Ľ. Štúra, ktorý sa
15 PETR, J.: Istorija na ezikovata bălgaristika v Čechoslovakia. Ezikovedska bălgaristika v Čechija. Soﬁa 1987, s. 28-33.
16 PNP
17 J. Petr, c. d., s. 32.
18 J. Petr, c. d., s. 32-33.
19 PNP
20 J. Petr, Istorija na ezikovata blgaristika v Čechoslovakia. Ezikovedska blgaristika v Čechija, s. 28.
21 PNP
22 PNP
139

o slovenčine vyjadruje ako o klbku všetkých slovenských nárečí (pozri štúdiu Známky slovenči-
ny jako nářečí).
Martin Hattala má svoj podiel na kodiﬁkácii slovenského spisovného jazyka, bol vo svojom
čase významným slavistom, na ktorého sa žiaľ akosi zabúda. Mal živé kontakty s európskymi
vedeckými autoritami, účinkoval v tvorivom univerzitnom prostredí,23 nachádzal podporu a dô-
veru u slovenskej inteligencie.
Pramene:
Štátny archív MV SR Bytča, matrika Dolný Kubín, evidenčné číslo 167.
Literární archív Památníka národního písemníctví v Prahe (ďalej PNP), fond Martin Hattala.
Österreichische Nationalbibliothek in Wien. Handschriften-, Autographen- und Nachlass-Samlung. Fond Martin Hattala,
sign. 342/38-1, 120/50-1, 120/50-2.
Literatúra:
Biograﬁcký slovník. Zv. II. Martin : Matica slovenská 1987, s. 294.

HABOVŠTIAKOVÁ, K.: Bernolákovo jazykovedné dielo. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1968. 443 s.

JÓNA, E.: Martin Hattala. In: Jazykovedný časopis, 1953, roč. 7, s. 25.
JÓNA, E.: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. Bratislava 1985.
Krátka mluvnica slovenská. Prešporok 1852.

MIJATEV, P.: Iz archiva na Konstantin Jireček. Soﬁa 1959.

PETR, J.: Přínos Univerzity Karlovy k rozvoji slovanské jazykovědy na univerzitě Klimenta Ochridského v Soﬁi od
doby jejího založení do současnosti. In: Práce z dějin slavistiky. XIII. Ed. Jan Petr. Praha 1989, s. 7-41.
PETR, J.: Istorija na ezikovata bălgaristika v Čechoslovakia. Ezikovedska bălgaristika v Čechija. Soﬁa 1987, s. 9-84.

RADIVOEV, M.: Biograﬁa na Ivana Nikolova Momčilova. Soﬁa 1912, s. 38.

ŠKULTÉTY, J.: Slovenské pohľady, 1902, roč. 22, s. 55.

VAČKOVA, K.: Archivăt na Vasil D. Stojanov v Muzeja na Naprstek kato iztočnik za istorijata na novobălgarskija kni-
žoven ezik. Práce z dějin slavistiky. XIV. Ed. Jan Petr. Praha 1990, s. 95-107.

ŽIGO, P.: Výročie Martina Hattalu. In: Kultúra slova, roč. 17, č. 9, s. 289-291.
The personality and work of Martin Hattala in the ﬁeld
of Slovak and Slavic studies based on archival fonts
Katarína Sedláková
Martin Hattala has become widely known as a codiﬁer of standard Slovak and signiﬁcant Slavicist. He is accredited
the authorship of the codifying work „Krátka mluvnica slovenská“ [A Short Grammar of Slovak] (1852) that became
a valid and obligatory standard up to 1902 when it was replaced by Cambel´s „Rukoväť spisovnej reči slovenskej“
[A Compendium of Standard Slovak Language]. He is the author of some Slavistic works such as „Mluvnica ruská
a starobulharská“ [A Grammar of Russian and Old Bulgarian] written in Czech, the study „Kousek čtení o srbčine
u korunního prince Rudolfa“ [A Piece of Reading on Serbian at Crown Prince Rudolf of Austria] written in German and
„Mluvnica chorvátska“ [A Grammar of Croatian] written in Czech and stored at the Literary Archives of the Memorial
of National Literature in Prague. All these works express his opinion that Old Church Slavonic is a starting point of
all Slavic languages. Hattala´s contacts with European scholars, a creative university environment, his study of Slavic
languages and linguistic works in the ﬁeld of Slavic studies, Czech, Bulgarian, Serbian or Russian, the support and con-
ﬁdence he received from the Catholic intelligentsia were his starting point for the standard Slovak language codiﬁcation.
The historical meaning of Martin Hattala´s work can be seen in his synthetic efforts for the Slovak language beneﬁt and
his analytical approach to particular Slavic languages.
23 Na Martina Hattalu si po rokoch spomína aj A. Teodorov-Balan, ktorý sa na jeho prednáškach zúčastňoval spolu
s L. Miletičom. V liste z roku 1932 píše, že prednášky profesora Hattalu sa mu páčili svojou slobodou myslenia, ale
nepáčili sa mu „zádrapky“ učiteľa. O prednáškach profesora Gebauera píše, že si vyžadovali pozornosť, učili presnosti
vo vyjadrovaní. Pozri PETR, J.: Istorija na ezikovata bălgaristika v Čechoslovakia. Ezikovedska bălgaristika v Čechija.
Soﬁa 1987, s. 33.
140

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
MIKULÁŠ NEVRLÝ*
Viedenské aktivity Ivana Franka
NEVRLÝ, M.: Ivan Franko’s Activities in Vienna. Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp. 141-146. (Bratislava)
The study reports on the activities of Ivan Franko, a prominent Ukrainian writer, scholar and politician during his
stay in Vienna, an important cultural centre of the period with a strong Slavic background. It is based on author’s in-depth
investigation of Franko’s relationships with renown scholars and politicians of the late 19th century whose inﬂuence on
afterward Franko’s life and work is revealed.
Ivan Franko in Vienna, Ivan Franko’s relationships and cooperation with T. Herzl, T. Masaryk, F. Ščerbatsky, P. Blaho,
V. Adler.
Pre každodennú zaneprázdnenosť a najmä pre trojnásobné uväznenie za šírenie socializ-
mu nemohol Ivan Franko (1856-1916), známy už ako spisovateľ a vedec, završiť v zaostalej
Haliči štúdiá doktorátom ﬁlozoﬁe. Preto cestuje r. 1892 do Viedne, aby v seminári Vatroslava
Jagića obhájil doktorát, potrebný pre veniam legendi ukrajinskej literatúry na Ľvovskej uni-
verzite. S mladším Vasyľom Ščuratom (1871-1948) býval v spoločnej izbe v centre Viedne na
Wipplingerstrasse 27, neďaleko univerzity. V tomto byte sa I. Franko neraz zastavoval počas
svojich návštev Viedne. Život v polyetnickom hlavnom meste Rakúska značne obohatil obzor
obidvoch Haličanov, sprístupnil im žriedla európskej kultúry, rozšíril ich vedecké a kultúrne
kontakty v srdci Európy.
Deväťmesačná účasť v seminári slovanskej ﬁlológie Vatroslava Jagića umožnila I. Frankovi
obhájiť doktorskú dizertáciu Varlaam a Joasaf. Starokresťanský román, ktorá mu otvorila cestu
k univerzitnej katedre. Po promócii 1. 7. 1893 usporiadal V. Jagić pri tejto príležitosti Commers
Slavicus, priateľský večierok, na ktorom boli prítomní profesori Karlovej univerzity v Prahe
K. Jireček a F. Král, významný byzantológ z Mníchova prof. K. Krumbacher a iní významní
slavisti, ako V. Vondrák, F. Pastrnek, M. Speranskij a ďalší. No osud nebol k Ivanovi Frankovi
žičlivý. Po úspešnej habilitácii na ľvovskej univerzite v roku 1894 bola žiadosť európsky eru-
dovaného Ivana Franka o miesto na univerzite zamietnutá – pre nesúhlas haličského námestníka
grófa Badeniho, ktorý I. Frankovi pripomenul jeho „politisches Vorleben.“
Pobyt vo Viedni, v priaznivom kultúrno-historickom ovzduší silne poznačenom slovan-
skými vplyvmi, kde sa Ivan Franko zoznámil s významnými rakúskymi politikmi (V. Adlerom,
F. S. Kraussom, H. Konnerom a inými), najmä však s teoretikom sionizmu Teodorom Herzlom
(1860-1904), s významným českým ﬁlozofom a politikom T. Masarykom, s ruským orientalis-
tom F. I. Ščerbatským a s inými vynikajúcimi osobnosťami, sa zreteľne odrazil v ďalšej činnosti
a tvorbe tohto ukrajinského spisovateľa, vedca a politika.
O tom, že Frankova známosť s Herzlom bola silným impulzom pri vzniku arcidiela ukra-
jinskej literatúry, básnickej skladby v 20-ich piesňach Mojžiš (1905), sa písalo vo viacerých
monograﬁách a iných prácach o I. Frankovi. Bude iste zaujímavé upozorniť na niektoré ďalšie
podrobnosti o tejto známosti. Vo svojich spomienkach o Ivanovi Frankovi zaznamenal jeho pria-
* PhDr. Mikuláš Nevrlý, CSc., akademik Národnej akadémie vied Ukrajiny, Dankovského 2, 811 03 Bratislava.
141

teľ Vasyľ Ščurat: „Keď sme bývali v spoločnej izbe na Wipplingerstrasse,1 obedúvali sme spolu
v reštaurácii a každý deň sme navštevovali kaviareň Central na Herrengasse. Pri čiernej káve
sme čítavali tucet výtlačkov čerstvej tlače – pokiaľ nám to nik tretí neprekazil. A tým tretím bol
zvyčajne niekto z Frankových známych (...). Čoskoro došlo k zblíženiu I. Franka s človekom,
o ktorom som počul veľa takého, čo by mohlo mať nádych senzácie. – Bolo to určite vo februári
r. 1893. Keď sme vyšli zo seminára prof. Jagića, zašli sme s Frankom do kaviarne Central, kde
nás mal čakať Dr. Monat, Frankov spolužiak z drohobyčského gymnázia. Namiesto neho vidíme
pri našom stálom stolíku Dr. Frederika Samuela Kraussa, ktorý ako tajomník Izraelskej aliancie
bol súčasne aj redaktorom folkloristického mesačníka Am Ugruel. Zoznámili sme sa s ním pred
dvoma mesiacmi. Preto by sme boli mohli k nemu prisadnúť, keby nebol sedel v spoločnosti
neznámeho človeka. Pozdravili sme ho kývnutím hlavy a sadli si k vedľajšiemu stolíku. – Ale,
páni, prisadnite si k nám! – volá doktor Krauss, prichádza k nám a predstavuje svojho priateľa.
Bol to Teodor Herzl.
Musím spomenúť, že po zoznámení sa s Kraussom sme boli k nemu spolu s Frankom po-
zvaní na návštevu v decembri r. 1892. Už vtedy bola reč aj o Herzlovi. Na podrobnosti tohto
rozhovoru si už nespomínam, no dobre si pamätám, že jeho podstatou bola idea, ktorú Herzl
vysvetlil o štyri roky neskoršie v monumentálnom diele Judenstaat. Táto idea bola tiež témou
prvého dôverného Frankovho rozhovoru s Herzlom. – Veľmi sa mi zapáčila myšlienka obno-
venia židovského štátu, povedal Franko. Veľmi ma zaujala, veď ako keby bola rodnou sestrou
našej idey obnovenia ukrajinského štátu. No sú jedna alebo druhá dnes reálne? – Prečo by nemali
byť reálne, odpovedal Herzl. – Na svete sa môže uskutočniť všetko, čo sa zrodí v ľudskej hlave.
– V rozumnej hlave, dodal Franko. – Áno, v rozumnej hlave (...), pokračoval Herzl. – Idea zro-
dená v múdrej a rozvážnej hlave, dokonca i tá najhoršia, bude reálna, keď nadchne široké vrstvy
národa a nájde vo svojom prostredí stúpencov pripravených na martýrium. Keď sa nám kedysi
vďaka Mojžišovi podarilo zhodiť jarmo a dobyť Palestínu, prečo by niečo také nebolo možné
dnes? – Vtedy, poznamenal Franko, ste mali Mojžiša a jedno jarmo, ale my Ukrajinci máme dnes
tri jarmá a vy ich máte vari desaťkrát viac, lebo ste roztrúsení po celom svete. – Mojžišovia sa
nerodia každý deň, to je pravda; rodia sa pod vplyvom vonkajších okolností, pričom ten vonkajší
tlak na nás je desaťkrát väčší ako na vás. Ak ho však raz budete aj vy pociťovať tak ako my,
potom sa aj vy začnete obzerať po svojom Mojžišovi a istotne ho nájdete, hoci dnes by ste boli
schopní ho aj zlikvidovať. Ostatne, čas môže všetko urýchliť. – Uznávam, že by ste mohli mať
pravdu, – súhlasil po krátkom odmlčaní Franko a úprimne stisol Herzlovi ruku.
Nechápal som, čo mal Herzl na mysli, keď povedal, že všetko môže urýchliť čas. Neskoršie
mi Franko povedal, že urýchliť to môže zmena politickej situácie v Európe. Následky veľkej
vojny nepredvídal, lebo ju ani neočakával (...). Napokon môžem dodať, že pri každom stret-
nutí sa ma Herzl vypytoval, nad čím Franko pracuje. O Frankových prácach o judaizme som
ho mohol informovať iba povrchne. Teraz, keď prof. Kudriavcev vydal v Kyjeve na túto tému
osobitnú štúdiu, môže všeličo vyzerať inakšie. Avšak ani takému svedomitému bádateľovi, ako
bol prof. Kudriavcev,2 sa nemohlo ani prisniť, že idea najvýznamnejšej Frankovej poémy Moj-
žiš sa zrodila z uvedeného rozhovoru Franka s Herzlom. Touto myšlienkou sa Franko zaoberal
dlho, veľmi dlho. Už r. 1893 si vo Viedni načrtával nárys poémy, v ktorej sa usiloval predstaviť
židovského Mojžiša tak, aby ukrajinský čitateľ v ňom spoznal ukrajinského vodcu. Keď sa mu
prvé pokusy nepodarili, hodil ich do koša. Až po rokoch, po trpkých osobných zážitkoch, ktoré
vyúsťovali do známych konﬂiktov s ukrajinským aj poľským prostredím, silnejšie precítil ži-
votnú tragédiu židovského vodcu a daroval nám poému, ktorá je historická iba na prvý pohľad.
V skutočnosti je to aktuálne dielo o osude vodcu ukrajinského národa. Stalo sa to v roku 1905
1 Спогади про Івана Франка. Львів : Каменяр 1997, s. 276-298.
2 КУДРЯВЦЕВ, П.: Єврейство, євреї та єврейська справа в творах І. Франка. Збірник праць Євр. істор.-археограф.
комісії. Т. 2. Київ 1929.
142

a nevedno, či tu ide o nejakú súvislosť s Herzlovou smrťou... – Moje rozprávanie o genéze Fran-
kovej poémy by potvrdzovala aj skutočnosť, že o rok neskoršie začal Franko písať svoje spo-
mienky o Židoch, s ktorými mal priateľské vzťahy. Žiaľ, doviedol ich iba do obdobia príchodu
na ľvovskú univerzitu a navyše zostali v rukopisoch, ktoré pred rokom na svetlo božie vytiahol
M. Vozňak.3 Je veľká škoda, že Franko nedotiahol svoje zaujímavé spomienky aspoň do čias
svojej známosti s autorom Judenstaatu.“
Spomienky V. Ščurata, ktoré tu takmer v úplnosti uvádzame, značne obohacujú naše ve-
domosti o priateľských vzťahoch I. Franka s T. Herzlom; dielo Judenstaat (1896) recenzoval
I. Franko na výslovné želanie autora. Svoju víziu o židovskom štáte Izrael, ktorý vznikol až
r. 1948, vyslovil T. Herzl v utopistickom románe Alt neue Land (Staronová krajina [1902]). Hoci
prevažná väčšina Židov myšlienku židovského štátu privítala, ultraortodoxní Židia boli proti,
pretože právo utvoriť také dielo prisudzovali len Stvoriteľovi.
Približne v tom istom čase sa I. Franko zoznámil vo Viedni aj s významným českým ﬁlozo-
fom a politikom Tomášom Masarykom (1850-1937), ktorý bol od neho o šesť rokov starší. V ka-
viarni Central ich zoznámil slovinský slavista Matija Murko (1861-1952), s ktorým sa I. Franko
poznal zo seminára V. Jagića. Obidvoch zbližovala hlboká erudícia, kritický duch a pevné de-
mokratické názory. T. Masaryk daroval I. Frankovi svoju knihu Karel Havlíček. Snahy a tužby
politického probuzení (Praha 1896). Na revanš mu I. Franko venoval knihu vlastných prekladov
z diela tohto známeho českého básnika, satirika a epigramistu, ktorá vyšla vo Ľvove r. 1901
s podrobným životopisom Karla Havlíčka-Borovského. Do venovania I. Franko napísal: „Vaša
kniha o Havlíčkovi mi dala podnet oboznámiť ukrajinskú verejnosť s týmto spisovateľom. Veď
všetko to, na čo zameriaval svoje strely, nie je podnes porazené, ani to, čo ho zraňovalo, nestra-
tilo svoje ostne (...). Som presvedčený, že z tých rán, ktoré priskoro zahnali do hrobu veľkého
českého vlastenca, ostane ešte dosť na prekladateľa jeho diela a zástancu jeho myšlienok.“
Do jubilejného zborníka T. G. Masarykovi k šedesátým narozeninám (Praha 1911) napísal
I. Franko spomienky Moje styky s Masarykom, kde o. i. píše: „Osobně jsem se seznámil s profeso-
rem Masarykem v r. 1893 ve Vídni, přibyv tam na vlastní útraty, abych tu dokončil své universitní
studie po dvanáctiletém jejich přerušení. Hned v prvých dnech seznámil jsem se s dr. Murkem
a jedného dne v kavárně Central představili mne českým říšským poslancům profesoru Masary-
kovi a dr. Kramářovi, kteří tehdy oba zastupovali víc ideovou nežli skutečně straníckou oposici,
a to jak vůči českému klubu, tak i vůči vládě. Od té doby často jsem vídal oba poslance v kavárně
Central, zdravil se s nimi a hovořil s nimi často o všeličemž. Jednou ve společnosti dr. Murka
a mladého ruského knížete Fedora Ščerbatského byl jsem na večírku české mládeže a seděl u téhož
stolu s Masarykem, takže jsem mohl rozhovořiti se s ním o svém životě a zblízka slyšet jeho nad-
šenou a rozumnou řeč k shromážděné mládeži. Nepamatuji se již, odkud a jakým způsobem jsem
dostal dvě významné politické studie profesora Masaryka: Naše nynější krize, pád strany staro-
české a počátkové směrů nových a Česká otázka, snahy a tužby národního obrození, obě vytištěné
v jeho politickém orgánu Čas, první roku 1895 a druhá v roce 1896, a vydané také jako samostatné
knížky. Čtu obě tyto práce, které svého času vyvolaly značnou pozornost netoliko v Čechách, ale
i za hranicemi, našel jsem brzy nápadnou podobu myšlenek profesora Masaryka s myšlenkami
a názory Mychajla Drahomanova o nejvážnějších otázkách národních i politických.“
Do zborníka vydaného r. 1916 na poctu Ivana Franka mal prispieť svojimi spomienkami aj
T. Masaryk, no bohužiaľ k tomu nedošlo; Masaryk bol vtedy v cudzine.
Popri Masarykovi a Macharovi sa I. Franko zoznámil vo Viedni aj s Adolfom Černým (1864-
1952), zakladateľom revue Slovanský přehled (prvé číslo vyšlo r. 1892), do ktorého prispieval aj
I. Franko, V. Hnaťuk, B. Lepkyj, I. Bočkovskyj a veľa ďalších Ukrajincov. A. Černého možno
pokladať za špičku českej odborne informovanej slavistickej publicistiky. Jeho Slovanský přeh-
led je už 90 rokov spoľahlivým mostom medzi kultúrnymi a vedeckými snahami Slovanov.
3 ФРАНКО, І.: Мої знайомі жиди. – Діло 1936, s. 117-119.
143

Nemenej zaujímavú a tvorivú známosť nadviazal I. Franko vo Viedni aj s ruským orientalis-
tom, kniežaťom Fedorom Ippolitovičom Ščerbatským (1866-1942), vymenovaným potom v roku
1918 za akademika AV SSSR. Podľa jeho spomienok4 sa ich zoznámenie uskutočnilo tak isto
v kaviarni Central na Herrengasse (teraz je tam lekáreň). „Moje prvé stretnutie s Ivanom Jako-
vyčom“ – spomína po rokoch F. I. Ščerbatskij – „sa uskutočnilo vo Viedni pred mnohými rok-
mi, ešte za čias jestvovania Rakúsko-Uhorskej monarchie. Vtedy som pricestoval do viedenskej
univerzitnej knižnice študovať vo svojom odbore. Ako vtedy ešte mladý bádateľ som vo voľnom
čase rád navštevoval kaviareň Central, veľmi obľúbenú medzi viedenskými študentmi a mladými
adeptmi vedy. Raz ma pri jednej takej návšteve kaviarne zoznámil môj známy profesor slavistiky
s Frankom. Bol to človek nižšej útlej postavy, ryšavých vlasov. Vyznačoval sa nápadnou skrom-
nosťou. Pri svojom prvom rozhovore s Frankom som sa dozvedel, že len nedávno pricestoval do
Viedne zo Ľvova, kde vtedy pracoval v jedných poľských novinách. Pobadal som, že Franko vte-
dy žil biedne, z drobných honorárov, ktoré dostával za svoje literárne práce. – Pri ďalšom stretnutí
v kaviarni Central vyjadril Franko svoje sympatie k ruskému národu a daroval mi knižku svojich
beletristických prác pod názvom V potu tváre, s osobným venovaním. Kniha, ktorá iba nedávno
bola vyšla, sa mi veľmi zapáčila a doteraz ju opatrujem vo svojej knižnici ako relikviu. – Vo Vied-
ni som sa potom s Frankom stretol ešte niekoľkokrát. Porozprával mi, že je závislý od poľských
vydavateľov, ktorí ho veľmi vykorisťujú. Takýto postoj ho veľmi rozhorčoval a vôbec neskrýval
svoj odpor k poľskej šľachte. – Malá kuriozita: v cudzine človeka zvyčajne oslovujú podľa mena,
no v Rusku podľa mena i krstného mena jeho otca. Franko o tom vedel a pri jednom našom roz-
hovore žartovne povedal, že sa menuje Jean-Jacques Roussaux. – Prečo tak, spýtal som sa ho.
– Nuž teda – Jean-Jacques v preklade znamená Ivan Jakovyč... – Na svoje stretnutia s veľkým
ukrajinským vzdelancom, spisovateľom a básnikom si uchovávam tie najkrajšie spomienky.“
Úprimné priateľstvo I. Franka s potomkom ukrajinských cirkevných hodnostárov 17. a 18. sto-
ročia F. I. Ščerbatským sa prejavilo aj v ich spoločnom záujme o pradávnu a svojráznu kultúru
Orientu, najmä o bohatú literatúru Indie. Jeden budhistický motív z tejto literatúry spracoval
I. Franko podľa staroindickej legendy vo ﬁlozoﬁckej poéme Cár a asket (1893), ktorú venoval
svojmu ruskému priateľovi. Vo venovaní v piatich slohách spomína I. Franko Viedeň, kde sa stre-
tol s F. I. Ščerbatským, a v ďalších slohách mu vyjadril úprimnú úctu a lásku:
В непривітній, далекій чужині,
В наддунайській столиці шумній,
Мов криницю посеред пустині,
Я знайшов, друже ти мій.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Про індійську країну чудову,
Про індійського духа розвій
Ми не раз заводили розмову –
Тут уважний слухач я був твій.
Так прийми ж отсю вбогую пісню,
Одну вітку з індійських дібров,
Яко спомин далекого друга,
Наших щирих, братерських розмов.
V bohatej epištolárnej pozostalosti I. Franka sa častejšie stretáme s menom F. I. Ščerbatskij,
ktorý vo Viedni „увлёкся“5 Masarykom a jeho prednáškami v spolkoch. Svojím najvýznamnej-
4 ЩЕРБАТСЬКИЙ, Ф. І.: Зустрічі. – Іван Франко у спогадах сучасників. Львів 1956, s. 239-240.
5 Tento ruský výraz uvádza I. Franko vo svojom liste M. Drahomanovovi z 20. 6. 1893. Pri príležitosti prejazdu
M. Drahomanova cez Viedeň na jar r. 1894 ho I. Franko zoznámil s F. I. Ščerbatským.
144

ším dielom Filozoﬁa budhizmu (1919) sa F. I. Ščerbatskij stal zakladateľom ruskej indologickej
školy a čestným členom orientalistických spoločností v Anglicku, Nemecku a Francúzsku. Na
konci svojich poznámok k Cárovi a asketovi I. Franko o Ščerbatskom s úctou napísal: „Nech sú
tieto slová spolu s venovaním k tejto poéme úprimnou spomienkou na tohto prírodou a fortunou
bohato obdarovaného a pritom v správaní skromného, úprimného a čestného človeka.“
V druhej polovici 19. storočia študovalo vo Viedni veľa študentov zo slovanských krajín.
Na schôdzkach klubov sa nadväzovali známosti a utužovala sa slovanská spolupatričnosť. Ukra-
jinskí študenti sa združovali v spolku Sič, založenom vo Viedni ešte r. 1868, slovenskí študenti
mali svoj Tatran. Jeho predseda, študent medicíny Pavol Blaho (1867-1927), s ktorým sa I. Fran-
ko zoznámil ešte v Prahe r. 1891, pracoval aj v tamojších českých spolkoch.6 Bohatý program
a zaujímavú spoločnosť na zasadnutí jedného takého spolku opísal I. Franko v liste M. Draho-
manovovi z 13. 6. 1893: „Včera som bol na večierku českého akad. spolku, kde boli predstavi-
telia všetkých slovanských akademických krúžkov. Predsedal Masaryk. Boli tam aj Ščerbatskij
a Moskovčan Severianov z múzea Rumianceva. Zoznámil som sa tam aj s českým básnikom
Macharom, ktorý ma pozval k sebe domov.“ Treba pripomenúť, že I. Franko prekladal aj básne
J. Sv. Machara (1864-1942) a písal o ňom články.
Vidíme, že do slovanského okruhu viedenských priateľov I. Franka patril aj Slovák Pavol
Blaho, ktorý po štúdiách medicíny bol nielen lekárom, ale aj významným slovenským hospodár-
skym a kultúrnym dejateľom, novinárom, redaktorom a politikom. Práve vo Viedni sa prejavili
jeho mimoriadne organizačné schopnosti. Keď rozhodnutím uhorskej vlády bola zastavená čin-
nosť akademického spolku Tatran, P. Blaho založil spolok Národ, v ktorom sa popri študentoch
stretávali aj mladí remeselníci a robotníci. A práve tu, v sociálnom chápaní čulej práce pre národ,
sa prejavil konkrétny vplyv ukrajinského revolucionára a spisovateľa I. Franka, ktorý r. 1891 na
prvom zjazde slovanskej pokrokovej mládeže v Prahe odsúdil bezprogramovosť, anarchizmus
a hejslovanstvo českej Omladiny7 a vyzýval slovanskú mládež na aktívnu každodennú prácu
podloženú sociálnym humanizmom. Ešte predtým zaútočil I. Franko proti planému hejslovan-
stvu a zneužívaniu tradičnej lásky k Rusku v temperamentnom článku Do wiadomości panów
Czechów, publikovanom r. 1887 v demokratickom denníku Kurjer Lwowski. Ostro v ňom od-
súdil poklonkovanie českých liberálov pred ruskými cároﬁlskými slavianoﬁlmi M. Katkovom,
V. Meščerským a inými.8
Je známe, že na spomínanom zjazde v Prahe r. 1891 po prednáške I. Franka ako delegáta
haličskej Radikálnej strany vystúpil slovenský delegát Pavol Blaho. Slúži mu ku cti, že podporil
temperamentné vystúpenie I. Franka a aplikoval jeho požiadavky na aktívnu politiku slovanskej
mládeže Rakúsko-Uhorska. Z lídera slovenského študentského hnutia vyrástol Pavol Blaho na
významného predprevratového a poprevratového slovenského politika. Ešte ako študent bol do-
pisovateľom Americko-slovenských novín, r. 1893 navštívil USA, kde nadviazal živé kontakty
so slovenskými robotníckymi spolkami. Roku 1896 bol spoluzakladateľom Československej
jednoty. Po promócii na doktora medicíny (1898) sa vrátil do rodnej Skalice, kde r. 1907 založil
Obchodnú banku. Bol zakladateľom okolo stovky potravinových, úverových a svojpomocných
družstiev. Spolu s Vavrom Šrobárom a Fr. Votrubom založil časopis Hlas, ktorý publikoval aj
diela haličských realistov I. Franka, V. Stefanyka, B. Lepkého a iných. V rokoch 1903-1916 vy-
dával P. Blaho časopis Pokrok, v rokoch 1907-1910 viedol redakciu Ľudových novín. Roku 1906
bol zvolený za Moravský Sv. Ján za poslanca uhorského snemu, v ktorom ostro odsúdil maďari-
zátorský Aponiho školský zákon. Roku 1918 sa P. Blaho stal signatárom Martinskej deklarácie
a toho istého roku aj členom Dočasnej vlády pre Slovensko; bol poverený vedením administra-
6 Pozri Slovenský biograﬁcký slovník. I. A–D. Martin : Matica slovenská 1986.
7 Bližšie pozri NEVRLÝ, M.: I. Franko a pokrokové hnutí v Čechách v 70-ých letech XIX. stol. In: Z dejín českosloven-
sko-ukrajinských vzťahov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1957, s. 123-162.
8 FRANKO, I.: Na vědomí pánům Čechům. In: Věčná družba. Praha 1955, s. 460-469.
145

tívy, poľnohospodárstva a zásobovania. V roku 1919 bol predsedom Národnej a republikánskej
strany roľníckej, neskoršie známej ako Agrárna strana. Bol jej poslancom od r. 1920 až do smrti.
Jeho živé a plodné vzťahy s ukrajinským spisovateľom, vedcom a politikom I. Frankom tvoria
osobitnú kapitolu v novších slovensko-ukrajinských vzťahoch.
Pobyt ukrajinského spisovateľa, vedca a politika Ivana Franka vo Viedni v rokoch 1892-
93 a 1894 sa významným spôsobom odrazil v jeho živote a tvorbe. Tam pokračoval v písaní
lyrickej drámy Zvädnuté lístie (Зів΄яле листя), román Pre rodinný kozub (Для домашнього
вогнища), tam dokončil ﬁlologickú prácu Varlaam a Joasaf. Starokresťanský román, tam vznik-
la koncepcia jeho geniálneho diela Mojžiš a ﬁlozoﬁckej poémy Cár a asket, tam dokončil svoju
ostrú psychologickú drámu Ukradnuté šťastie (1893), tam sa oboznámil s novými európskymi
ﬁlozoﬁckými a politickými myšlienkami i s významnými osobnosťami vtedajšieho európskeho
sveta, tam sa spriatelil s vedúcimi činiteľmi rakúskeho socialnodemokratického hnutia Adol-
fom Adlerom a Ed. Perenstorferom, tam sa stal spolupracovníkom viacerých rakúskych periodík
– denníka Die Presse, týždenníka Die Zeit, novín Arbeiter Zeitung, Neue Revue, Die Waage, Aus
fremden Zungen a i. Veľmi mu to pomohlo aj materiálne, lebo vo Ľvove zostala jeho manželka
s troma nezaopatrenými deťmi. Vo Viedni, ktorá vtedy bola strediskom robotníckeho hnutia, sa
zúčastňoval na verejných zhromaždeniach a na jednom z nich rečnil.
Tam, vo Viedni, mu bol z iniciatívy Rakúsko-ukrajinskej spoločnosti a veľvyslanectva
Ukrajiny v Rakúsku 28. 5. 1999 odhalený pomník. Inštalovali ho vedľa gréckokatolíckeho kos-
tola sv. Barbory na Postgasse 8. Na tejto slávnosti sa zúčastnili poprední predstavitelia rakúskeho
vedeckého a politického života, zástupcovia veľvyslanectva Ukrajiny v Rakúsku a početní do-
máci i zahraniční hostia.9 V mene rakúskej vlády prehovoril na slávnosti minister ﬁnancií Rudolf
Edlinger, ktorý o. i. povedal: „Teší ma, že sa podarilo odhaliť pomník veľkému ukrajinskému
spisovateľovi, ﬁlozofovi a politikovi Ivanovi Frankovi. Hoci bol počas svojho života rakúskym
občanom, pokladá sa za ideologického tvorcu ukrajinskej sociálnej demokracie. Úzko spolupra-
coval so svojím súčasníkom Viktorom Adlerom, zakladateľom rakúskej sociálnej demokracie.
V. Adler charakterizuje Franka stručne a výstižne: «Bol to významný spisovateľ, človek veľkého
srdca a veľkého intelektu».“10
Die Wiener Aktivitäten von Ivan Franko
Mikuláš Nevrlý
In der neuen Arbeit über die Wiener Aktivitäten von Ivan Franko, dem bedeutenden ukrainischen Schriftsteller, Wis-
senschaftler und Politiker, befaßt sich der Autor mit dessen Beziehungen zum Begrünfer und Theoretiker des Sionismus
T. Herzl, zu dem tschechischen Philosophen und Politiker T. Masaryk, zu dem russischen Orientalisten F. I. Ščerbatskij,
zu dem slowakischen Arzt und Politiker P. Blaho und zu anderen bedeutenden Europäern dieser Zeit. Er untersucht den
Einﬂuß des Wiener Milieus, den stark geprägten slawischen Einﬂuß auf das weitere Leben und Werk von I. Franko. Am
Schluß der Arbeit erfahren wir von den wechselseitig erfolgreichen Beziehungen dieses großen Ukrainers zum Führer
der österreichischen Sozialdemokratie V. Adler und von der Enthüllung des Denkmals von I. Franko in Wien, wo er am
Ende des 19. Jh. studierte und arbeitete.
9 Pozri Österreichisch-ukrainische Rundschau. Sonderausgabe. Wien, Mai 1999, s. 20 i NEVRLÝ, M.: Pomník Ivanu
Frankovi ve Vídni. In: Slovanský přehled, 1999, roč. 85, č. 4, s. 574.
10 Pozri pozn. 9.
146

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
JANA PLESKALOVÁ*
Nabodeníčka v české lingvistické terminologii1
PLESKALOVÁ, J.: So-called „nabodeníčka“ in Czech linguistic terminology. Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp.
147-151. (Bratislava)
The author traces the development of Czech linguistic terms „nabodeníčko krátké“ and „nabodeníčko dlúhé“ (dia-
critic marks placed above the letters; „nabodeníčko krátké“ having the form of a dot, „nabodeníčko dlúhé“ having the
form of an acute, indicating length) and deals with their position in Czech linguistic terminology. The main part of the
study focuses on the explanation why these marks were later erroneously connected with the Latin tractate Orthographia
Bohemica (Czech orthography), whose author – probably Jan Hus – provides a suggestion of an orthographic system
using diacritic marks.
Linguistics, terminology, Czech language, orthography using diacritic marks, Jan Hus, nabodeníčko krátké, nabo-
deníčko dlúhé.
Počátky české lingvistické terminologie spadají do doby velmi vzdálené. Její zárodky lze
snad předpokládat již pro dávné období písemnictví česko-církevněslovanského (srov. např. stč.
hlahol ´řeč, jazyk´ a stsl. glagolъ ´slovo, řeč´ ) a česko-latinského; v druhém případě jde o časo-
vé rozmezí 12.-13. stol., z něhož zůstaly dochovány české glosy a mezi nimi i první historicky
doložené české termíny jazykovědné: např. bilinguis - duogazichnj, tj. dvojjazyčný, v glosách
k homiliáři Opatovickému ze 13. stol. ( Patera, 1880, 118). Jako soustava se však české lingvis-
tické termíny objevily poprvé až v druhé polovině 14. století, v Klaretových slovnících určených
studentům nedávno založené Karlovy univerzity, a máme k dispozici dostatek důkazů o jejím
dalším vývoji. Ve starších vývojových fázích češtiny (do národního obrození, tj. do druhé třeti-
ny 18. stol.) byla jazykovědná terminologie zachycována především ve slovnících a využívána
v gramatikách a podobně zaměřených školských příručkách.
Nepřekvapuje tedy, že tento bohatý a vzácný jazykový materiál se těšil a dodnes těší zá-
jmu lingvistů. Nejsoustavněji se uvedenou problematikou zabývají publikace J. Jílka, J. Poráka,
N. Bayerové a J. Vintra. J. Jílek (Klaretovo české názvosloví mluvnické, 1950) se podrobně věno-
val nejstarší fázi české jazykovědné terminologie. Na výsledky jeho výzkumů tematicky navázaly
přínosné stati V. Kyase a E. Michálka. E. Michálek (1974) se zabýval speciﬁckými rysy staročeské
terminologie, V. Kyas (1976) upozornil na další významný zdroj ﬁlologické terminologie 14. stol.
– na tzv. biblické prology. J. Porák (1974) si již vytkl cíle vyšší. S oporou o Jílkovu studii, která
podává obraz formující se lingvistické terminologie staročeské, a o studii Jedličkovu, jež zobra-
zuje se stejnou důkladností počáteční fázi jazykovědné terminologie novočeské (Josef Jungmann
a obrozenská terminologie literárně vědná a linguistická, 1948), popsal vývoj české lingvistické
terminologie od 14. stol. do poloviny 18. století a obohatil tak naše dosavadní znalosti o její
vývoj v tomto rozsáhlém časovém rozmezí. Na základě české jazykovědné terminologie získa-
né z mluvnic češtiny a latiny, slovníků, učebnic latiny a němčiny a dalších jazykových příruček
* Prof. PhDr. Jana Pleskalová, CSc., Ústav českého jazyka FiF Masarykovej univerzity, Arna Nováka 1, 602 00 Brno.
1 Studie vznikla v rámci Výzkumného centra vývoje staré a střední češtiny (od praslovanských kořenů po současný stav)
– LC546.
147

16.-17. stol. představuje základní jazykovědné termíny a jejich využití ve vývojové posloupnosti
od Klareta k Doležalovi (1746) a srovnává je s terminologií jungmannovskou. Jeho výzkumy ve-
dou k závěru, že „ve vývoji české lingvistické terminologie pozorujeme…nepřetržitou linii, no-
vější období vždy navazovalo na své předchůdce, i když některé starší termíny nebyly přijímány.“
( Porák, 1974, 152) Porákovo dílo dále rozvíjela N. Bayerová, a to především svou monograﬁí
Gramatická terminologie předobrozenecká (1979). V ní se věnovala vybraným gramatickým ter-
mínům téhož období: sledovala jejich utvářenost a podala jejich věcně systematické uspořádání,
jež doložila konkrétními doklady ze soudobých slovníků, mluvnic a jazykových příruček. J. Vintr
(1985) ve studii Česká gramatická terminologie do r. 1620 zachytil v relativní úplnosti termíny
staročeské a upozornil na překvapující množství českých terminologických jednotek v tištěných
příručkách latinského školství v 16. stol. Po přehledu české gramatické terminologie podle jed-
notlivých památek období předbělohorského následuje index latinsko-český a česko-latinský.
Stojí za zdůraznění, že studie zachycuje zhruba 650 českých jazykovědných termínů.
Ve staré a střední češtině (v souvislosti s terminologií jde o období od 14. stol. do druhé tře-
tiny 18. stol.) byla nejvíce propracována terminologie z oblasti graﬁky, pravopisu a hláskosloví
a zřejmě také byla i vžitá už od nejstarších dob, neboť tyto disciplíny měly značný význam a do-
sah praktický: výcvik písařů, pravopis a jeho úpravy, základní pojmy školního vyučování ve čte-
ní a psaní, výslovnost při cizojazyčném vyučování. Z těchto oblastí se do dnešní doby dochovala
řada termínů, počeštěných i domácích (např. litera, dř. ´písmeno i hláska,´ čárka ´znaménko
označující kvantitu,´ hláska ´vokál´), ale na druhé straně se mnohé starší termíny přestaly užívat
(čtena, čtidlo ´litera,´ dvojitý puňkt ´dvojtečka,´ hlasice, hlasa ´vokál´ atd.). I z tohoto malého
množství příkladů je zřejmé, že terminologie nebyla do první poloviny 18. století ustálena. Často
se stávalo, že autoři uváděli synonymní termíny paralelně nebo je střídali, jako např.: „∫ciendum,
quod litera dicitur ctena neb ctidlo, quia litera dicitur qua∫i legitera“ (Orthographia Bohemica
z počátku 15. stol., podle Schröpfera, 1968, 86). Z uvedeného vyplývá, že období předobrozen-
ské bylo obdobím hledání vhodných termínů a jejich postupného ustalování.
Mezi termíny starobylého původu má speciﬁcké postavení nabodeníčko (nabodeníčko dl-
úhé, nabodeníčko krátké). Přestože se v novočeské terminologii neužívá, je povědomí o jeho
někdejší existenci pevně zakotveno v širokých vrstvách rodilých mluvčích všech generací. Je to
zásluhou školní výuky češtiny, v níž má nabodeníčko své významné místo ve výkladu o diakri-
tickém pravopisu a jeho tvůrci – Janu Husovi.
Je obecně rozšířeno, že Jan Hus je autorem originální pravopisné reformy, kterou navrhl
ve svém latinsky psaném traktátu De orthographia Bohemica. Základem tohoto pojednání je
myšlenka opuštění spřežkového pravopisu a jeho nahrazení graﬁckou soustavou, v níž se hlásky
latině cizí označují pomocí diakritik kladených nad znaky pro hlásky příbuzné (výslovností blíz-
ké). K zachycení měkkých konsonantů a tvrdého l se nad příslušné písmeno klade tečka (tzv. na-
bodeníčko krátké, punctus rotundus) – z, s, c, r, d, t, n, l, k označení dlouhých vokálů čárka (tzv.
nabodeníčko dlúhé, virgula) – á,é,í,ó,ú,ý. Tento výklad se (včetně nepřesného názvu) v menších
obměnách traduje téměř ve všech dílech 2. poloviny 20. století, jež se nějakým způsobem do-
týkají vývoje českého pravopisu (např. Havránek, 1936, 38; Cuřín, 1974, 109; Křístek, 1978,
697-698; Šlosar- Večerka, 1982, 68).
Při této příležitosti nebudu řešit otázku autorství onoho latinského traktátu ani problema-
tiku jeho nejednoznačné datace (1406, 1410, 1411, 1412, 30.-40. léta 15. stol.) či nepřesného
označování (spis vyšel dvakrát, a to vždy pod názvem Orthographia Bohemica: Šembera, 1857;
Schröpfer, 1968). Zaměřím se na sledování osudů termínů nabodeníčko krátké, nabodeníčko
dlúhé v dějinách české jazykovědné terminologie.
V první řadě je třeba zdůraznit, že termíny nabodeníčko krátké, nabodeníčko dlúhé se v la-
tinském výše citovaném traktátu Orthographia Bohemica vůbec nevyskytují. Diakritika jsou
v něm označována pouze termíny latinskými jako punctus rotundus (diakritické znaménko ve
funkci dnešního háčku) a gracilis virgula (diakritické znaménko ve funkci dnešní čárky). V zá-
148

věru spisu se sice několik českých jazykovědných termínů uvádí, ale nabodeníčko mezi nimi
není. Vyvstává otázka, jak a kdy se tyto termíny dostaly do takové blízkosti Orthographie, že
s ní začaly být spojovány. Např. Flajšhans (1924, 229) konstatuje: (Hus) „ … přijal soustavu
značek rozlišovacích, čárek a teček, jak jsme viděli již u skladatele Legend. Jenže Hus soustavu
provedl veskrze a důsledně; dlouhou, tenkou čárkou (říkal jí ´nabodeníčko dlúhé´) označoval
dlouhé samohlásky…, tečkou (´nab. krátké´) označoval souhlásky znění od latiny odchylného…
– a všechny ty své zásady uložil v latinském traktátě o pravopise…“ O 50 let později se podobně
vyjadřuje Porák ve výše zmiňované studii (1974, 139): „Velmi staré jsou termíny pro diakritická
znaménka. Husovy termíny nabodeníčko, resp. znameníčko…se neujaly…“ a další v tomto du-
chu pokračují. Např. Křístek (1978, 697-698) tvrdí: „…Jinak navrhuje Hus užívat pro zachycení
hlásek, které latinská abeceda neobsahuje, znaků pro hlásky příbuzné, odlišených diakritickým
znaménkem. Je jím tečka nad písmenem, tzv. nabodeníčko krátké (punctus rotundus)… Délku
samohlásek navrhoval Hus označovat čárkou nad písmenem (tzv. nabodeníčko dlouhé, virgu-
la)…“ Formulace spojující oba termíny (latinské i české) mohou být chápány tak (a jak mi mno-
zí studenti potvrdili, opravdu tak chápány jsou), že nabodeníčko krátké i dlúhé se v Orthographii
vyskytují, a to jako staročeské ekvivalenty lat. termínů punctus rotundus a virgula.
O diakritickém pravopise se zmiňují všechny gramatiky 16.-18. století, ale žádná z nich
nabodeníčko krátké či dlúhé neuvádí. Např. B. Optát (1533) a později J. Blahoslav (1571) uží-
vají termínů tenká čárka (diakritické znaménko nad vokály) a vršek (diakritické znaménko nad
konsonanty), příp. puňkt, puňktíček, M. V. Štejer (1668) hovoří o proužku, čárečkách (diakri-
tické znaménko nad vokály) a puňktíčku či puňktíku (nad konsonanty), Tomsa (1793, 5) k nim
přidává kolečko nad ů apod. Z uvedeného vyplývá, že termíny se základem nabodeníčko ne-
mohly být v té době rozšířené. Je tedy více než pravděpodobné, že k jejich spojení s (Husovou)
Orthographií muselo dojít nejdříve v 19. stol. A opravdu tomu tak bylo.
V roce 1827 (podle Zíbrta, 1903, a Flajšhanse, 1927) objevil Fr. Palacký v třeboňském ar-
chivu anonymní latinský traktát, který obsahoval originální návrh na diakritickou úpravu pravo-
pisu. Nazval jej Orthographia Bohemica a po důkladném studiu přisoudil Husovi. V roce 1855
jej opsal a svůj opis postoupil k vydání Šemberovi. Při této příležitosti mu poslal i své výpisky
z tematicky blízkého doslovu k bibli Šafhauzské (dále Doslov), jenž obsahoval zajímavé údaje
o zásadách revize překladu a o jeho pravopise. Mezi nimi jsou poznámky vysvětlující užití dia-
kritických znamének: „…Také věz, ktož čteš v této biblí, kdež nalezneš nad i krátké nabodeníč-
ko, žeť má spěšně to slovo řčeno býti, jako takto: město latíně civitas; a kde dlúhé, že to slovo
s prodlúžením má řčeno býti, jako takto: miesto, latíně locus etc.“ (Výbor z české literatury doby
husitské 2, 1964, 524). Šembera tento Doslov omylem pokládal za Husovu předmluvu k bibli
a takto nazvaný (10. Z bible Šafhausské,…Z položené tu předmluvy Husovy… Šembera, 1857,
44-45) jej vydal zároveň s Orthographií pod souhrnným názvem Mistra Jana Husi Ortograﬁe
česká (1857). Doslov tvořil část Přídavku k Ortograﬁi, kam byly zahrnuty všechny tehdy známé
úryvky z Husových děl dokládajících jeho zájem o jazyk. Oba texty (Orthographii i Doslov) pak
převzal Erben (1868, 260) jako vydavatel do sebraných spisů Husových a od té doby začaly být
oba texty, jejichž autorství bylo přisuzováno Husovi, spojovány. Přestože se nabodeníčko krátké
vztahovalo v Doslovu pouze ke krátkému i jakožto protějšku í dlouhého, bylo později vztahová-
no především k termínu punctus rotundus užívanému nad konsonanty.
Podle mínění některých badatelů (J. Vlčka, F. M. Bartoše aj.) je Doslov dílem Husovým
a vznikl v souvislosti s Husovým podílem na revizi českého biblického překladu (druhá redakce
české bible). Je zachován ještě v tzv. Nymburské bibli z r. 1462. – Ale je třeba připomenout, že
dodnes nebylo Husovo autorství jednoznačně prokázáno ani v případě Orthographie, ani v pří-
padě Doslovu ( Vidmanová, 1982, 88; Kyas, 1997, 73, 100-101).
Na počátku 20. století nalezl V. Flajšhans v pražském kapitulním rukopisu excerpta pořízená
z jiného (nám neznámého) opisu tohoto traktátu, ale ani v těchto textech se nabodeníčko neobje-
vilo. Opis byl zpřístupněn až ve vydání A. Vidmannové (1982).
149

Ti badatelé, kteří o Husově autorství obou děl nepochybují, začínají svá pojednání o spisku
Orthographia Bohemica doplňovat údaji z Doslovu k bibli Šafhauzské, protože jej považují za
součást Husových pravopisných bádání. Velmi názorná jsou v tomto ohledu díla Flajšhansova
(1901, 155; 1924, 229), v nichž se oba texty dokonce volně prolínají. Tak se postupně vytváří
a upevňuje spojení obou děl až do té míry, že se nabodeníčko krátké/dlouhé klade s termíny
v Orthographii užívanými na stejnou úroveň: punctus rotundus, tzv. nabodeníčko krátké… Ješ-
tě Gebauer (1871, 1894), znalý těchto faktů, nabodeníčka v souvislosti se spiskem Orthographia
Bohemica neuvádí, ale heslo nabodeníčko v jeho Slovníku staročeském ke správnému pochope-
ní původu tohoto termínu mnoho nepřispělo. Zhuštěný text hesla znovu navozuje dojem, že oba
termíny (nabodeníčko – punctus rotundus) patří k sobě, neboť jako pramen dokladu nabodeníč-
ko krátké je uvedeno: „HusE. 3, 260 (z HusOrth).“ (Gebauer, 1904, 438). Autoři historických
mluvnic F. Trávníček (1935, 35-36) a později též i M. Komárek (1958, 65) se ve svých stručných
exkurzech o vývoji pravopisu opřených o Gebauerovo Hláskosloví (1894) o nabodeníčku vůbec
nezmiňují, zato díla věnovaná vnějším dějinám češtiny je už uvádějí téměř pravidelně. První tak
učinil B. Havránek (1936, 38) a ostatní v tom pokračují ( Cuřín, 1974, 109; Křístek, 1978, 697-
698; Šlosar– Večerka, 1982, 68). Jak bylo ukázáno výše, nikde v nich sice není explicitně řečeno,
že se nabodeníčka v Husově Orthographii vyskytují, ale stejně tak v nich nikde není konstatová-
no, že v Orthographii nejsou.
Není mnoho publikací, které se o nabodeníčkách zmiňují přesněji. Z 20. století jsou to např.
K. Novák (1934, 68) odvolávající se na vydání Erbenových sebraných spisů Husových, dále Sta-
ročeský slovník (1968, 17), který v hesle nabodeníčko uvádí zmíněný doklad z bible Nymburské,
a J. Vintr (1985, 163) citující jako pramen těchto termínů zase jen bibli Šafhauzskou. (V obou
biblích, Šafhauzské a Nymburské, se text až na drobné lexikální a syntaktické odchylky shoduje;
srov. ediční poznámku ve Výboru z české literatury doby husitské II, 1964, 531.) N. Bayerová
(1979), opírající svou monograﬁi o gramatické terminologii předobrozenské výhradně o histo-
rické prameny a mezi nimi i o spis Orthographia Bohemica, se o nabodeníčku – v souladu s tě-
mito prameny – vůbec nezmiňuje.
Vyjdeme-li z toho pravděpodobnějšího předpokladu, že Hus je autorem spisku Orthographia
Bohemica, pak se zdá, že nemohl být autorem Doslovu, a tedy ani tvůrcem termínů nabodeníčko
dlúhé, krátké. Jak jinak bychom vysvětlili, že je neuvedl v závěru Orthographie mezi jinými
českými termíny, a co je ještě závažnější, proč by se ve svém traktátu Výklad viery, desatera
božieho přikázanie a modlitby Páně (podle Šembery, 185, 41, a Vintra, 1985, 174) uchyloval
k obecnému opisu znameníčko svrchu, kdyby už jednou vymyslel a v Doslovu k bibli uvedl na-
bodeníčka.
Tak se stalo, že navzdory anonymitě děl Orthographia Bohemica a Doslov k bibli Šafhauz-
ské a díky souhře různých náhod přežily termíny nabodeníčko dlúhé a nabodeníčko krátké, do-
ložené pouze v jediném textu uchovaném ve dvou biblích, až do 19. století, kdy byly pevně
spojeny s Husovým jménem a zároveň s touto významnou osobností se vryly do paměti českého
národa.
Prameny

DOLEŽAL, P.: Grammatica Slavico-Bohemica, in qva Praeter Alia, Ratio Accvrata Scriptionis & Flexionis, quae in hac
Lingua magnis difﬁcultatibus laborat, ex genuinis fundamentis, demonstratur vt et discrimen inter dialectvm Bohe-
morvm & cvltiorvm Slavorvm in Hvngaria insinuatur; cvm appendice, Quae, tum modum multiplicandi vocabula
per Motionem, Derivationem Compositionem que; tum quaedam ad elegantiam sermonis spectantii, cvm Catonis
Dystichis exhibet: Quae omnia, Partim ex aliis Grammaticis accepta, partim propria industria inuestigata, atque
a VIRIS, linguae huius haud imperitis, examinata, omnibus eiusdem Cultoribus ad usum proponit Pavlvs Dolescha-
lius, Szakolcza-Hung.: Matias Belius, Posonii 1746.
ERBEN, K. J.: Předmluva z bible Šafhausské. In: Jan Hus – Sebrané spisy české. Praha 1868.
150

GEBAUER, J.: (1904): Slovník staročeský. Praha. 2. vyd. Praha : Academia 1970.
Gramatika česká Jana Blahoslava (1571). Ed. M. Čejka – D. Šlosar – J. Nechutová. Brno : Masarykova niverzita 1991.
V ní je text první české mluvnice (B. Optát, P. Gzell, V. Philomates, 1533) a Blahoslavův komentář otištěn para-
lelně.

NOVÁK, K. : Slovník k českým spisům Husovým. Praha : Česká akademie věd a umění 1934.

PATERA, A. : Staročeské glosy XIII. stol. v tak zvaném homiliáři Opatovickém. In: Časopis Musea Království českého,
1880, 54, s. 109-123.

SCHRÖPFER J. : Hussens Traktat „Orthographia Bohemica.“ Die Herkunft des diakritischen Systems in der Schreibung
slavischer Sprachen und die älteste zusammenhängende Beschreibung slavischer Laute. Slavistische Studienbü-
cher. 4. Wiesbaden : Otto Harrassowitz 1968.
Staročeský slovník, Sešit 1. Praha : Academia 1968.

ŠEMBERA, A. V.: Mistra Jana Husi Ortograﬁe česká. Zvláště vytištěna z Biblioteky slovanské vydávané Františkem
Miklošičem. Vídeň : Leopold Sommer 1857.

ŠTEJER, M. V. (1668): Žáček aneb Výborně dobrý způsob, jak se má dobře po česku psáti neb tisknouti. 4. vyd. D. Ne-
čas (ed.). Praha : Akropolis 2001.
Výbor z české literatury doby husitské. II. K vydání připravili B. Havránek aj. Praha : ČSAV 1964.

TOMSA, F. J.: Naučení, jak se má dobře česky psát. Pro české školy… Praha : Nákladem cís. král. normální školy 1793.
Literatúra

BAYEROVÁ, N.: Gramatická terminologie předobrozenecká. Praha : SPN 1979.

CUŘÍN, F. a kol.: Vývoj českého jazyka a dialektologie. 4. vydání. Praha : SPN 1974.

FLAJŠHANS, V.: Písemnictví české slovem i obrazem od nejdávnějších dob až po naše časy. Praha : Nakl. Grosman
a Svoboda 1901.
FLAJŠHANS, V.: Náš jazyk mateřský. Dějiny jazyka českého a vývoj spisovné slovenštiny. Praha : Nákladem České
graﬁcké unie A. S. 1924.
FLAJŠHANS, V. : Zlomek Husova traktátu o pravopise. In: Časopis Národního musea, 1927, 101, s. 6-9.

GEBAUER, J.: Příspěvky k historii českého pravopisu a výslovnosti staročeské. Praha : E. Grégr 1871.
GEBAUER, J.: Historická mluvnice jazyka českého. I. Hláskosloví. Praha a Vídeň : Nákladem F. Tempského 1894.

HAVRÁNEK, B.: Vývoj spisovného jazyka českého. Československá vlastivěda. Řada II. Praha : Sﬁnx, Bohumil Janda
1936.

JEDLIČKA, A.: Josef Jungmann a obrozenská terminologie literárně vědná a linguistická. Praha : Česká akademie věd
a umění 1948.

JÍLEK, F.: Klaretovo české názvosloví mluvnické. In: Věstník královské společnosti nauk, 1950, oddíl IV.

KOMÁREK, M.: Historická mluvnice česká. 1. Hláskosloví. Praha : SPN 1958.

KŘÍSTEK, V.: Staročeské pravopisné systémy. Dodatek. In: J. Bělič – A. Kamiš – K. Kučera, Malý staročeský slovník.
Praha : SPN 1978, s. 693-698.

KYAS, V.: K staročeským termínům z oblasti ﬁlologie. In: Listy ﬁlologické, 1976, 99, s. 86-102.
KYAS, V.: Česká bible v dějinách národního písemnictví. Praha : Vyšehrad 1997.

MICHÁLEK, E.: K speciﬁckým rysům stč. odborné terminologie. In: Listy ﬁlologické, 1974, 97, s. 235-239.

PORÁK, J.: Starší česká lingvistická terminologie. In: Slavica Pragensia XVII, Acta Universitatis Carolinae – Philolo-
gica, 1974, 3-4, s. 133-153.

ŠLOSAR, D. – VEČERKA, R.: Spisovný jazyk v dějinách české společnosti. Praha : SPN 1982.

TRÁVNÍČEK, F.: Historická mluvnice československá. Praha : Melantrich A. S. 1935.

VIDMANOVÁ, A.: Ke spisku Orthographia Bohemica. In: Listy ﬁlologické, 1982, 105, s. 75-89.

VINTR, J.: Česká gramatická terminologie do r. 1620. In: Wiener slavistisches Jahrbuch 31, 1985, s. 151-185.

ZÍBRT, Č.: Šafhauská bible. In: Věstník České akademie císaře Františka Josefa pro vědy, slovesnost a umění, 1903,
12, s. 41-46.
Die so genannten „nabodeníčka“ in der tschechischen linguistischen Terminologie
Jana Pleskalová
Nach einer kurzen Einleitung in die Geschichte der tschechischen linguistischen Terminologie konzentriert sich die
Autorin auf die Etablierung der orthographischen Termini „nabodeníčko krátké“ (= ein Punkt als diakritisches Zeichen
über dem Buchstaben) und „nabodeníčko dlúhé“ (= ein Strich als diakritisches Zeichen über dem Buchstaben) unter
besonderer Berücksichtigung ihrer nachträglichen Verbindung mit dem Traktat „Orthographia Bohemica,“ für dessen
Autor Johannes Hus gehalten wird.
151

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
ROZHĽADY
VINCENT BLANÁR*
O osobnom pomenúvaní v Zakarpatskej Ukrajine
(Na okraj monograﬁe Pavlo Čučka: Prizvyšča zakarpatskych ukrajinciv.
Istoryko-etymolohičnyj slovnyk. Ľviv : Vydavnyctvo Svit 2005. XLIII + 703 s.)
BLANÁR, V.: On Personal Names in Transcarpathian Ukraine. (Comments on Prizvyšča zakarpatskych ukrajinciv
by Pavlo Čučko). Slavica Slovaca, 42, 2007, No. 2, pp. 152-162. (Bratislava)
In the ﬁrst part, general theoretical principles of Čučko’s book are analyzed and the author of the present paper states
the latter represents the fundamental work of the Slavic diachronic onomastic research. In the second part, the author
tries to suggest how to step beyond the actual anthroponymy now existing in Transcarpathian Ukraine toward an earlier
anthroponymic system by means of the onomastic theory that has recently been developed in the Slovak onomastics.
Onomastics. Onomastic system. Historical and ethymological dictionary. Cognomen. Surname.
Úvodom. Vlastné mená charakterizuje dvojaké začlenenie do lexiky daného jazyka. Vlastné
mená tvoria významnú zložku celonárodného jazyka a zároveň sa pomenovania druhových
jedincov zaraďujú do príslušnej triedy vlastných mien. S tým súvisí ich dvojaký – lingvistic-
ký a onomastický – status. Pre komplexný opis napr. osobného pomenúvania je ďalej dôleži-
tý fakt, že reálna onymia, ktorá je predmetom vonkajšieho pozorovania, je realizáciou vnútor-
ných zákonitostí a vnútornej štrukturácie antroponymického systému. Vo vzájomnej jednote sa
tu stretajú javy a vzťahy na rovine komunikácie a textu (parole) a hĺbkovej štruktúry (langue).
Predpokladom poznania vzťahov v hĺbkovej štruktúre je dôkladná analýza fungovania antropo-
nymického systému vo verbálnej komunikácii. Cez spoločenské normy bežnej komunikácie sa
konštituuje, modiﬁkuje a vyvíja antroponymický systém, ktorý uspokojuje v historicky sa me-
niacich spoločenských podmienkach rozmanité komunikačné úlohy. Preto majú tieto dve strán-
ky osobného pomenúvania svoju dynamiku. Ich poznanie sa musí opierať o komplexnú analýzu
rozličnými metodickými prístupmi.
Čučkove úvodné zovšeobecňujúce východická a výklady o vývine starších mien a o formo-
vaní priezvisk v zakarpatskej ukrajinčine, ako aj bohaté faktograﬁcké údaje v dobre premyslenej
lexikograﬁckej koncepcii historicko-etymologického slovníka poskytujú možnosť nazrieť od
analýzy reálnej onymie do vzťahov v hĺbkovej štruktúre zakarpatskoukrajinského osobného po-
menúvania. V nasledujúcich výkladoch podáme najprv charakteristiku pozoruhodnej Čučkovej
monograﬁe (1) a potom sa pokúsime naznačiť niektoré podstatné zákonitosti vo vývine staršieho
antroponymického systému v tejto oblasti (2).
(1) V široko koncipovanom úvodnom pohľade na problematiku priezviska Č. osvetľuje tieto
otázky: priezvisko ako jednotka reči a jeho právny status; všeobecné, národné a krajové znaky
priezviska; charakteristika priezvisk Ukrajincov; pojmy „priezviská Ukrajincov“ a „ukrajinské
priezviská;“ variantnosť priezviska na Ukrajine; sémantika a informatívnosť priezviskových ná-
zvov; slovotvorba priezviskových názvov; formanty priezviska a ich funkcie; etymológia priez-
visk; pravopis a ﬂexia priezvisk.
* Prof. PhDr. Vincent Blanár, DrSc., Grösslingova 67, 811 09 Bratislava.
152

Vo výkladoch o teórii priezviska Č. vychádza z lingvistického statusu vlastného mena (a tak
aj priezviska). Pripomína, že dnešné priezvisko nemá lexikálny význam (má len etymologický
význam a ako „väčšina vlastných mien“ dnes nevyjadruje pojem, iba nazýva rodinu, „každého
z jej členov a individualizuje ich v pomere k iným rodinám.“ Bližšie sa nezaoberá integratív-
nymi funkciami (čiže všeobecnými príznakmi) spoločensky podmienenej identiﬁkácie a dife-
renciácie a osobitnostiam propriálnej nominácie venuje len okrajové poznámky z historického
hľadiska. Preto nedospel k podstatnému poznatku o dvojakom začlenení vlastného mena (a tak
aj priezviska): jednak do lexiky národného jazyka a zároveň do príslušného onymického podsys-
tému. Primeraný je poukaz na sociálno-právnu povahu priezviska, ktorého právna stabilizácia sa
v karpatskej oblasti uskutočnila koncom 18. storočia. Č. správne pripomína, že termín prizvyšče
nemal do 19. stor. taký sémantický obsah, aký má dnes. Najstaršie doklady v zakarpatskej ukra-
jinčine zo 14. stor. (1366: Kostь prouzvyščemъ Soročičь) a zo zač. 15. stor. (1401: Stefanъ po
prozvyšču Vinc) ukazujú, že lexéma prizvyšče bola neoﬁciálnym pomenovaním, ktoré sa v živej
reči pridávalo ku krstnému menu osoby. Išlo o prímeno, prípadne prezývku. Do času právnej
stabilizácie priezvisk prešlo pomenúvanie osôb dlhším vývinom. Časť pomenovaní, ktoré dnes
majú platnosť priezvisk, pôvodne charakterizovali svojho nositeľa vzhľadom na jeho telesné
alebo duševné vlastnosti, mnohé ho pomenúvali podľa jeho otca, matky alebo iného príbuzného.
Priezviskové antropomorfémy mali aj osobitné slovotvorné formanty, napr. -yk, -ecь; pôvodná
deminutívna funkcia suﬁxov -jat, -čat, -juk, -čuk a atributívna funkcia suﬁxov -an, -yn sa ča-
som zmenila na patronymickú. Autor hovorí o genezionymnej (všeobecne príbuzenskej) funkcii.
V období formovania štandardných priezvisk suﬁxy, ako -juk, -čuk, -enko, -jak, -čak, -ovecь,
-inecь... ukazujú, že pomenovaná osoba je synom otca či matky s príslušnou antropomorfémou;
porov. otec Fedor Kostur – syn Jacko Kosturak. U zakarpatských Ukrajincov rakúska štátna
administratíva ustálila za úradné priezvisko to meno, ktoré používalo miestne obyvateľstvo ako
pomenovanie (prímeno) tejto rodiny. Teda doterajšie priezviskové názvy začali plniť úlohu oﬁ-
ciálnych dedičných priezvisk. Dôležitá je okolnosť, že (zväčša) individuálne prímená sa tým
neprestali používať. Autor hovorí o živej „antroponymickej triede osobných mien.“ Ide vlastne
o celú sústavu živých (neoﬁciálnych) osobných mien. Čím sa odlíšilo toto prímeno (prizvysko)
od úradného priezviska (prizvyšče)? Napr. na prímeno sedliaka sa v Zakarpatsku pýtame otáz-
kou, ako sa osoba volá, a na priezvisko, ako sa píše. Obidva funkčné členy sa odlišovali týmito
diferenčnými znakmi: prímeno bolo fakultatívnym znakom, ktorý bol obyčajne sémanticky mo-
tivovaný a vzťahoval sa na jednu generáciu. Priezvisko však bolo záväzným znakom rodiny a jej
členov; vzhľadom na dedičnosť bol to funkčný člen asémantický (so zreteľom na lexikálnu sé-
mantiku). Pravda, do konca 18. stor. sa ľudia zväčša nazývali podľa zvykového práva tradičnými
jednoslovnými alebo viacslovnými živými menami. Proces ustaľovania priezviskových názvov
postupoval od privilegovaných rodov cez bohatých mešťanov a kupcov k širokým vrstvám ľudu.
Prechod na dvojčlenné pomenúvanie urýchlilo aj zapisovanie nevoľníkov do urbárov. Takže asi
pred 200 rokmi sa menlivé jednogeneračné názvy stali stabilnými identiﬁkátormi nasledujúcich
generácií rodinného príbuzenstva. Podľa platného rodinného kódexu deti dedia priezvisko otca
(zriedka matky) a manželka obyčajne prijíma priezvisko svojho manžela. Priezviská zakarpat-
ských Ukrajincov sú dedičné, stabilné a neprekladajú sa.
Podľa P. Čučku priezviská sa vyznačujú týmito všeobecnými príznakmi: 1) právna záväz-
nosť (základný oﬁciálny znak každého občana); 2) dedičnosť podľa hlavy rodiny (v zmysle úrad-
ného rodinného práva); 3) ustálenosť (zabezpečuje pevný zväzok medzi pokoleniami príbuzných
ľudí); 4) minimálne hláskové varírovanie (iba morfologické zmeny pri skloňovaní priezvisk
a pri prechyľovaní ženských mien); 5) úsilie dosiahnuť čo najväčšiu individualizáciu; vzhľadom
na dedičnosť priezvisk rovnakou formou sa môže pomenúvať aj veľké množstvo rodín – Č. ho-
vorí o osobitnej homonymii priezvisk –, preto presnejšiu identiﬁkáciu umožňujú pridané krstné
mená, patronymiká a individuálne charakteristiky, ktoré spolu utvárajú rozličné antroponymické
útvary (v našej terminológii: antroponymické typy.
153

V období právnej stabilizácie ukrajinských priezvisk patrili ich antropolexémy do týchto
onomaziologických kategórií: signalizovanie rodinnej príslušnosti, ktorú vyjadrovali osobit-
né genezionymné (najčastejšie patronymické) prípony -enko, -juk, -čuk; telesné alebo dušev-
né vlastnosti; miesto pôvodu; činnosť, povolanie, sociálne zaradenie pomenovanej osoby; druh
rodinnej prískušnosti; charakteristický životný príbeh, zážitok. Viac ako polovica ukrajinských
priezvisk má genezionymný suﬁx. Pre jednotlivé priezviská, resp. skupiny priezvisk sú príznač-
né isté areály výskytu, formálne osobitnosti (napr. v západoukrajinskej oblasti vysoká frekvencia
priezvisk motivovaných menom matky alebo jej detí), v karpatskej oblasti sú časté krstné mená
alebo apelatívne lexémy v platnosti priezvisk, početné sú lexikálne dialektizmy i prevzaté an-
tropomorfémy. Podrobnejšie sa autor zaoberá jazykovednou analýzou priezvisk v nasledujúcich
kapitolách.
Túto charakteristiku možno modiﬁkovať a prehĺbiť, ak využijeme metódu modelovania
onymických znakov. Č. sa tu sčasti priblížil k postihnutiu pomenovacieho modelu, a tým k špe-
ciﬁckosti propriálnej nominácie. Zo všeobecných príznakov, ktoré Č. uvádza, utvárajú obsahový
model: právna záväznosť pomenovacieho aktu, dedičnosť (ktorú spája s príbuzenským prízna-
kom rodiny ako celku) a stabilizácia mena administratívno-právnymi normami. O ďalších vše-
obecných príznakoch bude reč ďalej. Avšak onomaziologické kategórie utvárajú motivačný mo-
del. Genezionymné prípony po ústupe ich pôvodného významu ako charakteristický diferenčný
prostriedok slovotvornej stavby priezvisk sú súčasťou slovotvorných modelov a typov. Utvára-
nie antroponymických pomenovacích typov pripájaním ďalších funkčných členov je vecou kon-
štituovania a fungovania základných prvkov neúradnej pomenovacej sústavy. Pri priezviskách
pomenúvajúcich rozličné (nepríbuzné) osoby sotva možno hovoriť o „osobitnej homonymii;“
ide o použitie rovnakého mena na označenie rozličných denotátov tejže triedy (podsystému).
Homonymné sú rovnako znejúce osobné mená, ktorými sa pomenúvajú osoby patriace do roz-
ličných onymických tried (podsystémov), teda mená s odlišnou onymickou platnosťou (porov.
krstné meno Ivan a priezvisko Ivan).
So zreteľom na úzke kontakty s inými etnikami (Poliaci, Slováci, Maďari, Rumuni) Č. pou-
kazuje na odlišné pojmy priezviská Ukrajincov (oproti pojmu priezviská Neukrajincov) a ukra-
jinské priezviská (oproti cudzie a prevzaté priezviská; do súboru ukrajinských priezvisk patria aj
mená utvorené ukrajinskými slovotvornými morfémami od cudzích odvodzovacích základov,
napr. Fridmanskyj). Vzhľadom na rodovo-príbuzenské, teritoriálne a funkčno-štýlové vzťahy
a situácie sa vyskytuje priezvisko v rozličných variantných podobách (aj tu hovorí Č. o homo-
nymných názvoch). Ich počet je veľký nielen v ústnej, ale aj v písomnej komunikácii. Z hľadiska
maximálnej „individualizácie“ sú zaujímavé 4 variantné podoby priezviska pre členov rodiny
v lemkovskej oblasti; porov. napr. Stachnek (manžel), Stachnečka (manželka), Stachnečok (syn),
Stachneči (dcéra).
Z porovnávacieho hľadiska sú cenné výklady o sémantike „priezviskových názvov.“ Aj tu
autor odôvodnene pripomína, že o „sémantike“ priezvisk a ich slovotvorných formantov možno
hovoriť len do času, kým sa tieto lexémy ešte nestali dedičnými, stabilnými oﬁciálnymi pome-
novaniami rodiny a jej členov. Iba v tomto staršom vývinovom stupni genezionymné prípony
(napr. -yč, -ovyč, -juk, -čuk, -enko, -jak, -čak, -(yn)ec, -ovec) ako jednogeneračné patronymá
ukazovali, že pomenovaná osoba je synom otca s príslušným menom. V dnešnom priezvisku
Pavľuk už suﬁx -juk nesignalizuje, že otcom Pavľuka je Pavlo. Analýza vyše 11 500 priezvisko-
vých názvov umožňuje hlbšie pochopiť proces formovania priezvisk v ukrajinských Karpatoch,
rozšíriť naše vedomosti o lexikálnom sklade staroukrajinskej hovorovej reči v 14.-18. stor. a zís-
kať informácie o rozličných stránkach sociálnych, etnických a kultúrnych dejín kraja. Antropo-
morfémami priezviskových názvov sú: osobné mená (42 %), apelatíva (35 %) a priezviskové
názvy motivované toponymami (takmer 6 %). Mien s nejasnou sémantikou je vyše 6 % a oko-
lo 12 % tvoria priezviská cudzieho pôvodu. Starých slovanských autochtónnych mien je okolo
1000 a menných slovanských koreňov vyše 100. Základom týchto priezvisk je okolo 350 kres-
154

ťanských kalendárnych mien (asi 270 mužských a 80 ženských); prevažujú mená pravoslávneho
kalendára. Obvyklejšie bolo pomenovanie dieťaťa podľa jeho otca. Podľa matky sa pomenúvali
najmä deti slobodných matiek, alebo ak matka niečím vynikala nad otcom. Okolo 2000 apela-
tívnych základov sa využíva len v 3500 pomenovacích jednotkách. Apelatívne antropolexémy
patria jednak do kategórie „nomina personalia,“ jednak „nomina impersonalia.“ Pre psychológiu
pomenúvania je zaujímavé, že napr. pri menách podľa zamestnania sa nevyužívala motivácia
frekventovaným, ale naopak ojedinelým povolaním. Mnohé priezviskové názvy sú v historic-
kých písomnostiach doložené o 2-3 storočia skôr ako ich apelatívne základy. Priezviská, ktorých
základom sú toponymá (okolo 500 toponým v 600 priezviskách), poukazujú na dávne migračné
procesy a na etnogenézu zakarpatských Ukrajincov.
Čučkova monograﬁa podáva dôkladné frekvenčné údaje o využití slovotvorných prostried-
kov priezviskových názvov, ktoré sú veľmi cenné pre porovnávaciu onomastiku. Autor hovorí
o morfologickom a sémantickom spôsobe tvorenia. Morfologickým postupom rozumie rozši-
rovanie súboru priezviskových názvov transonymizáciou z apelatívnej lexiky, z individuálnych
prímen a z kalendárnych osobných mien. Priezviská utvorené tzv. morfologickým spôsobom
zahrnujú 46 % súboru priezvisk; z 30 rodičovských formantov sú najproduktívnejšie forman-
ty -jak, -čak (7 %), -yč (6,4 %), -juk, -čuk (6,1 %), -yk, -čyk (4 %), -ka (3,9 %). Druhé miesto
(okolo 33 %) patrí priezviskám tvoreným tzv. sémantickým spôsobom (apelatívny základ má
z nich 12 % mien). Spájanie alebo lexikalizácia dvoch priezvisk sú obmedzené na dve desiatky
prípadov. Zložené priezviská, ako Samodaj; Suchovija, Voskobijnik, nemajú pendant v apela-
tívnej lexike. Terajšie priezviská ako rodové znaky stratili prvotnú rodičovskú motiváciu a ich
slovotvorné morfémy sú sémanticky irelevantné. Keď chceme poznať ich pôvodnú motiváciu
a slovotvornú stavbu, treba skúmať proces formovania priezvisk a najmä neúradné pomenovanie
v miestnych nárečiach.
Pokiaľ ide o tvorenie priezviskových názvov, Č. pozná – a to aj so zreteľom na celoukrajin-
skú antroponymiu 13.-18. stor. – iba dva spomenuté spôsoby tvorenia (morfologický a séman-
tický). Hoci v dnešných živých menách sa na ukrajinských dedinách naďalej realizuje dávny
neoﬁciálny spôsob vyjadrovania rodinnej príslušnosti (pomocou takmer 30 príbuzenských su-
ﬁxov), autor nenaznačil celkovú sústavu historického pomenúvania pred úradným konštituova-
ním kategórie priezvisk; mohol sa tu oprieť o analýzu súčasných živých (neoﬁciálnych) mien.
Systematický opis antroponymického systému umožňuje metóda modelovania vlastných mien,
ktorú sme vypracovali pri komplexnom opise živých osobných mien na strednom Slovensku
(Blanár– Matejčík, I. 1 1978, I. 2 1983; Blanár, 1996). O tom v 2. kapitole.
Zaslúžene venuje autor osobitnú pozornosť tzv. rodičovským (v širokom zmysle slova patro-
nymickým) suﬁxom, ktoré patria medzi charakteristické znaky slovotvornej stavby ukrajinských
priezvisk. Mimoriadne dôkladnou, priam vzorovou historickou, areálovou a štatistickou nalýzou
ukazuje, akú úlohu mal každý z týchto formantov pri tvorení priezviskových názvov, aké je jeho
využitie v súčasnom mennom inventári i v miestnej neoﬁciálnej komunikácii. Napr. najproduk-
tívnejší „patronymický model“ (936 priezvisk) sa tvorí suﬁxom -ak / -jak / -čak. Jeho centrom
je západná oblasť ukrajinského Zakarpatska. Zo 700 priezvisk na -ak / -jak / -čak tvorených
morfologickým spôsobom sú najpočetnejšie deriváty od otcovho mena (Mykuľak) a priezviská
od rozličných prímen (Borodovčak), početné sú aj druhotné priezviská (Fedorovčak). Matrony-
mických útvarov je okolo 100 (Maričak). V ukrajinských nárečiach je podnes živá patronymická
funkcia suﬁxu -ak. Č. zaraďuje ukrajinské priezviská s týmito rodičovskými formantmi do šir-
ších slovanských súvislostí; pokiaľ ide o slovenské pendanty, využíva najmä práce F. Šujanské-
ho, J. Ľ. Holubyho, F. Buffu, M. Majtána a M. Považaja.
Č. sa dôkladne vyrovnáva s teoretickým poňatím etymologického výkladu svojho diela. Keď
vláda Rakúskej monarchie r. 1780 deﬁnitívne ustálila dedičné a stabilné priezvisko, osoba sa ním
začala pomenúvať ako člen danej rodiny. Meno získalo popri nominatívnej aj semiotickú funk-
ciu. (Povedali by sme: nový onymický príznak.) Doterajší spôsob pomenúvania (: krstné meno +
155

potencionálne individuálne prímeno) sa naďalej uplatňoval v neúradnej komunikácii. Dedičnosť
nového funkčného člena, priezviska, sa prejavila na strate jeho pôvodnej motivovanosti; nastala
istá deetymologizácia. Tieto fakty berie Č. do úvahy pri formulovaní princípov etymologizovania.
Nejde mu o zistenie prvotných etymónov, ale zameriava pozornosť na význam a formu priezvis-
kových názvov v čase, keď bola živá ich aktuálna motivovanosť, kým sa ešte právnou kodiﬁ-
káciou nestali stabilným menom rodiny. Na základe skúseností získaných pri analýze bohatého
onymického materiálu uvádza 5 zásad, ktoré by mali potvrdzovať hodnovernosť etymologických
výkladov. Týmto poňatím sa Čučkove etymologické výklady odlišujú napr. od metodického prí-
stupu K. Rymuta v historicko-etymologickom slovníku Nazwiska Polaków (1999, 2002). P. Čučka
nepodáva pôvodnú etymológiu odvodzovacích základov mena, ale skúma jazykové podmienky,
v ktorých sa pred 200-300 rokmi utvárala a upevňovalala daná lexéma ako priezviskový názov
zakarpatských Ukrajincov. Najstaršie zápisy v historických písomnostiach svedčia o začiatkoch
používania lexémy v platnosti prímena a potom priezviska. Vďaka časovým a lokálnym údajom,
ktorými sa konkretizujú uvádzané doklady heslového slova, v slovníku sa neanalyzujú len isté sú-
bory priezvisk z daného regiónu, ale do popredia vystupujú aj ich nositelia. Poukazy na areály vý-
skytu a frekvenciu mena v Zakarpatskej Ukrajine, ako aj na paralelné názvy v inoslovanskej ony-
mii a v onymii susedných etník dokumentujú výskyt priezviska v Zakarpatsku, prípadne i v iných
regiónoch. Zistenie, či ide o domáci útvar alebo o prevzatie z inej onymie predstavuje dôležitú
okolnosť pre etymologický výklad. V tomto okrajovom regióne Ukrajiny sa ukrajinský element
(ľudsky i rečovo) miešal so slovenským, maďarským, poľským, rumunským, nemeckým, chorvát-
skym, srbským, bulharským i židovským a cigánskym, preto autor prizerá nielen na polysémickú
stavbu odvodzovacieho základu, ale aj na možný inorečový pomenovací model.
Spracovanie hesiel v monograﬁi sa opiera o dobre premyslenú lexikograﬁckú teóriu a ne-
obyčajne rozsiahlu materiálovú bázu (str. 36-647). V slovníku sa analyzuje vyše 11 500 priezvisk
(okolo 10 000 osobitných lexikálnych jednotiek), ktoré používalo obyvateľstvo v Zakarpatskej
Ukrajine okolo r. 1946. Treba zdôrazniť, že ide o úplný, a nie výberový historicko-etymologický
slovník, v ktorom sa využíva veľmi rozsiahla pramenná a odborná literatúra. (Isté medzery ba-
dáme v prácach z okruhu teoretickej onomastiky.) Heslové slovo podáva úradnú podobu priez-
viska, v hranatých zátvorkách sa v odôvodnených prípadoch uvádza jeho transkribovaná živá
výslovnosť. Heslová stať obsahuje pravopisné, ortoepické a gramatické údaje o mene, oblasť
jeho výskytu, prvé zápisy v historických dokumentoch, údaje o spoločenskom zaradení nositeľa
mena. Nasledujú výklady o pôvode priezviska, o forme a význame pred úradnou stabilizáciou
tohto funkčného člena. K historicko-etymologickému slovníku je pripojený retrográdny súpis
skúmaných priezvisk. Vzhľadom na zložité sídliskové a etnogenetické pomery na Zakarpatskej
Ukrajine autor často uvádza niekoľké možné etymológie. Etymologické výklady sa ozrejmujú
inojazyčnými, najmä inoslovanskými paralelnými útvarmi. Podané etymologické výklady uka-
zujú neobyčajne široký bádateľský záber autora. Pri spracúvaní hesiel Č. označuje termínom
prizvyšče aj doklady z 13.-17. stor., hoci tu ide ešte o prímená (prizvysko).
Celkove predstavuje Čučkova monograﬁa dielo veľkej poznávacej hodnoty, ktoré vychádza
z dobre premyslenej koncepcie a zaraďuje sa tak medzi fundamentálne diela slovanskej onomastiky.
Teoretické východiská slovníka a dôkladná, priam vzorová analýza antroponymie od začiat-
ku novoveku poskytujú možnosť nahliadnuť do hĺbkovej štruktúry staršieho osobného pomenú-
vania v Zakarpatskej Ukrajine.
2. Pokúsim sa pokročiť od opisu reálnej antroponymie v Zakarpatskej Ukrajine k postihnu-
tiu vzťahov v staršom antroponymickom systéme.
Pre poznanie vývinu pomenúvania v tomto regióne je dôležité Čučkovo konštatovanie, že aj
po kodiﬁkácii stabilných prímen (v r. 1780), teda po konštituovaní kategórie priezvisk, ktorou sa
začína epocha úradného pomenúvania, v ľudovej reči a vôbec v neoﬁciálnej komunikácii ďalej
funguje tradičné živé (neoﬁciálne) pomenúvanie. V odlišnom spoločenskom využívaní, ale vo
vzájomných interakčných vzťahoch koexistujú veľa seba – podobne ako napr. na Slovensku
156

(p. Blanár– Matejčík, 1978, 1983) – dva blízke antroponymické systémy. Pre budúci systema-
tický opis predkodiﬁkačného antroponymického systému tvorí poznanie sústavy živého pome-
núvania nevyhnutné pracovné východisko. Na tomto mieste sa musíme obmedziť na niektoré
základné pozorovania.
Jadrom Čučkovej monograﬁe je historicko-etymologická analýza onymie v prelomovom
období pomenúvania osôb v Zakarpatskej Ukrajine. Ide o prechod od jednomennej sústavy
k dvojmennej sústave. Úradná stabilizácia a dedičnosť živých rodinných mien výrazným spôso-
bom zasiahli do dejín osobného pomenúvania. Konštituovaním priezviska ako novej kategórie
v sústave osobných mien sa dostáva do pohybu celý antroponymický systém. Vnútorné vzťahy
v hĺbkovej štruktúre umožňuje postihnúť spomenutá metóda modelovania osobných mien.
Základnými prvkami antroponymického systému sú pomenovacie typy, ktoré pozostáva-
jú obyčajne z niekoľkých funkčných členov. Funkčným členom rozumieme pomenovací model
istej onymickej platnosti, napr. krstné meno, individuálna charakteristika, prezývka, prímeno,
priezvisko, živé rodinné meno, meno domu. Onymickú platnoť (hodnotu) funkčného člena utvá-
ra súbor onosém (onymicky relevantných príznakov). Onymicky relevantné príznaky tvoria
jednu zložku obsahu antroponymického znaku, tzv. onymickú designáciu. Je to presupozičná
identiﬁkácia. Druhú zložku obsahu onymického znaku tvorí referenčná identiﬁkácia; je to ve-
denie o denotáte. Presupozičná identiﬁkácia je pojem na rovine langue, referenčná identiﬁkácia
predstavuje individuálne vedenie o onymickom objekte na rovine komunikácie (reči). Antro-
ponymický systém a jeho fungovanie v komunikácii sú dve stránky jednej mince. Dôležitý je
fakt, že onymické príznaky sa svojím spôsobom odrážajú na jazykovej forme vlastného mena.
Preto treba chápať napr. (aj) osobné mená – o ktoré nám tu ide – ako bilaterálne jazykové znaky.
Dvojaké začlenenie vlastných mien do jazyka (do lexiky národného jazyka a zároveň do da-
nej onymickej triedy) vedie k poznaniu základnej povahy vlastných mien, k ich lingvistickému
a onomastickému statusu. Vlastné mená sú bilaterálne jazykové znaky sui generis. Z týchto po-
zícií budeme skúmať problematiku osobného pomenúvania na Zakarpatskej Ukrajine.
Porovnajme onymickú platnosť a miesto v antroponymickom systéme funkčných členov pri-
zvyšče (priezvisko) a prizvysko (prímeno), ktoré majú centrálne miesto v Čučkovej monograﬁi.
Ich všeobecný príznak funkčnej a integratívnej povahy <spoločensky podmienená identiﬁ-
kácia a diferenciácia druhových jedincov> predstavuje podstatnú črtu celej kategórie druhotné-
ho, príznakového pomenúvania a uplatňuje sa na vlastnom mene ako na samostatne existujúcej
veci. Preto sa akákoľvek jazyková forma v platnosti vlastného mena substantivizuje. Pri tom sa
prehodnocujú na substantíva nielen iné slovné druhy, ale aj rozličné gramatické tvary. Vznikajú
aj tzv. parasystémové útvary (porov. formy nom. sg. Lysičko (k priezvisku Lysyčka), Holovko
(k priezvisku Holovka); Petro Dovhoho (genitívny tvar prehodnotený na nominatív singuláru;
genitívna koncovka má tu platnosť odvodzovacej morfémy), podobne Iľko Kozyka, Misko Ru-
syna. Niekoľko príkladov z historických kontextov (citované príklady ponechávam v podobe
doloženej v historických dokumentoch):
1649: Volos Staryj; 1699: Korolovicz Ihnat. Pôvodná platnosť privlastňovacieho prídavného
mena sa zachováva v opisných syntaktických spojeniach, ako 1735: Andrej Prytyskačov ziať,
1701: Andreja Kozakovoho syna. Príznačným morfologickým znakom prímen i priezvisk je oso-
bitné využitie kategórie rodu, čísla a pádu. Napr. substantíva ženského alebo stredného rodu sa
po onymizácii zaraďujú do paradigmy mužských životných substantív: 1458: pan Vorona, 1618:
Sztaszek Fliaska, 1715: Čerevko. Na kontaktových ukrajinsko-slovenských a maďarských úze-
miach niektoré adjektívne lexémy prechádzajú do substantívnej paradigmy, anpr. Suchi, Suchija,
Suchijovy..., Turecki, Tureckija, Tureckijovy... (c. d. s. XLVIII); podobne Polovij, Polovija... (c.
d. 460). Osobné mená utvorené od mužských antropomorfém formantom -ča(t) prechádzajú na
ukrajinsko-slovenskom pohraničí do substantívnej paradigmy stredného rodu, napr. Fedorča,
Baranča. Inak sú však priezviská s niekdajším patronymickým suﬁxom -ča(t) maskulína; porov.
1511: Hanyk Macejča, 1618: Jurko Dančiat (c. d. s. XXXVIII).
157

Výrazné rozdiely pozorujeme v obsahovej i formálno-jazykovej stránke týchto dvoch funkč-
ných členov. Uvedieme predbežnú rekonštrukciu ich modelovej platnosti.
UKRAJINSKÉ PRIEZVISKO (PRIZVYŠČE)
obsahový model
prirodzený rod (m./ ž.)

administratívno-právna záväznosť pomenovacieho aktu („krstenie“)

stabilizácia mena administratívno-právnymi normami

príznak rodinnej príslušnosti

dedičnosť (podľa hlavy rodiny)

platnosť od narodenia

obligatórnosť
motivačný model
lexikálny význam onomaziologických kategórií antropomorfémy irele-
vantný; demotivácia lexémy

pôvodná sémantika genezionymných suﬁxov v úradnom pomenúvaní
ustúpila, ale zachovala sa v neoﬁciálnej komunikácii v nárečiach
slovotvorný model
čisto diferenčná platnosť pôvodných genezionymných suﬁxov (charak-
teristickú vrstvu antroponymie tvoria priezviská, ktoré nemajú pendant
v apelatívnej lexike).
UKRAJINSKÉ PRÍMENO (PRIZVYSKO)
obsahový model
prirodzený rod (m./ž.)

záväznosť pomenovacieho aktu („krstenia“) užším spoločenským
úzom

stabilizácia mena užším spoločenským úzom

± genezionymný vzťah; pomenovanie podľa vzťahu k príbuznej osobe
v jednej generácii

+- individuálna charakteristika; pomenovanie bez vzťahu k iným (prí-
buzným al. nepríbuzným) osobám

+- spoločenská alebo stavovská zaradenosť

+- dedičnosť

– platnosť od narodenia

± obligatórnosť
motivačný model
motivácia lexikálnym významom onomaziologických kategórií antro-
pomorfémy

motivácia genezionymnými suﬁxami
slovotvorný model
genezionymné suﬁxy utvárajú charakteristickú slovotvornú stavbu
priezvisk.
Všimnime si zhody a rozdiely týchto dvoch pomenovacích modelov.
Prievisko. Onymické príznaky obsahového modelu priezviska sa uplatňujú v pozitívnom
stupni a výrazne sa prejavujú na jeho forme. Tento nový funkčný člen má úradne stabilizovanú
podobu, ktorá je stálym znakom všetkých členov rodiny i v nasledujúcich generáciách. Priezvis-
ko je obligátny člen úradného pomenúvania a sprevádza svojho nositeľa od narodenia. Vzhľa-
dom na tieto záväzné obsahové prvky sa priezvisko stalo hierarchicky základným (určeným) čle-
nom antroponymickej sústavy, a tým nastala dôležitá prestavba vo vzájomnej hierarchii funkč-
ných členov doterajšej jednomennej sústavy. Pôvodný základný člen krstné meno „pokleslo“ na
určujúci člen, ktorý plní v rámci daného pokrvného príbuzenstva diferenciačnú úlohu v pomere
k ostatným členom rodiny. Nositeľom celospoločensky dôležitých príznakov sa stalo priezvisko.
Jednomenná sústava sa premenila na dvojmennú. Tradične sa hovorí o dvojmennej sústave, ale
ide vlastne o sústavu, v ktorej je hierarchicky základným členom priezvisko. Úradnú pomenova-
158

ciu schému tvorí spojenie krstného meba a priezviska (Ihnat Kozyčar). Prechod od jednomennej
k dvojmennej sústave sa dá vyjadriť takto: K + p > k + P (veľkou literou sa označuje určený člen,
malou literou určujúci člen). Obidva funkčné členy sa môžu skladať z jedného i viacerých mien,
napr. 1648: Kľusa Fedur Michalko, 17. stor.: Dmitruka Ivana Prokub; 1721: Michael Bileczky
– Bilkenzy, Buš – Buriannik, Stebľuk – Šolomčuk. Spôsoby úradného pomenúvania určujú štátne
normy. Súčasťou úradného pomenúvania v bývalom Sovietskom zväze – a tak aj v Zakarpatskej
Ukrajine – bolo záväzné patronymikum, ktoré sa uplatňovalo v generácii detí a nebolo dedičné
(Štefan Holovyč Studynskyj). Neraz potom koexistovala popri sebe napr. úradná dvojmenná sú-
stava s nededičným patronymikom a bohato členená neúradná sústava v živom pomenúvaní.
Charakteristické rozdiely pozorujeme v motivačnom a slovotvornom modeli. Pokiaľ ide
o motiváciu onomaziologickými kategóriami antropomorfémy, o živej motivácii sa dá hovoriť
len pri samom prvom použití mena. Dedičnosťou sa táto motivácia stáva irelevantnou. Lexikálny
význam odvodzovacieho základu stráca svoju charakterizačnú úlohu a ustupuje. Podobná, ale
nie celkom rovnaká je situácia pri genezionymných suﬁxoch. Dedičnosťou sa aj tieto antropo-
formanty stávajú čisto diferenčnými morfémami a dávajú charakteristickú pečať slovotvornej
stavbe priezviska. V Čučkovej formulácii ide o „typické asémantické znaky,“ ktoré iba pomenú-
vajú, identiﬁkujú rodinu a každého z jej členov (c. d. XVIII). Avšak úradná a neúradná sústava
daného etnika tvoria antroponymický systém s dvoma podsystémami, ktoré nie sú izolované.
Napr. analýza živých osobných mien na strednom Slovensku ukázala, že ide o dva relatívne sa-
mostatné podsystémy, však vstupujú do vzájomných interferenčných vzťahov, hoci každý z nich
má svoju vlastnú štruktúru a vývin (Blanár– Matejčík, I. 2, 1983). Bude veľmi užitočné v hĺb-
kovej štruktúre preskúmať živú antroponymickú sústavu v zakarpatsko-ukrajinských nárečiach
a analyzovať súvzťažnosť týchto dvoch podsystémov. Vo svojej minuciózne spracovanej kapi-
tole o formantoch vyjadrujúcich príznak rodinnej príslušnosti Č. ukázal, že mnohé z týchto for-
mantov sú v nárečiach podnes živé a tvoria sa nimi patronymiká, matronymiká a maritonymické
mená, napr. podľa otcovho mena Bilak sa volá jeho syn Bilačok, podľa matky Varvary jej syn
Varvariuk, podľa matkinho mena Jaryna jej syn Jarynyč (c. d. XXVII n.). V živom pomenúvaní
sa podnes tvoria osobné mená s príbuzenskou motiváciou suﬁxami s pomerne vysokou frekven-
ciou (-ak, -(ov)yč, -a, -(č)yk, -iv, -uk/-juk/-čuk) i s nižšou frekvenciou (-yna, -ynec, -inskyj, -ok,
-un). Vďaka využívaniu v súčasnom pomenúvaní sotva možno o týchto suﬁxoch hovoriť ako
o „typicky asémantických znakoch.“ Ich staršia sémantika v bežnej komunikácii nezanikla. Je
na mieste otázka, či sa genezionymná sémantika uvedených suﬁxov aj v úradnom pomenúvaní
(sčasti) „nerevitalizuje.“
Prímeno (prizvysko) predstavuje posledné vývinové štádium jedného z určujúcich členov
krstného mena pred vnútornou prestavbou jednomenného systému, ktorá sa uskutočnila konšti-
tuovaním priezviska. Onymická hodnota prímena sa utvárala a dotvárala priebehom niekoľko-
storočného vývinu. Jeho príznaky <záväznosť pomenovacieho aktu užším spoločenským úzo-
m>, <stabilizácia užším spoločenským úzom>, < – platnosť od narodenia>, <± obligátornosť>
poukazujú na jeho miesto v pôvodnej jednomennej sústave, kým potenciálne hodnoty príznakov
<+- genezionymný vzťah>, <+- dedičnosť> naznačujú aktivizáciu príznakov, ktoré sa stali cha-
rakteristickými pre nový funkčný člen, pre priezvisko. Vývin osobného pomenúvania od jedno-
mennej k dvojmennej sústave bol postupný a vzhľadom na spoločenské postavenie nositeľov
mena nerovnomerný. Celkove prímeno ešte nebolo stálym a hierarchicky základným funkčným
členom.
Veľmi rozsiahly historický materiál, ktorým Č. dokladá svoje etymologické výklady v slov-
níkovej časti, umožňuje nahliadnuť do rozmanitej stavby pomenovacích typov v jednomennej
sústave. Základný funkčný člen krstné meno je obligatórnou zložkou pomenovania, pomenúva
svojho nositeľa od narodenia a vyjadruje príznak rodinnej príslušnosti v negatívnom stupni, t. j.
pomenúva osobu ako takú. K pomenúvaniu osoby ako takej sa však pridávajú niekoľké určujúce
funkčné členy, ktoré z rozličných stránok charakterizujú nositeľa mena alebo vyzdvihujú jeho
159

niektoré typické vlastnosti. Dôležitú úlohu tu hrala tiež spoločenská alebo stavovská zaradenosť
nositeľa mena. Uvedieme (v historicky doloženej podobe) frekventovanejšie pomenovacie typy
v jednomennej sústave.
Poznámka. Funkčné členy jednomennej sústavy majú svoju onymickú platnosť (p. najmä
Blanár, 2001) a označujú sa týmito skratkami: K (krstné meno), ch (individuálna charakteris-
tika: zam – zamestnanie, pôv – pôvod), prez (prezývka), prím (prímeno), sp st (spoločenská
alebo stavovská zaradenosť), gen (podľa P. Čučku používam termín genezionymnosť na ozna-
čenie rozličných prípadov príbuzenských vzťahov; najmä vzťah patronymický, matronymický,
maritonymický). Veľkou literou sa označuje hierarchicky základné postavenie funkčného člena.
Vzhľadom na dôležitosť poukazu na rodinnú príslušnosť v zakarpatskouktajinskom osobnom
pomenúvaní vyčleňujem <genezionymnosť> ako osobitný vzťah širokej rodinnej príbuznosti
(teda nie chpríb, ale gen). Historické doklady v slovníku neumožňujú však presnejšie zachytiť
prechod od individuálnej charakteristiky k prímenám, pretože príznak <dedičnosť> predpokladá
poznať používanie tzv. priezviskového názvu najmenej v 2-3 generáciách. Ďalej treba tu prizerať
aj na spoločensko-stavovské rozdiely. Potenciálne uplatnenie dedičnosti sa šírilo od spoločensky
privilegovaných vrstiev. Na tieto okolnosti sa musí zamerať budúci výskum historických matrík.
Označenie <-+ prímeno> treba chápať najmä pri najstarších dokladoch ako konvenčné.
1. Variantné pomenovanie popri základnom mene

(sp st) – K + prez // prím // chzam

1221: cum Petro cognato Vilc dixerunt

1369: Paulum dictum Urdug

1424: šlachtyč Ivan dictus Bank

1431: Zlaw Byro dictus

1435: horoďanyn Laurentius alias Woskoboynik

1438: panu Petrou ynak Myšce Kuchъmystru
2. Opisné pomenovanie príbuzenského vzťahu

K + gen

1437: Lucas ﬁlius Benkov

1471: Nasťa dočka Bekova

1618: Stecz Apostolow zetz

1701: Andreja Kozakovoho syna

1735: Andrej Prystykačov ziať
3. (spoločensko-stavovské zaradenie) – krstné meno + genezionymný člen

(sp st) - K + gen

1226: Kuzma Lojkovyčъ

1572: Joan Kozyka

1618: kripak Dzura Drabov

17. st.: kripak Zubaka Jaczko

1750: Marija Oleksovka

1755: vdova Vološčak Varvara

1773: Petrus Ihnatin
4. krstné meno + genezionymný člen + individ. charakteristika

(pôvod) // prezývka // prímeno

K + gen + chpôv // prez // prím
160

1452: Semen Vasylevyč Kolodenskyj

1487: Sojčak Belykovyč Pronko

1495: Ivan Nosovyč Maco

1550: Horvath Gosztovics György

1745: Vasyly Holovyč stropkovskyj

1750: Eva Oleksyka z Kryvoštan

1745: Helena Mykulyč nevyčanska
5. krstné meno + prímeno // prezývka // individ. charakteristika (pôvod)

k + prím // prez // chpôv

1437: Franciscus Thathar

1449: Ladislav Hudak

1618: Mudry Andras

1705: Michaelis Bilin

1715: Szenko Jaczko

1746: Marija Dobraj

18. st.: Gyawolik Ivan
6. krstné meno + prímeno // prezývka + individ. charakteristika (pôvod)

K + prím // prez + chpôv

1449: Stephanus Erdegh de Thyba

1450: Georgius Korlath de Helmecz

1453: Georgius Daczo de Eur

15. st.: Jurija Katermaka de Russia
7. spoločensko-stavovské zaradenie + rozličné funkčné členy

sp - st - K // prím // prez // gen; sp st - K /+ gen //

prím // chpôv

1219: Demenus comes de Zothmar

1421: pan Korlath

1450: šlachtyč Ivaško

1453: vlasnyk Mykola Popa

1649: kozak Stepan Husak

1649: kripak Petranicz

1743: kripak Mucsicska

1751: paroch Maksym Kryvianycia

1649: sviaštenyk Holcza Lukacz

1670: rabъ božy Feodor Hanečko

17. st.: presbyter Dymytrij Dymykat.
Zhrnutie. Pomenovacie typy pozostávali z jedného až štyroch funkčných členov. Najfrek-
ventovanejšie boli dvojčlenné typy, ktoré sa často spájali so spoločensko-stavovským určením
nositeľa mena. Takže starší jednomenný systém tvorilo viacero desiatok pomenovacích typov.
Viaceré z nich pozná dnešná neoﬁciálna komunikácia v ľudovej reči jednak v bežnom dialógu,
a najmä v situácii, keď sa hovorí o známej osobe v jej neprítomnosti. Celkový obraz staršieho
systému podstatne upresní podrobnejší výskum dnešných živých mien, a ako sme už spomenuli,
štúdium historických matrík so zreteľom na otázku dedičnosti. V staršej jednomennej sústave
bolo hierarchicky základným členom v zásade obligátorne nededičné krstné meno (osobitne tre-
161

ba preskúmať pomenúvanie najnižších spoločenských vrstiev, napr. nevoľníkov), ale postupne
vstupuje do hry ako dynamizujúci činiteľ prímeno (protopriezvisko, v Čučkovej dikcii priezvis-
kový názov). Keď sa v istej spoločenskej vrstve a v istej onymickej situácii určujúci funkčný
člen (obyčajne je to individuálna charakteristika, CH) v niekoľkých generáciách dedí po otcovej
(prípadne matkinej) línii, tento potenciálne dedičný člen (+-) sa v danej situácii stáva hierarchic-
ky základným funkčným členom. Úradným ustálením priezviskových názvov – prímen vznikla
nová situácia v celom úradnom pomenúvaní: konštituoval sa nový dedičný a stabilný funkčný
člen – priezvisko, ktorý sa stal vďaka podstatným príznakom [porov. vyššie uvedenú schému
„ukrajinské priezvisko (prizvyšče)]“ základným funkčným členom a krstné meno sa stalo jeho
určujúcim členom. Jednomenná sústava sa zmenila na dvojmennú. Prestavba antroponymického
systému sa tým nekončí. Pomenovací systém sa rozdelil na zložku úradnú a neúradnú. Úradný
podsystém vymedzujú a ďalej modiﬁkujú pomenovacie normy štátnej administratívy (uplatňujú
sa pritom aj ideologické zásahy) a v neoﬁciálnom komunikatívnom styku ďalej „žije“ staršia
pomenovacia sústava. Jej ďalší vývin a utváranie nemožno však odmyslieť od úradného pome-
núvania. Napr. na Slovensku sa ukázalo, že neúradné pomenúvanie sa jednak opiera o úradnú
sústavu, ale sčasti pokračuje vo svojom vlastnom vývine. Túto interakciu treba v zakarpatskouk-
rajinskom osobnom pomenúvaní dôkladne preskúmať.
Možno formulovať zákonitosť: Keď sa premenila jednomenná antroponymická sústava na
dvojmennú (prípadne dvojmennú s obligátnym patronymickým členom), staršia neúradná sústa-
va funguje v neoﬁciálnej komunikácii ďalej, ale vo vzájomnej súvzťažnosti s úradným antropo-
nymickým podsystémom, ktorý určujú normy štátnej administratívy. Nie sú výnimočné situácie,
že sa potom stretá napr. živá jednomenná a úradná dvojmenná pomenovacia sústava alebo živá
dvojmenná sústava a úradná dvojmenná sústava s obligátnym patronymickým členom. Uveďme
príklad z Dagestanu (k r. 1985).

ŽM:
K + kpatr (syntagmaticky vyjadrený vzťah k otcovi)

Mahomed Hamidan chua (= syn)

ÚM:
P + k + kpatr

Aliev Mahomed Hamidovič.
Podobné problémy bude riešiť porovnávacia antroponomastika.
Literatúra
BLANÁR, Vincent: Teória vlastného mena. (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej komunikácii.) Bratislava :
Veda 1996. 256 s. Nem.: Theorie des Eigennamens. (Status, Organisation und Fuktionieren der Eigennamen in der
gesellschaftlichen Kommunikation.) Hildesheim–Zürich–New York 2001. 207 s.
BLANÁR, Vincent: Problematika vývinu pomenúvania osôb. In: Studia Academica Slovaca. 30. Prednášky 37. letnej
školy slovenského jazyka a literatúry. Ed. Jozef Mlacek. Bratislava : Stimul 2001, s. 59-72.
BLANÁR, Vincent – MATEJČÍK, Ján: Živé mená na strednom Slovensku. I. 1. Designácia osobného mena. Bratislava :
Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1978. 416 s.; I. 2. Distribúcia obsahových modelov. Martin : Osveta 1983.
647 s.
ČUČKA, Pavlo: Prizvyšča zakarpatskych ukrajinciv. Istoryko-etymolohičnyj slovnyk. Ľviv : Vydavnyctvo Svit 2005.
XLIII + 703 s.

RYMUT, Kazimierz: Nazwiska Polaków. Wrocław–Warszawa–Kraków: Zakład Narodowy im. Ossolińskich – Wydaw-
nictwo 1991. 312 s.
162

SLAVICA SLOVACA • ROČNÍK 42 • 2007 • ČÍSLO 2
SPRÁVY A RECENZIE
Pri sedemdesiatke profesora Ivora Ripku
účasť na príprave sedemzväzkového Celokarpatského dia-
lektologického atlasu, ocenili sa jeho úvahy o mieste dia-
Keď sme pred desiatimi rokmi jubilantovi Ivorovi
lektov v súbore útvarov národného jazyka, ako aj prínos
Ripkovi pripíjali na ďalšie pracovné úspechy, jeho biblio-
jeho štúdií v oblasti výskumu jazykových kontaktov, prie-
graﬁa obsahovala okolo 260 položiek,1 v súčasnosti sa
kopnícke práce o jazyku amerických Slovákov, zavŕšené
počet jeho prác blíži už k číslu 450. V siedmom desaťročí
monograﬁou Speech of American Slovaks/Jazykové pre-
života teda jeho pracovný elán nielen pretrvával, ako mu
javy amerických Slovákov (Veda 1994; v spoluautorstve
to pri šesťdesiatinách v našom časopise (I. Ripka v ňom
s L. B. Hammerovou).2 Tu nemožno spomenúť všetky vý-
publikoval viacero príspevkov a v rokoch 1986-1991 bol
znamnejšie práce, ktorými Ivor Ripka v siedmom decéniu
aj členom jeho redakčnej rady) zaželal Anton Habovštiak,
svojho života prispel k rozvoju slovakistiky, slavistiky či
ale ešte vzrástol. V tomto časovom úseku pribudlo do jeho
k štúdiu problémov jazykových kontaktov a interferencií.
biograﬁe aj niekoľko dôležitých údajov: V roku 1999 zís-
Pristavíme sa iba pri niektorých z nich.
kal vedeckú hodnosť doktora ﬁlologických vied, o rok
Krajovú monograﬁu Dolnotrenčianske nárečia
nato sa habilitoval na Fakulte humanitných a prírodných
(1975. 280 s.), ktorá bola jeho kandidátskou dizertáciou,
vied Prešovskej univerzity a v roku 2002 tam získal aj ve-
a na ňu nadväzujúci Vecný slovník dolnotrenčianskych ná-
decko-pedagogický stupeň univerzitného profesora.
rečí (1981. 338 s.) doplnil o abecedne usporiadaný Krátky
V krátkosti si pripomenieme curriculum vitae nášho
slovník nárečia slovenského dolnotrenčianskeho (1997.
jubilanta. Narodil sa 7. 9. 1937 v Bratislave, po maturite
468 s.). Staršie práce o územnom členení nášho národ-
v Poprade študoval v rokoch 1955-1960 na Filozoﬁckej
ného jazyka zhodnotil svojimi Poznámkami o klasiﬁkácii
fakulte Univerzity Komenského odbor slovenský jazyk–
slovenských nárečí (Philologica, 45, 1997), v štúdii Se-
ruský jazyk a po základnej vojenskej službe nastúpil roku
verný región západoslovenských nárečí (Studia Academi-
1962 na študijný pobyt do Ústavu slovenského jazyka
ca Slovaca, 28, 1999) poukázal na základné črty menších
SAV, terajšieho Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra
nárečových celkov patriacich do tohto makroareálu a dva
SAV. Tu po internej ašpirantúre získal roku 1968 vedeckú
z nich opísal aj v štúdiách Charakteristika nárečí podja-
hodnosť kandidáta ﬁlologických vied, stal sa postupne ve-
vorinskej oblasti a Nárečie Serede a okolia, uverejnených
deckým, samostatným vedeckým a napokon vedúcim ve-
vo vlastivedných zborníkoch (Podjavorina v minulosti
deckým pracovníkom jeho dialektologického oddelenia.
a v súčasnosti, 2001, a Sereď. Dejiny mesta, 2002). V prí-
Toto oddelenie viedol v rokoch 1973-2005 s prestávkou
spevku Slovenské miestne nárečia v súčasnosti (Studia
v rokoch 1995-1999, keď zastával funkciu riaditeľa Ja-
Academica Slovaca, 26, 2000) charakterizoval aktuálnu
zykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. V polovici de-
situáciu na Slovensku z jazykovozemepisného hľadiska.
väťdesiatych rokov zároveň prednášal vývin slovenského
Viaceré Ripkove teoreticko-metodologické práce
jazyka a dialektológiu na Pedagogickej fakulte Univerzity
priamo súvisia so spomínaným Slovníkom slovenských
Komenského a od roku 1997 je členom Katedry sloven-
nárečí. V ostatných rokoch to boli štúdie O niektorých
ského jazyka a literatúry Fakulty humanitných a prírod-
atribútoch nárečovej enantiosémie (Slavica Slovaca, 35,
ných vied Prešovskej univerzity. Svoje pôsobenie v Ja-
2000), Spracúvanie územne diferencovaných javov v celo-
zykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV ukončil v jeseni
národnom nárečovom slovníku (2001), Koncepcia a reali-
roku 2005.
zácia celonárodného nárečového slovníka – ambivalent-
Už pri predchádzajúcich jubileách Ivora Ripku sa
nosť ich vzťahu (2003). Výsledkom jeho záujmu o spôso-
vysoko hodnotil jeho prínos vo výskume slovenských ná-
by lexikograﬁckého spracovania celonárodnej nárečovej
rečí, osobitne v nárečovej lexikológii a lexikograﬁi – v ro-
lexiky na inoslovanských pracoviskách bol príspevok Typy
koch 1973-2005 viedol práce na Slovníku slovenských
slovanských celonárodných nárečových slovníkov na 12.
nárečí, pod jeho vedením vznikala koncepcia tohto diela
medzinárodný zjazd slavistov v Krakove v roku 1998.3
a za jeho prvé dva zväzky (1994, 2006) zodpovedá aj ako
V uplynulom desaťročí Ivor Ripka neprestal veno-
vedecký redaktor –, vyzdvihla sa jeho autorská i redakčná
vať bádateľskú pozornosť ani otázkam nárečovej fraze-
2
1
In: Jazykovedný časopis, 1987, s. 178-179; 1997, s. 141-
Súpis prác I. Ripku za roky 1963-1986 uvádza
143; Kultúra slova, 1997, s. 295-299; Slavica Slovaca,
Jazykovedný časopis, 1987, roč. 38, s. 179 -188, za roky
1987, s. 300-301; 1997, s. 169-170; Slovenská reč, 1987,
1987-1996 Jazykovedný časopis, 1997, roč. 48, s. 144 -
s. 310-312; 1997, 305-309.
153, za roky 1997-2000 pozri L. Dvonč, Slovenskí jazy-
3 Pozri Slovenská reč, 1998, roč. 63, s. 159-166.
kovedci. Bratislava : Veda 2003, s. 349-352.
163

ológie. Hodnotí frazeologizmy podľa ich obsahu a fun-
na medzinárodnom výskumnom projekte Celokarpatský
govania (Poznámky o klasiﬁkácii nárečovej frazeológie,
dialektologický atlas (Obščekarpatskij dialektologičeskij
1997; Niekoľko úvah o nárečovej frazeológii, 2002),
atlas). Ako člen Komisie pre jazykové kontakty pri Me-
uvažuje o nich z hľadiska lexikograﬁckého spracovania
dzinárodnom komitéte slavistov (od roku 1976) bol spo-
(Spracovanie frazeológie v celonárodnom nárečovom
lutvorcom jeho koncepcie aj členom jeho redakčného ko-
slovníku, 1999), eviduje ich obmeny (Variantnosť nárečo-
légia, autorsky sa podieľal na vypracovaní máp aj komen-
vých frazém, 2003), sleduje uplatnenie vlastných mien vo
tárov a bol vedeckým redaktorom jeho 5. zväzku (vyšiel
frazémach (Propriá v nárečovej frazeológii, 2003) či ter-
v Bratislave v roku 1997). Vydaním 7. zväzku (Belehrad–
minologizáciu nárečových obrazných pomenovaní rastlín
Nový Sad, 2003) sa toto impozantné dielo dokončilo.
(Od frazémy k termínu, 2005), porovnáva stav v sloven-
Jeho význam pre ďalšie jazykovozemepisne orientované
čine a poľštine (Názvy farieb v slovenských a poľských
bádania zhodnotil I. Ripka v príspevku Celokarpatský dia-
nárečových prirovnaniach, 2001).
lektologický atlas – prameň štúdia jazykových kontaktov
V monograﬁi Aspekty slovenskej dialektológie
a interferencií (Studia Slavica Hungarica, 2003).
(2002), rozčlenenej na kapitoly Jazykový zemepis ako
V minulom desaťročí sa náš jubilant vyslovoval aj
podstata dialektológie, Lexikológia nárečovej lexikogra-
k otázkam spisovného jazyka, jazykovej kultúry i jazy-
ﬁe a Príspevky k teórii socioterénnych bádaní, syntetizo-
kovej politiky, ku vzťahu jazyka a tradície pri formova-
val poznatky, ku ktorým dospel v teoreticko-metodolo-
ní národnej a kultúrnej identity, a to tak na vedeckých
gických štúdiách uverejnených v odborných periodikách
fórach, napr. v konferenčných príspevkoch Korene pá-
a v tematických i jubilejných zborníkoch. Okrem iného
dového synkretizmu v mäkkých ženských substantívach,
v nich riešil problémy súvisiace so spracovaním terén-
Revízia Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931,
nych údajov, zamýšľal sa nad výsledkami, možnosťami
Postoje komunikantov k súčasným deﬂektivizačným ten-
a perspektívami slovenskej dialektológie, nad smerova-
denciám, Jazyk, kultúra, identita a fenomén tradície,5
ním areálovo zameraných výskumov, nad urbanizáciou
ako aj v publikáciách určených širšej kultúrnej verejnosti
dialektu či nad vzťahom dialektológie a sociolingvistiky.
i v prostriedkoch masovej komunikácie, ako napr. v zbor-
Pri hodnotení tohto vzťahu neraz – tak ako v úvahe Musí
níku Katedry kulturológie FF UK Acta Culturologica
slovenská sociolingvistika objavovať Ameriku?(2004)
(Úloha jazyka pri formovaní národnej a kultúrnej iden-
– upozornil, že slovenská sociolingvistika nevyužíva te-
tity zahraničných Slovákov, 1998), v periodiku Človek
oreticko-metodologické zásady heuristiky, ktoré počas
a spoločnosť (Jazykové práva národnostných menšín na
dlhoročných terénnych výskumov vypracovala slovenská
Slovensku, 2000), v Novom slove bez rešpektu, v Sloven-
dialektológia.
skom rozhlase a inde.
Ani po vyjdení monograﬁe Speech of American
Z Ripkovej bibliograﬁe uplynulého desaťročia ne-
Slovaks/Jazykové prejavy amerických Slovákov (1994;
možno nespomenúť fundované recenzie prác V. Blanára,
spoluautorka L. B. Hammerová) sa I. Ripka neprestal
J. Mistríka, R. Krajčoviča a P. Žiga či jubilejné medailóny
zaujímať o otázky jazyka potomkov slovenských prisťa-
a nekrológy, v ktorých zasvätene zhodnotil vedecké dielo
hovalcov do Ameriky. Z rozmanitých aspektov ich ďa-
viacerých domácich i zahraničných lingvistov. Jeho trva-
lej analyzuje v štúdiách Strata historickej komunikačnej
lý záujem o encyklopedickú tvorbu dokumentuje nielen
základne v nárečových prejavoch amerických Slovákov
trvalá konzultačná spolupráca na príprave Encyclopaedie
(1997), Osudy slovenskej etnicity a jazyka v USA (2001),
Beliany, lež aj jeho najnovšia 144-stranová publiká-
Niektoré špeciﬁká jazykových prejavov amerických
cia Zemepisné názvy, obyvateľské mená, ktorú vyda-
Slovákov (2003), Atroﬁcké zmeny v komunikácii americ-
lo Ottovo nakladateľstvo v sérii Ottov slovník (2007).
kých Slovákov (2004), Poznámky o jazyku slovenskej tlače
Vysokoškolskú učebnicu Základy slovenskej lexikológie
v USA na konci 19. storočia (2005).
(2003; 2. vyd. 2004) pripravil v spoluautorstve s M. Imri-
Problematiku jazykových kontaktov a interferencií
chovou a s ňou i J. Skladanou vydal Príručku slovenského
skúmal I. Ripka aj v širších dimenziách.4 Veľa podnetov
pravopisu pre školy a prax (2005).
v tomto smere mu poskytla autorská i redakčná účasť
Pri hodnotení činnosti I. Ripku za uplynulé decénium
sa treba pristaviť aj pri jeho podiele na organizácii živo-
ta slovenskej jazykovedy. V rokoch 1999-2004 zastával
4 Porovnaj: Slowakisch – Deutsch. In: Kontaktlinguis-
funkciu predsedu Vedeckého kolégia pre vedy o jazyku,
tik. Ein internationales Handbuch zeitgenössischer For-
literatúru a umenia, od r. 1997 je podpredsedom spoločnej
schung. 2. zv. Ed. H. Goebl et al. Berlin – New York :
odborovej komisie pre doktorandské štúdium vo vednom
Walter de Gruyter 1997, s. 1685-1691 (spoluautorka
odbore slovenský jazyk. V rokoch 1997-2000 bol hlav-
M. Papsonová); Slowakisch – Tschechisch. Ibid., s. 1702-
ným redaktorom časopisu Slovenská reč a do roku 2005
1707; Odraz slovensko-nemeckých kontaktov v nárečovej
členom jeho redakčnej rady, do toho istého roku pôsobil aj
lexike (Philologica. 49. 1998, s. 41-49; Odraz slovensko-
v redakcii Jazykovedného časopisu, od r. 2002 je členom
-chorvátskych jazykových kontaktov v nárečiach okolia
redakčnej rady ročne vychádzajúceho zborníka Katedry
Bratislavy. In: Hrvatski dijalektološki zbornik. 12. Ed.
M. Moguš. Zagreb : Hrvatska akademija znanosti i um-
jetnosti 2003, s. 63-68; Jazykové kontakty a interferencie
5 Pozri v zborníkoch Človek a jeho jazyk. 1. Na počesť
z aspektu dialektológie. In: Život slova v dejinách a jazy-
profesora Jána Horeckého, 2000; Tradícia a perspektívy
kových vzťahoch. Na sedemdesiatiny profesora Jána Do-
gramatického výskumu na Slovensku, 2003; Slovenská reč
ruľu. Ed. Peter Žeňuch. Bratislava : Slavistický kabinet
1932-2002. (Vedecká konferencia. Bibliograﬁa), 2003;
SAV 2003, s. 61-67.
Jazyk a komunikácia v súvislostiach, 2005.
164

slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty
Ako vysokoškolský pedagóg sa zapísal do pamäti
Prešovskej univerzity Slovo o slove. Pri formovaní úrov-
mnohých generácií študentov najmä vďaka svojmu pria-
ne slovenskej jazykovedy má Ivor Ripka zásluhy aj ako
teľskému a ľudskému prístupu.
školiteľ ašpirantov a doktorandov. V rokoch 1996-1999
Celoživotná činorodá pedagogická a vedecká práca,
bol podpredsedom Ústrednej jazykovej rady a následne
ktorá je zdrojom inšpirácie pre nastupujúce generácie,
do roku 2006 jej členom.
právom zaraďuje Jána Svetlíka na čestné miesto medzi
Nášmu jubilantovi s úprimným žičením dobrého zdra-
významnými osobnosťami našej rusistiky.
via posielame aj želanie, aby jeho budúce roky boli rovnako
plodné ako práve dovŕšené siedme desaťročie života.
Zuzana Hosszúová
Adriana Ferenčíková
Dve júlové cyrilo-metodské podujatia v Nitre
K nedožitým 80 rokom Jána Svetlíka
Pred sviatkom sv. slovanských vierozvestov Cyrila
a Metoda sa v Nitre uskutočnili dve podujatia spojené s ich
Začiatkom decembra minulého roku nás navždy
pôsobením na našom území, ich odkazom a dedičstvom.
opustil prof. PhDr. Ján Svetlík, Csc. V máji tohto roku by
Medzinárodné vedecké sympózium Duchovné, intelektu-
bol oslávil svoje 80. narodeniny. Rusistická obec prišla
álne a politické pozadie cyrilo-metodskej misie pred jej
o vzácneho kolegu, ktorý bol po celý život oddaný svo-
príchodom na Veľkú Moravu sa konalo v pondelok 2. júla
jej pedagogickej a vedeckej práci. Ján Svetlík sa narodil
2007. Organizátorom bol Ústav pre výskum kultúrneho
14. 5. 1927 vo Zvolenskej Slatine. Po ukončení gymnázia
dedičstva Konštantína a Metoda pri Filozoﬁckej fakulte
vo Zvolene študoval v rokoch 1946-1950 na Filozoﬁckej
Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V priestoroch
fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave odbor ruština
veľkej auly Filozoﬁckej fakulty na Hodžovej ul. 1 odznelo
- francúzština. Od roku 1952 až do svojho odchodu do dô-
15 referátov účastníkov z piatich krajín. Sympózium otvo-
chodku v roku 1992 pracoval na Katedre ruského jazyka
rila dekanka Filozoﬁckej fakulty Zdenka G a d u š o v á ,
a literatúry Filozoﬁckej fakulty Univerzity Komenského
ktorá v úvodnom slove predstavila činnosť fakulty. Po nej
v Bratislave ako odborný asistent, docent, prodekan fa-
pozdravil prítomných zástupca primátora mesta Nitry.
kulty (1959-1960, 1969-1970), vedúci katedry (1971-
Prvý referát predniesol Jozef M i c h a l o v, riaditeľ
1977) a člen viacerých odborných komisií.
Ústavu pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína
Ján Svetlík bol účastníkom Slovenského národného
a Metoda na tému Duchovná a vzdelanostná príprava so-
povstania a dlhoročným členom Zväzu protifašistických
lúnskych bratov na misiu na Veľkej Morave a metódy prá-
bojovníkov. Po odchode do dôchodku našiel svoje uplat-
ce na misii. Vo svojom príspevku sa venoval byzantskému
nenie v aktívnom oživovaní odkazu tejto historickej uda-
vzdelávaciemu systému a školám v Konštantínopole a tiež
losti.
konceptu múdrosti v byzantskej teológii. Poukázal na to,
V posledných rokoch svojho života pôsobil na Ka-
že Konštantín a Metod nepatrili k studitom, ale k maloá-
tedre ruského jazyka FiF UK v Bratislave ako externý
zijskému mníšstvu. Filozoﬁcké a spoločenské predpoklady
profesor.
účinkovania konštantínopolskej univerzity v časoch Cyri-
Ján Svetlík nadviazal na tradíciu konfrontačnej me-
la a Metoda rozoberal vo svojom príspevku Aleksandar
tódy vo výskume jazyka, ktorej zakladateľom na pôde ka-
M. P e t r o v i ć zo Srbska. Venoval sa jednotlivým osob-
tedry ruského jazyka a literatúry bol jeho učiteľ profesor
nostiam konštantínopolskej univerzity Magnaury a ﬁlozo-
Isačenko. V centre vedeckého záujmu Jána Svetlíka bola
ﬁckým smerom a ideám, ktoré vznikli a prevládali na tejto
gramatika ruštiny, najmä ruská syntax v konfrontácii so
škole. Osobitnú pozornosť venoval ﬁlozofovi Michaelo-
slovenskou, o čom svedčí aj jeho štátna práca Neosobné
vi Psellovi. Predcyrilometodské misie na území Moravy
vety v ruštine, ďalej dizertačná práca Doplnok ako ved-
a Slovenska z pohľadu historiograﬁe boli objektom záuj-
ľajší člen v ruštine a slovenčine a množstvo štúdií, predo-
mu Petra I v a n i č a . Prvými kresťanmi na našom území
všetkým však jeho monograﬁcké dielo Russkij sintaksis
boli síce rímski vojaci, ale reálne o pokresťančovaní mož-
v sopostavlenii s slovackim (1966), prepracované v roku
no hovoriť až od začiatku 9. storočia. Po zániku avarského
1970 na Sintaksis russkogo jazyka v sopostavlenii so slo-
kaganátu sa začala vyvíjať systematická misijná činnosť
vackim. Hodnota tejto vysokoškolskej učebnice, ktorá
riadená z Pasova, Salzburgu a Akvileje. Archeologické ná-
vyšla v niekoľkých vydaniach, spočíva hlavne v kom-
lezy poukazujú aj na byzantské vplyvy, ktoré prichádzali
plexnom opise syntaktických javov, hĺbkovej analýze
zrejme hlavne z adriatickej časti Byzancie.
predikačného jadra jednoduchej vety a v systematizácii
Piotr B o r o ń z Poľska v svojom príspevku nazva-
štruktúrnych typov vetných konštrukcií v ruštine v porov-
nom Iroszkockie próby chrystianizacji Słowian – fakty
naní so slovenčinou.
źródłowe i mity historiograﬁi hodnotil íroškótske misie
Ján Svetlík vychoval desiatky ašpirantov, vybudoval
medzi Slovanmi. Poukázal na veľmi rozdielne hodno-
pedagogickú a vedeckú platformu na katedre ruského ja-
tenia ich pôsobenia bádateľmi, a to od gloriﬁkácie až po
zyka a literatúry na niekoľko desaťročí. Ako vedecký ško-
úplnú negáciu. Upozornil aj na fakt, že íroškótsky pôvod
liteľ (od r. 1963) veľkoryso poskytoval svojim ašpirantom
nie je vždy ľahké preukázať, často sa dá usúdiť len podľa
priestor na odhaľovanie vlastných teoretických východísk
mien mníchov. Spomenul tiež prípad, keď tvar sclavorum
vedomý si faktu, že nijaká teória o jazyku nemôže byť zá-
niekto mylne prepísal ako scotorum, čo viedlo k vzniku
rukou absolútneho poznania.
tradície o škótskom kláštore. V príspevku rozoberal aj ír-
165

ske rukopisy v Poľsku, poukázal na ich pôvod a na sprá-
text liturgie sv. Petra, ktorého rukopis sa tu nachádza, mo-
vy o Slovanoch v životoch sv. Kolumbána a sv. Amanda.
hol vzniknúť azda aj vďaka skutočnosti, že Srbi v začiat-
Martin H u r b a n i č sa v príspevku Od teórie k praktické-
koch svojej štátnosti oscilovali medzi byzantským a latin-
mu misionárstvu venoval misionárskemu pôsobeniu pat-
ským obradom.
riarchu Fótia. Dôležitým podnetom pre misijnú aktivitu
Popoludňajšia časť sympózia sa začala príspevkom
Byzancie bol útok Rusov na Konštantínopol v r. 860, čo
Martina H e t é n y i h o K niektorým aspektom politického
viedlo Fótia k snahám tento národ christianizovať. I tak sa
pozadia cyrilo-metodskej misie na Veľkej Morave. Knieža
však v dobových dokumentoch hovorí najmä o dôležitosti
Rastislav využil po r. 858 spor medzi Karolmanom a Ľu-
obrátenia heretikov. M. Hurbanič poukázal aj na fakt, že
dovítom Nemcom, aby sa zbavil vplyvu franskej cirkvi.
o veľkomoravskej misii sa v dobových byzantských pra-
O cirkevnej jurisdikcii Veľkej Moravy nebolo deﬁnitívne
meňoch nič nehovorí, čo by nasvedčovalo, že táto misia
rozhodnuté, a tak mohol hľadať pomoc v Byzancii, kto-
mala z pohľadu Byzancie viac politický než christianizač-
rá pre neho nepredstavovala bezprostrednú hrozbu straty
ný charakter.
samostatnosti. Macedónska bádateľka Maja J a k i m o v -
Byzantská misia Konštantína a Metoda vo svetle
s k a - To š i ć o v á sa v svojom príspevku Some notes abo-
českej a slovenskej historiograﬁe bola téma príspevku
ut the older service of St. Cyrill venovala staršej službe sv.
Beáty P i n t é r o v e j . Poukázala na rôzne historiograﬁcké
Cyrilovi, ktorá sa zachovala v rukopisnej minei z 15.-16.
prístupy a interpretácie cyrilo-metodskej misie v závislosti
storočia uchovávanej v Národnej knižnici v Soﬁi. Podľa
od politickej situácie doby, počnúc tzv. nacionalistickou
mienky bádateľov vznikol text služby skoro po smrti sv.
historiograﬁou (F. Palacký, F. V. Sasinek) až po historio-
Cyrila, hypotetické autorstvo Klimenta Ochridského sa
graﬁu sovietskeho typu. Kritériá určovania obradovej prí-
nepodarilo preukázať. Pavol K o p r d a analyzoval Rasti-
slušnosti cyrilo-metodskej misie na Veľkej Morave rozo-
slavovu vetu zo Života Metodovho „Ne imamy, iže by ny
beral Walerian B u g e l z Olomouca. Poukázal na rôzniace
nastavilъ na istinu, razumъ sъkazalъ,“ pričom dospel k zá-
sa názory bádateľov, ktoré sú zväčša silno podmienené ich
veru, že razumъ je ekvivalentom gréckeho logos a latin-
cirkevnou a kultúrnou príslušnosťou. Postupne sa venoval
ského ratio; ide o spôsob, akým sa uplatňuje zákonná moc.
viacerým významným bádateľom prevažne českého a slo-
Vývinom byzantského práva sa zaoberal príspevok Mar-
venského pôvodu a ich názorom na obradovú príslušnosť
ka M e š k a Byzantský právny systém v 9. storočí – fungo-
byzantskej misie. Zložitosť celej otázky si pri riešení vyža-
vanie byzantského právneho systému v časoch Konštantí-
duje komplexný prístup; zohľadniť treba fakty historické,
na a Metoda, ktorý pre neprítomnosť autora prečítal jeho
teologické, lingvistické, cirkevnoprávne, literárnovedné,
kolega M. Hurbanič. Poukázal na byzantské vnímanie,
archeologické... a zároveň sa treba oslobodiť od projek-
ktoré spája právo s božským zjavením a zákonom a tiež
tovania súčasnej podoby jednotlivých obradov i vzťahov
na vzťah veľkomoravských zákonníkov k byzantskému
medzi východnými a západnými kresťanmi do 9. storočia.
právu. V poslednom príspevku sa Terézia H o r v á t h o v á
V skúmaní danej problematiky pokračoval aj prí-
venovala systému kanonického práva v byzantskej cirkvi
spevok Andreja Š k o v i e r u Liturgia cyrilo-metodskej
a zákonodarnej činnosti arcibiskupa Metoda v súvislosti
misie na Veľkej Morave. V prvej časti poukázal na stav
so snahami o utvorenie vlastnej cirkevnej organizácie na
byzantského obradu v 9. storočí, ktorý mal dve rozličné
Veľkej Morave. V programe sympózia bolo viacero ďal-
formy – mníšsku a asmatiki akoluthia (doslova piesňový
ších zaujímavých príspevkov, ktoré, žiaľ, pre absenciu
poriadok). V druhej časti sa venoval otázke, aký obrad po-
referentov neodzneli. V predpoludňajšej i popoludňajšej
užívali členovia byzantskej misie na Veľkej Morave, resp.
časti odznelo viacero zaujímavých diskusných príspevkov,
ktorú formu byzantského obradu uprednostňovali. Tretia
odborné diskusie pokračovali aj cez prestávky.
časť referátu bola venovaná liturgii sv. Petra a jej možné-
Na druhý deň, v utorok 3. júla 2007, sa v Sieni
mu vzťahu k cyrilo-metodskej misii; na základe analýzy
Konštantína Filozofa na rektoráte Univerzity Konštantí-
dostupných slovanských textov sa tento vzťah javí ako
na Filozofa v Nitre uskutočnila medzinárodná vedecká
nepreukázateľný. Martin Va n č o v príspevku Plakety z
konferencia Poznávanie kultúrneho dedičstva sv. Cyrila
Bojnej a byzantská imperiálna ikonograﬁa predstavil za-
a Metoda. Jej organizátormi boli Ústav pre výskum kul-
ujímavý pohľad na tento vzácny archeologický nález. Na
túrneho dedičstva Konštantína a Metoda pri Filozoﬁckej
základe ikonograﬁckej analýzy ukázal, že ide pravdepo-
fakulte UKF a Rímskokatolícky biskupský úrad v Nitre.
dobne o vyobrazenia anjelov rôznych stavov, ako ich opi-
Podujatie otvoril rektor univerzity Libor Vo z á r. Po ňom
suje (Pseudo) Dionýz Areopagita a homílie Gregora Nazi-
prehovoril Mons. Viliam J u d á k , nitriansky diecézny bis-
ánzskeho. Nápisy na plaketách sú natoľko zlomkovité, že
kup. Vyzdvihol najmä misijnú aktivitu svätých solúnskych
sa nedá jednoznačne preukázať, či sú písané latinskou ale-
bratov, ktorí svojimi ekumenickými postojmi predbehli II.
bo gréckou graﬁkou. M. Vančo tiež vyslovil domnienku,
vatikánsky koncil a boli preň v mnohom inšpiráciou. Prí-
že nález súvisí s byzantskou imperiálnou ikonograﬁou (a
tomných pozdravila aj zástupkyňa ministerstva školstva
nie s karolínskymi či cividalskými plaketami) a s prítom-
a primátor mesta Jozef D v o n č .
nosťou cyrilo-metodskej misie na našom území. Posledný
Prvý príspevok predniesol Peter Ž e ň u c h , ktorý
príspevok pred obedňajšou prestávkou Knižnica a archív
predstavil koncepciu a náplň vedeckovýskumnej aktivi-
kláštora Chilandar na Svätej hore Athos predniesol Bo-
ty Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV. Osobitne
jan R a d o v a n o v i ć , ktorý mal možnosť skúmať fondy
sa zameral na výskum písomných pamiatok byzantského
knižnice tohto kláštora. V roku 1896 vydal mních Sáva
obradu, ktorý by mal vyústiť do zostavenia a sprístupnenia
Chilandarec v Česku katalóg kláštornej knižnice, v ktorej
rozsiahlej databázy pamiatok náležiacich k cyrilo-metod-
je množstvo mimoriadne cenných rukopisov. Slovanský
skému dedičstvu. Predstavil už dosiahnuté výsledky v tejto
166

oblasti a poukázal na nevyhnutnosť zbaviť sa určitých vži-
tejto tradície až do moderných čias. V príspevku Tradícia
tých stereotypov. Najstaršie archeologické doklady kres-
a dedičstvo kultu sv. Cyrila a Metoda v Košickej diecéze sa
ťanstva a sakrálnych architektúr na Slovensku predstavil
Peter Z u b k o zaoberal pestovaním tejto tradície v diecé-
Alexander R u t t k a y. Poukázal na rôzne architektonické
ze od jej erigovania až po súčasnosť. Pozornosť venoval
a kultúrne vplyvy (akvilejský, dalmátsky, byzantský...)
najmä sláveniu sviatku sv. Cyrila a Metoda, chrámom za-
a ich prelínanie v archeologických nálezoch na Sloven-
sväteným týmto svätcom i kultu sv. Klementa Rímskeho.
sku od najstarších čias až po vrcholný stredovek. Vyslovil
V multietnickej Košickej diecéze boli nositeľmi týchto
domnienku, že pixida z Čiernych Kľačian mohla byť sú-
tradícií Slováci.
časťou cisárskeho daru, ktorý na Veľkú Moravu priniesli
Cyrilometodské dedičstvo v dielach J. Papánka,
Cyril a Metod pri svojej misii. Príspevok Anny M a s a r i -
J. Sklenára a J. Fándliho analyzovala Martina B o h a č i a -
k o v e j a Júlie I v a n o v i č o v e j bol zameraný na pramen-
k o v á . J. Papánek bol prvý autor, ktorý cyrilo-metodskú a
né informácie o učiteľskom pôsobení Konštantína-Cyrila
veľkomoravskú tradíciu prisúdil Slovákom a prvý zostavil
a na začlenenie cyrilo-metodskej tematiky do viacerých
kompletné dejiny Slovákov. J. Sklenár kládol dôraz naj-
sfér pedagogického procesu (hudobná a výtvarná výchova,
mä na veľkomoravskú tradíciu; cyrilo-metodskú tradíciu
dejepis, literatúra...).
nepokladal za takú dôležitú. J. Fándli vychádzal najmä
Nasledovali dva hodnotné príspevky hostí z Cyrilo-
z J. Papánka. První velehradský unijní sjezd v roce 1907 a
-metodského výskumného centra v Soﬁi. Desislava N a j -
rozvoj cyrilometodějské tradice v jeho duchu – tvůrci a dě-
d e n o v a v príspevku Cyrillo-Methodian Juridical Heri-
dicové boli predmetom záujmu Pavla A m b r o s a z Olo-
tage in Medieval Bulgaria podrobila textologickej a lin-
mouca. Impulzom oživovania cyrilo-metodskej tradície
gvistickej analýze slovanský preklad Nomokánonu, Zakon
na Velehrade a jeho okolí bol miléniový rok 1863. Z neho
sudnyj ľudem a Anonymnú homíliu (v Glagolita Clozia-
potom vzišla iniciatíva usporadúvania zjazdov s cieľom
nus). Venovala sa otázke ich autorstva a miesta vzniku,
vzájomného spoznávania kresťanského Východu a Zápa-
rozšírenia na bulharskom území v stredoveku a ich poli-
du a hľadania stratenej jednoty. Zostavovanie nového hla-
tickému a ideologickému významu pre bulharských pa-
holského slovníka priblížil v svojom referáte Martin S l a -
novníkov. Poukázala tiež na blízkosť Metodovho prekladu
n i n k a . Cieľom tohto diela je vzbudiť záujem o staroslo-
Nomokánonu a niektorých neskorších právnych zbierok
vienske pamiatky a zároveň vyhnúť sa niektorým nepres-
(kormčije knigi). Slavia B ǎ r l i e v a v príspevku The Cy-
nostiam, ktoré môže spôsobiť prepis lexém zapísaných
rillo-Methodian Tradition in the Latin Hagiographic Lite-
hlaholikou do cyriliky. Miesto cyrilometodského motívu v
rature. Recent Research Topics predstavila najprv latinské
mincovej, bankovkovej a medailérskej tvorbe na Slovensku
cyrilo-metodské pramene, spomenula napríklad preklady
bola téma príspevku Marcela P e c n í k a , ktorú predstavil
tzv. Italskej legendy do ľudových jazykov ešte v stredove-
formou obrazovej prezentácie na veľkoplošných obrazov-
ku. Najnovším príspevkom do korpusu latinských cyrilo-
kách. Nasledovali dva dlhšie diskusné príspevky. V prvom
-metodských prameňov je kronika benediktínskeho klášto-
M. B a b č a n o v á poukázala na zložitosť prekladov ter-
ra San Clemente di Casauria v strednom Taliansku z konca
mínov s koreňmi slovan-, sloven-, slovien- do angličtiny
12. storočia. Obsahuje aj básnickú skladbu, ktorej časť je
a Cyril D i a t k a sa zamýšľal nad duchovnými tradíciami
venovaná sv. Cyrilovi. Poéma je oslavou založenia kláš-
Európy. Poukázal na skutočnosť, že dejinám Byzancie sa
tora a prinesenia ostatkov sv. Klementa Rímskeho. Práve
v našich školách venuje veľmi málo pozornosti, hoci jej
v súvislosti s relikviami sv. Klementa sa spomína aj Kon-
vyše tisícročný vplyv na dejiny Európy bol mimoriadny.
štantín s ojedinelým prívlastkom sophista. Je to doposiaľ
Nasledovala záverečná diskusia a spoločenské posedenie.
jediný známy latinský poetický text venovaný slovanským
apoštolom. Výklad a preklad alebo nad osobitnou obraz-
Andrej Škoviera
nosťou Proglasu bola téma príspevku Viliama Tu r č á n y -
h o , v ktorom referoval o príprave nového prekladu a o
snahe čo najvernejšie zachovať aj rytmické členenie origi-
nálu. Proglas používa jambické sylabické trimetre a tento
Novo o Antonovi Bernolákovi
typ verša používal v svojich dielach aj sv. Gregor Nazi-

BLANÁR, V.: Nový pohľad do autorskej dielne
ánzsky, veľký vzor sv. Cyrila. Poukázal aj na zaujímavú
symboliku hlaholských grafém vo veršoch, ktoré odkazujú
Antona Bernoláka. Martin : Matica slovenská
na základné pravdy kresťanskej viery. Teológii sv. Cyrila
2006. 77 s.
sa v svojom referáte venoval Štefan Vr a g a š . Poukázal na
jeho výnimočné vzdelanie, ktoré ho priam predurčovalo
Do bohatej odbornej literatúry o Antonovi Bernoláko-
na rozličné náboženské dišputy. Tie referent v príspevku
vi, prvom kodiﬁkátorovi spisovnej slovenčiny, pribudla mo-
aj podrobnejšie analyzoval, pričom podotkol, že napriek
nograﬁcká štúdia od popredného slovenského jazykovedca
mnohým polemikám tej doby bola tolerancia jednou
profesora PhDr. Vincenta Blanára, DrSc. Práca sa volá Nový
z charakteristických čŕt Cyrilovho myslenia. Kontinui-
pohľad do autorskej dielne Antona Bernoláka a vyšla záslu-
ta diela sv. Cyrila a Metoda v chorvátskom glagolašstve
hou Matice slovenskej v Martine. Podnadpis Kapitoly z de-
bola téma príspevku Petra S e d l á k a , v ktorom predstavil
jín gramatického a lexikálneho opisu slovenčiny naznačuje,
štyri teórie o vzniku hlaholiky a glagolašstva a tiež závery
že jadrom tejto neveľkej knižky sú témy z gramatiky a zo
splitských synod, ktoré používanie hlaholiky a ľudového
slovnej zásoby slovenčiny, tak ako sa odzrkadľujú v Berno-
jazyka v bohoslužbách striedavo tolerovali alebo zakazo-
lákovom prvom kodiﬁkačnom spracovaní slovenčiny v jeho
vali. Prezentoval aj historický prierez zápasu o udržanie
košatom jazykovednom diele. Tieto témy sú rozvrhnuté do
167

piatich kapitol, v ktorých sa autor venuje samostatne rozbo-
jazykovedné aj ﬁlozoﬁcké poznatky svojej ideovo-ﬁlo-
ru Bernolákovej Ortograﬁe, gramatických spisov vo vzťahu
zoﬁcky aj politicky prelomovej doby. Ako to na základe
k iným dobovým gramatikám, slovotvorby a opisu slovnej
všestrannej analýzy dosvedčuje V. Blanár na s. 23 svojej
zásoby v Bernolákovom vrcholnom diele Slowár slowenskí,
práce, „mladý Bernolák... pristupoval k cudzím prame-
česko-laťinsko-ňemecko-uherskí.
ňom tvorivo a celkovo dobre postihol vtedajší vzdelanec-
Nový pohľad na Bernolákove diela, najmä na vyu-
ký úzus.“
žívanie cudzích odborných prameňov, na jeho metodický
Ako sme už naznačili, okrem Ortograﬁe, Sloven-
postup a na prácu s vlastným výkladovým textom a s ilu-
skej gramatiky a Etymológie ako hlavných kodiﬁkačných
stračnými príkladmi, autorovi umožnili poznatky, ktoré na
spisov, vydaných na konci 18. storočia, V. Blanár venuje
začiatku 90. rokov 20. storočia uverejnil nemecký slavista
veľkú pozornosť aj rozsahovo najväčšiemu Bernolákov-
Helmut Keipert. Ukázal, že v rámci tereziánskej školskej
mu dielu – spomínanému Slováru, ktorý tlačou vyšiel až
reformy v rakúskej monarchii mala významnú úlohu prí-
po autorovej smrti v rokoch 1825-1827. V tejto kapitole
ručka Verbesserte Anleitung zur deutschen Sprachlehre
práce sa autor ukazuje ako znamenitý lexikológ, ktorý na
z roku 1779 a jej latinské spracovanie, ktoré roku 1786
vybratej vzorke hesiel z dosiaľ u nás neprekonaného Ber-
uverejnil F. A. Schlögel pod názvom Grammatica Germa-
nolákovho slovníkového diela jemnou semaziologickou
nica. Tieto príručky v mnohonárodnostnej monarchii pla-
analýzou podáva svedectvo o Bernolákovej ﬁlologickej
tili ako vzorové aj pri vypracúvaní učebníc nenemeckých
akríbii, šírke rozhľadu aj neobyčajnej pracovitosti. Údaje
národov. H. Keipert ukazuje, že do okruhu tereziánskych
o významovej štruktúre hesiel vybratých z Bernolákovho
školských učebníc patrili aj Bernolákove spisy Ortograﬁa
slovníka porovnáva so spracovaním daných slov v čer-
z roku 1787 a Slovenská gramatika z roku 1790 a že Ber-
stvo vydanom Historickom slovníku slovenského jazyka,
nolákova Slovenská gramatika sa opiera práve o Schlöge-
ako aj v staršom Slovníku slovenského jazyka a popri
lovu latinskú verziu Nemeckej gramatiky. Tieto poznatky
základnej zhode vo výslednom spracovaní slov zisťuje
sa v slovenskej jazykovednej literatúre donedávna nebrali
aj rozdiely vo významovej štruktúre hesiel medzi týmito
do úvahy. Práve s opretím o Keipertove zistenia a analý-
slovníkovými dielami; pozoruhodné sú najmä tie zistenia,
zy V. Blanár na základe minuciózneho ﬁlologického roz-
podľa ktorých sa A. Bernolák ukazuje ako lexikograf, kto-
boru ukazuje, v ktorých častiach je Bernolákov vedecký
rý vcelku dobre vystihol aj zložitejšiu významovú stavbu
text pokračovaním dikcie spomínanej latinsky písanej
skúmaných pomenovaní. V. Blanár svoje poznatky pred-
Nemeckej gramatiky, v ktorých častiach vychádza skôr
stavuje aj v schémach, tabuľkách a štatistických údajoch,
z domácej jazykovednej tradície (najmä z Doležalovej
čo len zvyšuje presvedčivosť aj exaktnosť jeho postupu
práce Grammatica Slavico-Bohemica z roku 1746 a zo
a predkladaných výsledkov.
staršieho diela V. J. Rosu Čechořečnost seu Grammatica
Blanárovo dielo napriek tomu, že je venované už
Linguae Bohemicae z roku 1672), prípadne z ďalších pra-
„tradičnej“ téme slovenskej a slovanskej jazykovedy, je
meňov a napokon ktoré časti možno pokladať za originál-
bohaté na nové poznatky a postupy a získané výsledky
ny Bernolákov prínos.
predstavuje z hľadiska súčasnej funkčno-štrukturálnej
V. Blanár na základe dôkladného textového rozboru
jazykovedy, pričom plne rešpektuje dobovú zaradenosť
predovšetkým nemohol potvrdiť staršie názory o Berno-
Bernolákových jazykovedných a ideových východísk,
lákovom preberaní a prepisovaní z cudzích prameňov.
postupov aj pracovných výsledkov. Je to naozaj nový
Vychádza z predpokladu, že A. Bernolák pri koncipovaní
pohľad na tvorcu prvého kodiﬁkovaného slovenského
svojich latinsky písaných vedeckých textov bol nútený
spisovného jazyka, ktorý významne obohacuje naše po-
neprestajne porovnávať viaceré jazykové systémy; podľa
znanie a spresňuje aj koriguje viaceré doterajšie poznat-
jeho vlastných slov „primárny jazyk «panónskych Slová-
ky staršej i súčasnej slovenskej aj slovanskej jazykovedy
kov» sa v celej kodiﬁkačnej práci A. Bernoláka dostáva
(vrátane záverov spomínaného iniciátora týchto analýz H.
do konfrontačného vzťahu s češtinou na Slovensku, se-
Keiperta). Vďaka zaň patrí predovšetkým erudovanému
kundárne konfrontačné jazyky tvorila nemčina, latinči-
autorovi, ale aj Matici slovenskej za pohotové sprístup-
na, sčasti maďarčina“ (s. 21). Výsledkom je zložitý text,
nenie jeho cenných pracovných výsledkov (aj) v podobe
v ktorom sú zreteľné stopy cudzích prameňov, ale aj vý-
peknej a dôstojnej knižnej publikácie.
razný vklad autora, ktorý poznatky z viacerých prameňov
zjednotil do výsledného tvaru a všetky svoje postupy
Ján Kačala
podriadil hlavnému cieľu – skoncipovaniu kodiﬁkač-
ných spisov o slovenskom spisovnom jazyku založenom
na kultúrnom jazyku západoslovenského typu, v ktorom
však boli zreteľne zastúpené aj prvky kultúrnej strednej
Cenná slavistická bibliograﬁa Jiřího Polívku
slovenčiny. Tým sa A. Bernolákovi a jeho družine poda-
Jiří Polívka (1858-1953). Bibliograﬁcká přílo-
rilo dosiahnuť to, že sa slovenčina ako samostatný jazyk
zaradila medzi ostatné slovanské jazyky (napríklad v kla-
ha Národní revue č. 20. Sest. Viera Gašparí-
siﬁkácii Josefa Dobrovského, zakladateľa slavistiky).
ková. Strážnice : Národní ústav lidové kultury
Pravdaže, opretie sa o hodnoverné odborné pramene
2006. 64 s.
neznačí iba väčšiu alebo menšiu závislosť A. Bernoláka
od cudzích vzorov, lež je predovšetkým dokladom schop-
Slavista Jiří Polívka zasiahol svojím dielom do via-
nosti a pripravenosti tohto mladého slovenského ﬁlológa
cerých vedeckých oblastí – do slovanskej jazykovedy, ná-
integrovať do svojich jazykovedných výkladov najnovšie
rodopisu a etnológie, literárnej histórie, kultúrnych dejín
168

a položil aj základy českej literárnej komparatistiky 20.
publikované v slovanských aj neslovanských krajinách.
storočia, pre ktorú je charakteristické štúdium vzťahov
Menej známe je aj to, že tento český slavista bol na stra-
umelého písomníctva a folklóru spolu s výskumom slo-
ne odporcov pravosti RKZ – historicko-etymologickým
vanských literatúr v stredoeurópskom kontexte. J. Polívka
rozborom osobných mien dokazoval povahu falza. Ako
mal povesť svedomitého zberateľa slovesných motívov
vidíme z bibliograﬁe, J. Polívka sa ako kritik politic-
neúnavne vykonávajúceho systemizáciu a triedenie po-
kého panslavizmu často vyjadroval ku kultúrnej a hos-
zitivistickej látkovedy, bol však aj uznávaným slavistom
podárskej spolupráci Slovanov. Napr. po roku 1918 bol
európskej úrovne, ktorý metodologicky využíval moderné
jedným z českých osobností, ktoré svojou morálnou au-
vedecké smery (ruský formalizmus alebo pražský štruk-
toritou presvedčili československú vládu o nevyhnutnosti
turalizmus), akými sa inšpiroval jeho najznámejší žiak
otvorenia tzv. ruskej akcie, t. j. o nevyhnutnosti ﬁnančnej
Frank Wollman.
a inštitucionálnej pomoci ruským emigrantom zaklada-
K prekonaniu tradovaných názorov v česko-sloven-
ním nových vedeckých pracovísk.
skej literárnovednej historiograﬁi môže prispieť aj nová
Súpis je doplnený zoznamom najčastejšie sa vysky-
personálna bibliograﬁa Jiří Polívka (1858-1933), ktorú
tujúcich časopisov a ich skratiek a menným registrom,
zostavila známa slovenská literárnovedná folkloristka
dokladajúcim širokú tematickú orientáciu Polívkových
Viera Gašparíková, pokladaná za poprednú odborníčku
vedeckých aktivít. Záverečná edičná poznámka charak-
v oblasti porovnávacieho štúdia ľudovej prózy. Editorka
terizuje zložitú metodiku získavania jednotlivých zázna-
nadviazala na predchádzajúce bibliograﬁcké súpisy od
mov nielen z pražských a bratislavských knižníc, ale aj
Jiřího Horáka uverejnené v Sborníku prací věnovaných
zo zahraničných časopisov, v ktorých Polívka pravidelne
prof. dr. Jiřímu Polívkovi k 60. narozeninám (1918)
publikoval, poukazuje aj na nemožnosť overenia a dopl-
a z Národopisného věstníka českoslovanského z roku
nenia všetkých údajov. Pre literárneho historika je tento
1928. Ako vyplýva z uvedenej chronológie, od poslednej
súpis cenný tým, že ukazuje na pôvodnosť Polívkovej
bibliograﬁe uplynulo takmer osemdesiat rokov, preto veľa
porovnávacej metódy, ktorá sa formovala pri štúdiu his-
záznamov v súčasnom vydaní (bibliograﬁa prináša 1055
torickej poetiky A. N. Veselovského, no inšpirovala sa
položiek) bolo novo zistených, čo treba osobitne vyzdvih-
aj dielami iných súdobých literárnovedných slavistov
núť. Kompozičná štruktúra Polívkovej bibliograﬁe je roz-
– A. Brücknera, M. Murka, I. Šišmanova atď. Je pre-
členená na osem tematických oddielov (Historiograﬁa,
kvapujúce, že v bibliograﬁi „tradičného“ Polívku nájde-
Jazykoveda a ﬁlológia, Dejiny slovanských literatúr,
me aj pozitívne recenzie na práce ruských formalistov
Ľudová kultúra, Ľudová slovesnosť, Ľudová próza
P. G. Bogatyreva alebo V. B. Šklovského.
– porovnávacie štúdium, Úvodné štúdie a kriticko-po-
Vzorne spracovaná personálna bibliograﬁa Jiřího
rovnávacie komentáre k edíciám ľudovej prózy a Štúdie
Polívku sa určite stane dôležitým prameňom pre dejiny
a príležitostné články o J. Polívkovi), ktoré sa uvádzajú
českej a slovenskej slavistiky (aj v európskom kontexte).
chronologicky a vnútorne sa ďalej členia podľa oblastí
Bolo by zaiste užitočné, keby na túto autorskú bibliograﬁu
bádateľovho vedeckého záujmu. Editorka, vychádzajúca
nadviazalo doplnenie súpisu aj o podrobné spracovanie
z úzu Bibliograﬁckých príloh Národopisnej revue, uvied-
predmetovej časti, ktorá by bližšie poukázala aj na recep-
la Polívkov súpis krátkym štruktúrovaným životopisom,
ciu Polívkovho diela v českom a slovenskom kontexte
ktorý sa nachádza aj v nemeckom preklade a ktorý pre-
(v minulosti aj v súčasnosti). Na tento podnet by sa nema-
hľadne a v skratke poskytuje základné bio-bibliograﬁcké
lo zabudnúť ani v edičnej prezentácii českých a sloven-
údaje o autorovi. Výstižná je tu charakteristika Polívku
ských slavistov na 14. medzinárodnom zjazde slavistov
ako „kritického stúpenca migračnej teórie“ (s. 3). Napr.
v macedónskom Ochride 2008.
v Polívkovej recenzii formalistickej štúdie V. Šklovského
Sviaz prijomov siužetosloženija s obščimi prijomami stiľa
Anna Zelenková
z roku 1923 sa objavili výhrady proti mechanicky apli-
kovanému migracionizmu; Polívka tvrdil, že pri látko-
vej výmene motívov treba vziať do úvahy aj ich funkciu
a spôsob spájania v antropologickom kontexte. Nahradil
Το πνεύμα Σου το αγαθόν οδηγήσει με εν γη
tak izolované štúdium interdisciplinárnym výskumom
sujetovej výstavby a porovnávacím skúmaním úvodných
ευθεία – Na správnu cestu nech ma vedie
a záverečných formúl v slovanských, najmä v ruských
tvoj dobrý duch (Ž 142,10)
rozprávkach. Podľa neho rozhoduje popri etnicko-jazyko-
vých súvislostiach aj príslušnosť ku kultúrno-geograﬁc-
Výskum hudobných prameňov byzantskej liturgickej
kému okruhu.
tradície na Slovensku je prinajmenšom v ústraní. Od roku
Bibliograﬁa presne zaznamenáva Polívkove editor-
1976, keď vo Viedni vyšla práca Františka Zagibu venovaná
ské, najmä však publicistické aktivity: Prispel k založeniu
dejinám byzantskej hudobno-liturgickej otázke v strednej
Národopisného věstníka českoslovanského a v rokoch
Európe do konca 10. storočia (Musikgeschichte Mitteleuro-
1906-1928, prakticky až do svojej straty zraku, vykoná-
pas von den Anfängen bis zum Ende des 10. Jahrhunderts),
val (21 ročníkov) funkciu hlavného redaktora a neustále
akoby sme sa výskumu byzantskej hudobno-liturgickej
recenzoval prehľadové práce, súpisy, analytické štúdie
a obradovej tradície na Slovensku zámerne vyhýbali, ak
a monograﬁe. Tieto položky vlastne sledujú vývoj literár-
sa, pravdaže, problematike hudobno-liturgickej tradície
novednej slavistiky a folkloristiky. Nájdeme tu odborne
byzantskej cirkvi na Slovensku vôbec niekto venoval. Ne-
zhodnotené všetko podstatné, čo bolo z daného odboru
viem, kde treba hľadať príčiny tohto neblahého stavu.
169

Tento stav aspoň sčasti napráva Centrum spiritua-
vých prameňov poukazuje na osobitosti pôvodu, výstavby
lity Východ-Západ Michala Lacka v Košiciach, vedec-
a schémy slávenia utierne – liturgie neeucharistického
kovýskumné pracovisko Teologickej fakulty Trnavskej
charakteru. Š. Marinčák prehľadne opísal a zostavil sché-
univerzity, ktorému sa najmä vďaka záujmu a oduševne-
mu utierne podľa rukopisov akulouthia a porovnal ich so
niu kolektívu mladých vedeckých pracovníkov podarilo
schémami podľa asmatikos orthos usporiadanú Miguelom
zorganizovať viacero zaujímavých vedeckých work-sho-
Arranzom a Juanom Mateosom a tiež so schémou, ktorú
pov, ku ktorým patrí aj nedávne medzinárodné vedecké
možno rekonštruovať na základe modlitieb indikovaných
sympózium o počiatkoch kresťanskej hudby v Európe. Za
v euchológiách. Tieto schémy porovnal aj s tzv. nerefor-
organizáciou tohto podujatia i za mnohými ďalšími ak-
movanou konštantínopolskou katedrálnou liturgiou utier-
tivitami v oblasti, ktorá je spätá s výskumom byzantskej
ne a so schémou slávenia utierne praktizovanej v súčas-
hudby v našom priestore, stojí Šimon Marinčák, vedec-
nosti.
ký pracovník a nadšenec, ktorý po štúdiách v Pontiﬁcio
Je len samozrejmé, že výsledky komparatívnych
Istituto Orientale v Ríme a po úspešných prednáškových
výskumov byzantskej hudobnej a liturgickej tradície tre-
turnusoch v St. Nersess Armenian Orthodox Semina-
ba vnímať vo svetle reálnych možností, ktoré ponúka sú-
ry v New Rochelle v New Yorku, v Center for Classical
časná hudobná veda. Pri takomto výskume je nevyhnutná
and Religious Studies v Cary v Severnej Karolíne v USA
znalosť byzantského notačného systému. Šimon Marinčák
a na univerzite v Limericku v Írsku v rokoch 2000 a 2003
neumovú notáciu síce prepisuje podľa západného systému
neúnavne napreduje vo výskume byzantskej hudobno-
transkripcie známej ako Tillyardova transkripcia, neuvá-
-liturgickej tradície na Slovensku i v strednej Európe od
dza však veľa notových príkladov, lebo sa skôr prikláňa
najstarších čias po súčasnosť. Popri štúdiách, ktoré publi-
ku gréckemu úzu, ktorý západné ponímanie neum a ich
koval v rozličných vedeckých časopisoch doma i v zahra-
transkribovanie podľa západnej notačnej tradície odmieta
ničí prezentoval výsledky svojich výskumov aj v časopise
a zavrhuje. K tomuto postoju autora monograﬁe o štruktú-
Slavica Slovaca, naposledy v roku 2005 (roč. 40, č. 1, s.
re byzantskej utierne privádzajú mnohé diametrálne odliš-
34-62), uverejnil donedávna chýbajúci prehľad o dejinách
né výsledky výskumov na poli byzantskej muzikológie.
byzantskej hudby (Úvod do dejín byzantskej hudby. Pre-
Výskum byzantskej kultúrnej a liturgickej tradície si
šov 2003).
nemožno predstaviť bez uplatňovania systematického mu-
Výskumu liturgickej tradície v byzantskom prostredí,
zikologického a hudobno-liturgického hľadiska. Možno
z ktorej podnes čerpá cirkev byzantsko-slovanského obra-
trocha neskromne, no žičlivo si dovolím vysloviť želanie,
du v karpatskom prostredí a teda aj na Slovensku, sa Šimon
aby sa byzantský muzikologický výskum na Slovensku
Marinčák venuje aj v recenzovanej monograﬁi Štruktúra
začal tam, kde ho najviac potrebujeme – teda pri skúmaní
byzantskej utierne podľa hudobných rukopisov 14.-15. sto-
kultúrneho dedičstva nášho národa, ktorý formovala latin-
ročia „taxis tôn akolouthiôn“ (Bratislava : Dobrá kniha
ská i byzantská kultúrna a liturgická tradícia.
2007. 148 s.). Práve utiereň, ktorá sa slúži pred východom
slnka ako posvätenie blížiaceho sa dňa, tvorila súčasť ako-
Peter Žeňuch
louthia, teda istej antológie liturgických spevov, ktoré sa
sformovali na základe tradície byzantského spevu zachova-
ného v hudobných knihách ako akýsi výber viacerých dru-
hov chorálového spevu pre sólistu a zbor ako nevyhnutnej

TRUBAČOV, O. N.: Trudy po etimologii. Slo-
súčasti bohoslužieb. Ako uvádza Šimon Marinčák, okruh
rukopisov, z ktorých možno skúmať problematiku vzniku
vo. Istorija. Kuľtura. V dvuch tomach.
akolouthia, je viacero. Dnes si už iba na základe zacho-
Moskva : Jazyki slavianskoj kuľtury 2004. 800 s.,
vaných rukopisov, ktorých opis autor monograﬁe uvádza
664 s.
v prvej kapitole, možno utvoriť približný, resp. rekonštru-
ovaný obraz spevov liturgickej tradície. Autor predstavuje
Dvojzväzkový výber z diela ruského lingvistu Olega
23 rukopisov, z ktorých 7 sa dotýka najzaujímavejšieho
Nikolajeviča Trubačova (1930-2002), ktorého redakčná prí-
obdobia byzantskej hudby do pádu Konštantínopolu v roku
prava sa začala ešte za autorovho života, obsahuje texty cha-
1453. Šimon Marinčák konštatuje, že práve rukopisy z ro-
rakterizované samým Trubačovom po nemecky ako „kleine-
kov 1336-1453, medzi nimi práve rukopis EBE 2458 ako
re Schriften“ (zv. I, s. 20). Nejde teda o súhrnné spisy, ako by
najstarší známy zachovaný zápis akolouthia spolu s ďalší-
azda mohol naznačovať titul Труды по этимологии. Zatiaľ
mi rukopismi EBE 2622, Viedeň Theol. Gr. 185, Athos Ivi-
čo k autorovým „prácam z etymológie“ patria i početné syn-
ron 985, Sinaj 1293, Vatikán gr. 791 a EBE 2406 indikujú
tetizujúce monograﬁe a etymologické slovníky (k prehľadu
vzácnu zhodu vo svojej schéme a forme hudobno-liturgic-
Trubačovovej vedeckej tvorby porov. Ľ. Králik, Slovenská
kého obsahu. Hoci predstavované rukopisy zahrnujú pre-
reč, 67, 2002, s. 184-186; A. Pavlásková, Slavica Slovaca,
dovšetkým obdobie obnovenia, resp. renesancie byzantskej
38, 2003, s. 175-176), recenzovaná publikácia prináša spolu
hudobnej tradície (1259-1453), treba mať na pamäti, že ide
113 autorových kratších štúdií a článkov popularizačného,
predovšetkým o tradíciu, ktorá sa zachovala v kláštornom,
resp. publicistického charakteru, ktoré sú usporiadané do
monastickom prostredí ovplyvnenom hesychazmom Geor-
piatich relatívne autonómnych častí – Princípy etymologic-
gia Palamu.
kého výskumu, Etymologická lexikograﬁa, Slovanská a indo-
Osobitnú kapitolu venuje Šimon Marinčák forme
európska etymológia, Jazyk, história, kultúra a Rozličnosti.
byzantskej utierne, ktorú študuje na pozadí skúmaných
Už na prvý pohľad je zrejmé, že takto zostavený
rukopisov. Na základe podobností a odlišností jednotli-
výber z Trubačovovho diela ocenia najmä záujemcovia
170

o etymológiu, ktorí v ňom nájdu autorove štúdie pôvodne
v priebehu polstoročia, môže poslúžiť ako hodnotné ma-
publikované v rozličných (neraz ťažšie dostupných) ča-
teriálové východisko pre takúto analýzu.
sopisoch a zborníkoch „pod jednou strechou.“ Ocitla sa
Nakoniec sa treba zmieniť aj o kvalitnej redakčnej
tu napr. séria 52 Trubačovových drobných príspevkov so
príprave publikácie, v ktorej sme napriek celkovej „tech-
spoločným názvom Славянские этимологии, uverejnená
nickej“ náročnosti odborného textu našli len nepočetné
na 9 pokračovaní v rokoch 1957-1974 a pod. Prirodzene,
chyby pri uvádzaní neruského lexikálneho materiálu (za
bolo by neodpustiteľnou chybou redukovať celkový prí-
určitý nedostatok však pokladáme absenciu registra ana-
nos publikácie len na zmienený praktický aspekt – tým sa
lyzovaných výrazov), a o jej reprezentatívnom typogra-
jej hodnota zďaleka nevyčerpáva.
ﬁckom spracovaní. Žiaľ, O. N. Trubačov sa jej vydania
Ruský jazykovedec V. N. Toporov v stručnom úvo-
nedožil, a tak sa stalo, že recenzovaný двухтомник už
de k recenzovanému výberu výstižne konštatuje: „Олег
iba pripomína jeho pamiatku... Moskovské vydavateľstvo
Николаевич Трубачев – целая эпоха в языкознании,
Jazyki slavianskoj kuľtury si uctilo túto výraznú osobnosť
но и более того в сфере гуманитарного знания второй
ruskej a svetovej slavistiky vskutku dôstojne.
половины ХХ века“ (zv. I, s. 9). Čítajúc Труды по
этимологии akoby sme v istom zmysle prežívali celé
Ľubor Králik
toto obdobie. Vraciame sa do 2. polovice 50. rokov, keď
O. N. Trubačov ešte len začínal uvažovať o zostavení
etymologického slovníka slovanských jazykov, ktorý
by obsiahol ich praslovanskú lexiku; zo 60. rokov po-

В
chádzajú príspevky venované teoretickej koncepcii ta-
ЬЮНОВ, Ю. А.: Русский культурный архетип.
kéhoto diela (Этимологический словарь славянских
Страноведение России. Учебное пособие.
языков. Праславянский лексический фонд), ktorého 1.
Москва : Наука 2005. 480 s.
zväzok nakoniec vyjde až v r. 1974, ako aj prvé štúdie
prinášajúce nové etymologické poznatky či hypotézy, ku
Špeciﬁká ruskej mentality sú v ruskej lingvokulturo-
ktorým O. N. Trubačov dospel počas práce na uvedenom
lógii, kulturológii či ﬁlozoﬁi mimoriadne vďačnou témou
projekte – posledný text tohto druhu (prvýkrát publiko-
na diskusiu. Súčasťou úvah o kultúrnom archetype je hľa-
vaný v r. 1998), ktorý nachádzame v recenzovanom vý-
danie charakteristických znakov a spoločných čŕt národa.
bere, bol inšpirovaný prípravou 26. zväzku zmieneného
V tomto duchu je napísaná aj recenzovaná učebnica. Au-
slovníka... V rámci takéhoto pomyselného „návratu“
tor je vysokoškolským profesorom a knihu zostavil z vý-
sprevádzame O. N. Trubačova pri preklade Vasmerovho
berového kurzu prednášok na Filologickej fakulte Štátnej
diela Russisches etymologisches Wörterbuch do ruštiny
vysokej školy ruského jazyka A. S. Puškina v Moskve.
a prechádzame s ním od výskumu praslovanskej lexiky
Text by teda mal byť prispôsobený pedagogickej praxi.
v užšom lingvistickom zmysle k riešeniu otázok súvisia-
V úvode autor zdôrazňuje, že za svoju hlavnú úlohu
cich s materiálnou i duchovnou kultúrou Slovanov, ako
pokladá utvorenie celistvého obrazu, ktorý by priblížil či-
aj s problematikou ich etnogenézy. Spolu s autorom re-
tateľovi charakter, mentalitu a duchovnú orientáciu Rusov
cenzujeme nové diela svetovej slavistiky, navštevujeme
ako štátotvorného národa (gosudarstvenno-obrazujuščej
vedecké podujatia posledných desaťročí (medzinárodné
nacii) Ruskej federácie, jej sociokultúrnu a jazykovú domi-
slavistické kongresy, odborné konferencie a i.), pripo-
nantu. Termín gosudarstvenno-obrazujuščaja nacija, ktorý
míname si životné jubileá a, žiaľ, aj odchody lingvistov
autor používa systematicky, má pritom istý politický pod-
a ﬁlológov (V. I. Abajev, K. Būga, O. S. Meľnyčuk, M.
text. V Rusku sa nie tak dávno viedla o vhodnosti jeho pou-
F. Mur’janov, N. I. Tolstoj), takisto sa však zamýšľa-
žívania pomerne ostrá polemika, ktorá nakoniec vyústila do
me nad samými metódami vedeckej práce (Беседы о
„porážky“ termínu štátotvorný národ a v oﬁciálnom styku
методологии научного труда; zv. II, s. 564-597), uva-
sa začalo používať označenie osnova rossijskoj naciji (ruš-
žujeme o slovníkoch a lexikografoch (Размышления о
tina rozlišuje russkij = vzťahujúci sa na Rusov ako etnikum
словарях и личности лексикографа; zv. II, s. 598-607)
a rossijskij = vzťahujúci sa na Rusko ako štát, napr. russkij
atď. Dvojzväzkový výber z Trubačovových prác sa takto
jazyk, ale rossijskoje izdelije; termín rossijskaja nacija teda
stáva nielen svedectvom o autorovej vedeckej dráhe, ale
znamená, že ide o politický národ, občanov Ruska).
aj zaujímavou výpoveďou sui generis o vývine historic-
Učebnica predstavuje pokus o výklad témy v kon-
kej jazykovedy v druhej polovici minulého storočia, kto-
texte historicko-ﬁlozoﬁckom, politickom, sociálno-eko-
rá môže byť poučná i pre širšiu ﬁlologickú obec.
nomickom, kulturologickom a sociálno-psychologickom.
Filológovia rusisti azda náležite ocenia aj ďalšiu
Autor ju rozčlenil na štyri kapitoly a prílohu. V prvej ka-
dimenziu Trubačovovho vedeckého diela – máme tu na
pitole Istoki: slaviane, Rus, Rossija autor sleduje formo-
mysli jeho jazykovú stránku. Hoci etymológia nepatrí me-
vanie a vývoj ruského národa, ruskej štátnosti a kultúry
dzi najjednoduchšie disciplíny, Trubačovove texty (neraz
v rozsiahlom historickom priereze od Kyjevskej Rusi až
nadobúdajúce charakter vedeckých esejí) majú ďaleko od
po vznik Ruskej ríše za Petra Veľkého. Na 80 stranách
akejkoľvek suchosti či nezáživnosti. Autorove výklady sú
približuje čitateľovi hlavné medzníky ruských dejín a zá-
jasné a dobre argumentované, ich štýl je svieži, kultivo-
roveň nastoľuje podnes otvorené problémy, na ktoré exis-
vaný a v nemalej miere prispieva k celkovému čitateľské-
tujú v historickej vede rozličné pohľady. Ako jednu z naj-
mu zážitku. Bolo by nepochybne zaujímavé analyzovať
podstatnejších čŕt verejného života Ruska autor podčiar-
aj lexikálno-štylistické osobitosti Trubačovovho jazyka.
kuje ,,hypertrofovanú úlohu štátu, ktorá zrodila celkom
Dvojzväzkový výber autorových štúdií, ktoré vznikali
špeciﬁckú sociálnu a psychologickú atmosféru v ruskej
171

spoločnosti, pretrvávajúcu po stáročia... To všetko zbli-
že to, čo bolo tak presvedčivo dokázané, ilustrované
žovalo Moskovskú Rus so stredovekými štátmi Východu
a opísané v predošlej pasáži, sa o niekoľko strán ďalej ne-
a odlišovalo ju od štátov západnej Európy“ (s. 60) a ďalej,
menej presvedčivo vyvracia. Hneď na začiatku kapitoly
že „Rus s polohou na križovatke západnej a východnej ci-
autor zdôrazňuje, že ,,najdôležitejšia črta ruskej povahy
vilizácie... predstavovala osobitný originálny svet, zvlášt-
je protirečivosť“ (s. 87) a v duchu tejto protirečivosti au-
ny eurázijský typ kultúry“ (s. 33).
tor predstavuje vlastnosti ruského národa v polaritách,
Vo svojich výkladoch autor často prezentuje vlastnú
antipódoch. Kapitola je mimoriadne bohatá z hľadiska
vyhranenú pozíciu, čo v texte učebnice sotva možno po-
množstva nových poznatkov, faktov a niekedy nečaka-
kladať za výhodu. Týka sa to najčastejšie tvrdení, ktoré
ných a prekvapujúcich, no mimoriadne výstižných a za-
nedostatočne orientovaný čitateľ môže vnímať ako ne-
ujímavých záverov.
sporné, no ktoré sú v skutočnosti predmetom živých dis-
V tretej kapitole s názvom Russkoje predprinima-
kusií historikov, etnológov, kulturológov, teológov a pod.
teľstvo i mentalitet, tradicii naroda autor sleduje vývoj
S väčším odstupom a nadhľadom by sa žiadalo formulo-
obchodu a podnikania od čias starej Rusi do začiatku 20.
vať napr. pasáž o normanskej teórii vzniku ruskej štátnos-
storočia, podrobne analyzuje vzťah Rusov k bohatstvu,
ti. Autor ju označuje za ponižujúcu pre „slovanský národ,“
dobročinnosti, podnikaniu, svetu biznisu a snaží sa priblí-
no nepodáva podstatu argumentácie jej stúpencov. Iný
žiť historicky podmienené osobitosti ruského podnikania,
príklad predstavuje formulácia, že „ruský národ zachránil
hľadá dokonca súvislosti tradícií so súčasnými ekonomic-
stredovekú Európu pred pustošivou mongolsko-tatárskou
kými reformami.
inváziou“ (s. 51), z ktorej cítiť ruský patriotizmus. Po-
Vo štvrtej kapitole s názvom Russkaja nacionaľ-
všimnutiahodná je skutočnosť, že autor skoro zakaždým,
naja ideologija v prošlom i nastojaščem autor vysvetľu-
keď chce citáciou potvrdiť niektoré zo svojich patrioticky
je pojem ,,ruská idea“ a poukazuje na hlavné duchovné
ladených tvrdení, obracia sa nie k dielam historikov, ale
orientácie ruského národa. Už tradične sa v podobných
k ruskej umeleckej literatúre, najčastejšie k Puškinovi,
učebniciach podrobne vysvetľujú pojmy „sobornosť,“
čo zrejme nie je na historický a kulturologický komentár
„národnosť,“ „kresťanská pravoslávna misia,“ „slovanské
k ruským dejinám najkompetentnejší zdroj. Autor sa síce
bratstvo,“ „obetavosť,“ „viera v zázrak,“ „patriotizmus.“
miestami odvoláva na klasikov ruskej historickej vedy
Tvrdenie autora že ,,ruský národ je obeťou z hľadiska
– Solovjova, Gumiľova či Kľučevského, no odkazy na ich
svojho historického poslania a zložitého historického osu-
práce sú dosť neprehľadné, nie sú uvedené v poznámkach
du“ ( s. 335) sa zdá mierne prehnané. Ako číra idealizácia
pod čiarou, ani vo vysvetlivkách za jednotlivými kapito-
sa javí tvrdenie, že „nacionalizmus... je absolútne cudzí
lami. Autorovu pozíciu pravoslávneho slovanoﬁla cítiť aj
ruským ľuďom...“ (s. 347). Autor je občas prekvapujúco
z pasáže venovanej zavádzaniu kresťanstva na Rusi a oso-
nekritický voči niektorým historickým faktom i niektorým
bitostiam ruského pravoslávia.
veľmi sporným politickým a ideologickým momentom
Ešte niekoľko poznámok k terminológii. Trocha
súčasnosti. Pozerá na dejiny z hľadiska vývinu kultúr-
anachronicky pôsobia dnes výrazy ako vládnuca trie-
neho archetypu Rusov, ale z nepochopiteľných dôvodov
da a nemilosrdné vykorisťovanie roľníctva. V súvislosti
takmer absolútne upúšťa od analýzy nevydareného vyše
s kolonizáciou ázijských oblastí si pozornosť zaslúži sú-
70-ročného sovietskeho experimentu, ktorý určite nie je
stavné používanie eufemizmov typu rozširovanie územia,
zanedbateľný z pohľadu vývinu Ruska a prejavu ruskej
osvojovanie nových krajov, pripájanie vedľajších území,
národnej mentality. A už vôbec nie je jasné, prečo autor,
osídľovanie nových oblastí atď. Pritom v zozname odpo-
ktorý sa snaží priblížiť obraz ruského národa cez jeho
rúčanej literatúry na konci knihy sám autor uvádza aj Kľu-
dejiny, činy a udalosti, venuje v knihe pozornosť ,,ame-
čevského Kurs russkoj istorii, kde je hlavnou myšlienkou
rickému štátnemu a patriotickému nacionalizmu, ktorý
historickej koncepcie ruských dejín téza, že Rusko je štát,
v posledných rokoch dosahuje svoj vrchol, privádza k po-
ktorý kolonizuje. Termín kolonizácia však autor recen-
rušovaniu medzinárodných práv..., vojne proti Iraku...“ (s.
zovanej učebnice nepoužíva a jeho predstavu ovládnutia
349). Ako to súvisí s témou autorovho výkladu? V bohatej
Sibíri dobre ilustrujú nasledujúce slová: „...na dlhej ceste
faktograﬁckej prílohe sa podrobne opisuje RF po rozpa-
osvojovania rozsiahlych území ruskí ľudia stále vstupo-
de ZSSR – územie, hranice, prírodné podmienky, zdroje
vali do tesného kontaktu s miestnym obyvateľstvom..., čo
surovín, skladba obyvateľstva, ako aj federatívne uspo-
prispievalo k formovaniu takých osobitných národných
riadanie a jazyková panoráma moderného Ruska. Príloha
vlastností Rusov ako znášanlivosť, tolerantnosť a sklon
je spracovaná mimoriadne precízne s použitím veľkého
ku kompromisom...“ (s. 76). Autorova pozícia je teda
množstva najnovších údajov a podáva komplexný obraz
jednoznačná: Rusi nemajú sklon k agresii, expanzii, oni
o súčasnom Rusku. Dodajme, že autor ku každej kapito-
sú len ochrancami, ktorí sa po stáročia bránia a odráža-
le pripája podrobný slovník kľúčových slov a slovných
jú cudzie útoky; perspektíva obyvateľov „osvojovaných“
spojení s výkladom ich významu (čo určite ocení najmä
území v učebnici chýba.
zahraničný čitateľ).
Na osobitosti ruskej kultúry a na ruské povahové
Napriek niektorým nedostatkom môžeme konšta-
vlastnosti sa autor podrobne sústredil v druhej kapitole
tovať, že publikácia predkladá živý obraz ruských dejín
pod názvom Charakter russkogo naroda i osobennosti
a kultúrnych tradícií, zdôrazňuje špeciﬁcké črty ruskej
mentaliteta. Je to čo do počtu strán najrozsiahlejšia ka-
mentality a pomáha lepšie pochopiť zdroje toho, čomu sa
pitola a pre laického čitateľa azda aj najzaujímavejšia,
niekedy hovorí ,,záhadná ruská duša.“
keďže je spracovaná veľmi pútavo, až beletristicky. Vy-
znieva veľmi presvedčivo, no čitateľ si občas uvedomí,
Irina Dulebová
172

ANTOŇÁKOVÁ, D.: Frazeologičeskije jedinicy podmienok: strata reálie, ktorú slovné spojenie označo-
russkogo jazyka, sviazannyje s narodnymi valo, rozširovanie (prenášanie) významu metaforizáciou,
obyčajami i obriadami.
deformovanie pôvodného vyjadrenia (skrátením do inej
Prešov : Filozoﬁcká fakulta Prešovskej univer-
formuly), porušovanie gramatickej štruktúry jestvujú-
cich vyjadrení. Autorka pracuje s pojmami A. V. Kunina
zity 2006. 192 s.
prvotná a druhotná motivácia. Vysvetľuje rozdiely me-
dzi pojmami derivačná báza a motivujúca báza, pričom
V marci tohto roku sa nám dostala do rúk práca ko-
predstavuje 5 typov derivačných báz J. A. Gvozdareva.
legyne D. Antoňákovej z Katedry rusistiky a translatoló-
Všetky typy ilustruje príkladmi.
gie Filozoﬁckej fakulty Prešovskej univerzity venovaná
Druhá časť práce je venovaná sémanticko-etymo-
frazeológii ruského jazyka. Práca je napísaná prístupnou
logickej analýze FJ spätých s obyčajmi a obradmi. Táto
formou nielen pre odborníkov, ktorí sa zaoberajú frazeo-
kapitola obsahuje 4 podkapitoly. V nich autorka analyzuje
lógiou, ale aj pre jazykovedcov s iným jazykovedným za-
FJ, ktoré vznikli v ruštine v súvislosti s každodennými
meraním a rovnako tak pre študentov, ktorí sa venujú sla-
zvykmi niekdajšieho života človeka. Osobitnú pozornosť
vistike. Autorkino chápanie frazeológie je v súlade s teó-
venuje FJ, ktoré obsahujú názvy peňažných jednotiek, ako
riami ruských jazykovedcov, ktorých vymenúva a bližšie
sú hrivny, ruble, kopejky, groše, kuny, funty atď., ďalej
komentuje, zároveň však prináša aj svoj vlastný pohľad.
pomenovania jednotiek miery, váhy a objemu (mech, vre-
Práca je bohatá na ilustratívny materiál s patričnými ko-
ce, merica, bočka, vedro, košík, šechtár, šafeľ atď.) a po-
mentármi a vysvetleniami ku každemú frazeologizmu,
menovania dĺžky i plošných jednotiek (lakeť, piaď, siaha,
s hlbšou sondou do minulosti a s vysvetlením všetkých
stopa, versta, cól, palec atď.). K uvedeným ruským lexé-
okolností, ktoré vznik tej-ktorej frazeologickej jednotky
mam, ktoré sú súčasťou FJ, uvádza slovenské ekvivalenty
podmienili či inak po stránke významovej ovplyvnili.
a FJ. Vysoko oceňujeme bohatý ilustračný materiál a jeho
V úvode práce autorka uvádza, že jej výskum bol za-
etymologickú analýzu.
meraný na opis tvorenia frazeologických jednotiek ruské-
Tretia časť monograﬁe je venovaná FJ odrážajúcim
ho jazyka, pričom skúmaný materiál tvorili frazeologické
ruské kalendárne sviatky a iné sviatočné udalosti. Autorka
jednotky (FJ), ktorých zdrojom boli rodinné zvyky a sva-
uvádza mnohé príslovia a porekadlá či ustálené spojenia
dobné i pohrebné obrady rozličných oblastí Ruska a roz-
viažuce sa k sviatočným chvíľam, pričom podáva výklad
manitých sociálnych vrstiev obyvateľstva. Pre výskum
každého z nich a opisuje situácie a okolnosti, za ktorých
vzniku FJ bolo podľa autorky dôležité skúmať vzájomné
vznikali. Podobne je rozpracovaná podkapitola o hrách či
pôsobenie jazykových a mimojazykových faktorov. Au-
iných zábavných situáciách ruského ľudu, ktoré sa stali
torka má na zreteli časové obdobie a klímu, v ktorej FJ
zdrojom vzniku FJ.
vznikli, pohľad na svet, predstavy o ňom, vplyv nábožen-
Štvrtá časť monograﬁe obsahuje analýzu FJ spoje-
stva, administratívnoprávny systém, sociálne usporiada-
ných s rodinnými obyčajmi a obradmi. Autorka vybra-
nie spoločnosti a jej materiálne zabezpečenie, stav v poľ-
la dva veľmi dôležité medzníky v živote každej rodiny
nohospodárstve, vede, kultúre a pod. Ilustratívny materiál
i človeka – svadbu a pohreb. O niečo širší priestor venuje
tvoria útržky (úryvky, fragmenty) z historicko-geograﬁc-
svadbe. V súvislosti s ňou obsahuje jazyk veľa ustálených
kej literatúry, z folklóru a z umeleckej literatúry.
spojení, ktoré autorka triedi do osobitných skupín a spra-
V prvej časti práce si autorka kladie otázku, čím fra-
cúva v jednotlivých podkapitolách. Ide o ustálené pome-
zeológia púta našu pozornosť. Odpoveďou na ňu sú názory
novania symbolických aktov pred svadbou, počas nej i po
mnohých ruských jazykovedcov, ktorí ju vidia v expresív-
nej, ďalej o ustálené pomenovania na označenie svadby
no-obraznom charaktere FJ. Prevažná časť frazeológov si
so súhlasom rodičov i bez ich súhlasu a ustálené spojenia
myslí, že FJ obrazne zachytávajú život človeka vo všetkých
na pomenovanie členov svadobného sprievodu.
časových úsekoch vývoja jazyka a spoločnosti. V každej
Pohrebným obradom sa v odborných kruhoch neve-
FJ je podľa nich uložené svojrázne vnímanie sveta cez pri-
novala taká pozornosť ako svadobným. Napriek tomu je
zmu jazyka a kultúru národa. V prvých kapitolách svojej
aj táto podkapitola pomerne rozsiahla. Autorka sa v nej
práce venuje autorka pozornosť zdrojom, resp. prameňom
vracia do čias pohanstva a analyzuje obyčaje, ktoré sa
FJ, ktorými sú pracovné a duchovné činnosti, na základe
viažu s pominutím človeka i s prípravou na pohreb. D.
ktorých sa formujú FJ. Frazeológia je podľa nej „zhus-
Antoňáková konštatuje, že mnohé FJ vychádzajú z poh-
tenou históriou jazyka a spoločnosti“ (s. 14). Dôležitosť
rebných obradov, ale ich význam sa posúval metaforicky
teda pripisuje sociologickému aspektu skúmania FJ. Ďalej
i metonymicky a dnes majú všeobecnejší význam. Iné FJ
sa autorka venuje objasňovaniu pojmov obyčaj a obrad,
vznikali metaforizáciou a metonymizáciou jednotlivých
pričom ich dôsledne odlišuje nielen od seba navzájom, ale
komponentov. Niektoré akty pohrebného obradu sa uplat-
aj od pojmov ceremoniál a rituál. Obyčaj a obrad sú podľa
ňujú aj na svadbách a naopak. Autorka zdôrazňuje fakt, že
nej predpokladmi zrodu FJ. FJ charakterizuje ako kom-
medzi týmito dvoma obradmi jestvuje myšlienkové pre-
plexný jav, ktorý výstižne vyjadruje a hodnotí typické,
pojenie, podmienené procesom prechodu živých bytostí
zvyčajne ťažko slovne uchopiteľné životné situácie a iné
z „jedného sveta do iného.“ Podľa D. Antoňákovej práve
ľudské javy, vlastnosti, vzťahy, problémy, činnosti a dôvo-
toto prepojenie podmieňuje proces tvorby FJ (s.156).
dy, príčiny a následky konania človeka.
Monograﬁa obsahuje slovník frazeologických jed-
V prvej časti práce autorka predstavuje procesy
notiek, ktoré autorka vo svojej práci uvádza a analyzuje.
a spôsoby tvorenia FJ v ruštine. Uvádza, že FJ vznikajú zo
slovných spojení podliehajúcich zmenám, a to za takýchto
Jarmila Kredátusová
173

ЧИЖЕВСЬКИЙ, Д.: Філософські твори у 4-х Stretnutie s nemeckým idealizmom (tu sa spomínajú zakar-
patskí ﬁlozoﬁ P. Lodij a V. Dovhovyč), M. Hohoľ (Gogoľ),
томах.
Cyrilo-Metodovci, P. Jurkovyč a iné. Filozoﬁu Skovorodu
Ред. В. С. Лісовий. Київ : Смолоскип ako najvýznamnejšieho ukrajinského mysliteľa spraco-
2005. Інститут філософії ім. Г. Сковороди val Čyževskyj komplexne. Pre Slovákov budú zaujíma-
Національної АН України, НТШ у Америці, vé najmä zmienky o Skovorodovom pobyte v Bratislave
(375-376), ktorý odôvodňuje odhalenie pamätnej tabule r.
Українська Вільна АН у США.
2003 na budove Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV
v Bratislave. Pozoruhodných je v tomto zväzku 16 ilustrá-
Knihy, ktoré za cárizmu a boľševizmu nemohli byť
cií z amsterdamských Symbola et emblemata z r. 1705,
z ideologických príčin na Ukrajine vydané, postupne vy-
o ktorých je zmienka v práci Čyževského. Nasledujú vy-
chádzajú v nezávislej Ukrajine. K najdôležitejším, ktoré
svetlivky k nim.
tam v poslednom čase vyšli, patria: Perejaslavská rada
V druhom zväzku (264 s.) nájdeme práce z rozličných
roku 1654 (Kyjev 2003, 890 s.); I. Dziuba, Taras Ševčenko
aspektov dejín ﬁlozoﬁe na Ukrajine a v iných slovanských
(Kyjev 2005, 702 s.); 1000 najvýznamnejších Ukrajincov
krajinách zaradené pod spoločný titul Medzi intelektom
(Kyjev 2005, 636 s.); J. Čykalenko, Denník 1919-1930
a kultúrou. Je ich 22, spomeniem dôležitejšie: Kultúrno-his-
(Kyjev – New York 2005, 640 s.); M. Mandryk, Ukrajin-
torické epochy, K charakteristike Slovanov, Ukrajinci, An-
ský nacionalizmus (Kyjev 2006, 860 s.); A. Bílá, Ukrajina
tická ﬁlozoﬁa v starej Ukrajine, K problémom baroka, Zá-
– Európa (Kyjev 2007, 376 s.). Celkom iste k nim patrí aj
padoeurópska ﬁlozoﬁa na Ukrajine 15. - 18. stor., Ivan Vy-
4-zväzkové vydanie ﬁlozoﬁckých prác D. Čyževského.
šenskyj, Mickiewicz a ukrajinská literatúra, Vplyv Schellin-
Meno ukrajinského slavistu Dmytra Ivanovyča Čy-
govej ﬁlozoﬁe na Ukrajine, Myšlienky o Ševčenkovi, Kuliš
ževského (1894-1977) bolo známe v Európe a potom aj
– ukrajinský ﬁlozof srdca, Viačeslav Lypynskyj ako ﬁlozof
v Amerike ešte za jeho života. Prednášal na prestížnych
dejín, Naturﬁlozoﬁa Volodymyra Vernadského.
európskych univerzitách v Prahe, Halle, Heidelbergu,
Pre recenzenta tohto vynikajúceho vydania bolo
Marburgu, po druhej svetovej vojne aj v Harvarde. Oso-
príjemné čítanie spomienok D. Čyževského na básnika-
bitne je blízky najmä Čechom a Slovákom, medzi ktorými
-neoklasika Jurija Klena (1891-1947), ktorého poznal
žil a pracoval v medzivojnovom období. Českú slavistiku
ešte z Kyjeva. Ako slavistu Oskara Burghardta ho osob-
obohatil základnými rukopismi Pansophie Komenského,
ne poznal aj M. Nevrlý, ktorý bol jeho poslucháčom na
ktoré objavil v archívoch v Halle a ktoré dôkladne komen-
Ukrajinskej slobodnej univerzite a na Nemeckej Karlovej
toval. Pre Slovákov spracoval ﬁlozoﬁu buditeľa, učiteľa
univerzite v Prahe. – Na konci tohto druhého zväzku je
a politika Ľudovíta Štúra (Štúrova ﬁlozoﬁa života. Bratisla-
dôkladná bibliograﬁa o lokalitách a prvom vydaní tu uve-
va 1941). Študujúc duchovný svet Slovanov Čyževskyj ho
rejnených prác.
s hlbokou erudíciou skúmal na pozadí ﬁlozoﬁckých prúdov
Tretí zväzok (455 s.) je pre Slovákov a Čechov naj-
danej doby.
dôležitejší. Uverejňuje sa v ňom rozsiahla práca D. Čy-
Štvorzväzkové vydanie ﬁlozoﬁckých prác D. Čyzev-
ževského Štúrova ﬁlozoﬁa života (3-132), vydaná prvý raz
ského zahŕňa bohaté dedičstvo významného historika ﬁlo-
v slovenčine v Bratislave 1941. Po nej nasleduje celý rad
zoﬁe Ukrajiny a celého slovanstva. Sú v ňom publikované
Čyževského prác o Komenskom a o jeho Pansophii, o jej
všetky jeho najdôležitejšie práce z dejín ﬁlozoﬁe na Ukra-
dôležitých kapitolách objavených Čyževským v r. 1934/35
jine. Veľa z týchto prác vychádza prvý raz v preklade do
v čase pobytu v Halle (Ako som hľadal rukopisy Pansophie,
ukrajinčiny z prác publikovaných pôvodne v slovenčine,
201-207). Popri týchto prácach sú tu ešte jeho štúdie Po-
češtine, ruštine, nemčine a francúzštine.
rovnávacie dejiny slovanských literatúr (133-144), Sveden-
Spomenuté štyri zväzky ﬁlozoﬁckých prác D. Čy-
borg u Slovanov, Hegel u Slovanov, Schiller a Bratia Ka-
ževského, reprezentatívne vydaných kyjevským vyda-
ramazovovci, Dostojevský – psychológ, O Šineli Gogoľa,
vateľstvom Smoloskyp („pochodeň“), sú usporiadané
Náboženská utópia O. A. Ivanova, recenzia knihy R. Kro-
chronologicky, odborne komentované a doplnené men-
nera Vom Kant zum Hegel (1924, s. 434-439). V závere
ným registrom. Žiaľ, chýba v nich cudzojazyčné resumé
zväzku je starostlivo usporiadaná bibliograﬁa, v ktorej sú
v dvoch-troch západných jazykoch, event. aj v niektorom
podchytené nielen lokality, pramene a rok prvého vydania
slovanskom jazyku, lebo práce D. Čyževského zachytávajú
prác, ale aj mená ich prekladateľov. Celý zväzok uzatvára
takmer celý slovanský svet.
štúdia hlavného redaktora tohto vydania V. Lisového Eu-
V prvom zväzku (402 s.) sú pre Ukrajinu najdôleži-
rópska ﬁlozoﬁa a intelektuálna kultúra slovanských náro-
tejšie práce: Náčrty z dejín ﬁlozoﬁe na Ukrajine (5-162)
dov vo výskumoch D. Čyževského (VII-XXIV). V úvode V.
vydané prvý raz v Prahe 1921 a Filozoﬁa H. S. Skovorodu
Lisovyj zdôrazňuje aktuálnosť humanizmu D. Čyževského
(165-388) vydaná pôvodne tiež v Prahe 1934. Prvý zväzok
v procese „európskeho“ vstupu Ukrajiny.
otvára portrét D. Čyževského z jeho vedecky najproduk-
Švrtý zväzok (374 s.) popri knihe D. Čyževského
tívnejších rokov, potom nasledujú dve štúdie o jeho živote
Hegel v Rusku (1939) obsahuje aj jeho dve štúdie – Hegel
a diele – Irina Vaľavková podáva Intelektuálny životopis D.
a francúzska revolúcia a Hegel a Nietzsche. Počet ukrajin-
Čyževského (XI-XXX) a Vilém Horskyj publikuje príspe-
skojazyčných prác v Čyževského pozostalosti sa vyrovná-
vok D. Čyževskyj ako historik ﬁlozoﬁe Ukrajiny (XXXI-
va počtu jeho ruskojazyčných prác. Spolu s bieloruskými
-XXXVIII). V Náčrtoch sa D. Čyževskyj zaoberá týmito
prácami tvoria podstatnú časť jeho východoslovanských
otázkami: Národ a ľudstvo, Ukrajinská národná povaha
ﬁlozoﬁckých výskumov. Kniha Hegel v Rusku vyšla
a svetonázor (emocionalizmus, individualizmus, pohyb-
dvakrát (1934, 1961), po nemecky v roku 1939 a v Paríži
livosť), Filozoﬁe v dávnej Ukrajine, Hryhorij Skovoroda,
174

aj po rusky. Stručne o nej píše v úvode sám autor, ktorý
nika, archeológa, publicistu a politika z obdobia druhej
o. i. hovorí, že vplyv Hegela možno nazvať kulmináciou
svetovej vojny, neľudsky umučeného v nemeckom kon-
nemeckého vplyvu v Rusku.
centračnom tábore. Popri poézii (23-210) a próze (211-
Kniha Hegel a francúzska revolúcia (304-338) sa
341) je v knihe aj korešpondencia (343-384), spomienky
publikuje skrátene. Hegel podľa Čyževského hľadá prame-
na O. Oľžyča (401-469) a literárno-kritické materiály
ne francúzskej revolúcie v dejinách novších čias – od re-
o ňom a o jeho diele (479-580). Knihu uzatvára zoznam
nesancie do reformácie. Zosobnenie francúzskej revolúcie
autorov spomienok, článkov a básní venovaných O. Oľ-
videl v Napoleonovi, ktorý je predstaviteľom myšlienky
žyčovi (383-601). Celkom na konci je krátka bibliograﬁa
slobody, jednoty a práva (der grosse Staatsrechtslehrer in
(615-636) a fotomateriály (637-654).
Paris). V porážke Napoleona videl Hegel vnútornú nevy-
O. Oľžyč bol synom najväčšieho básnika ukrajinskej
hnutnosť, v ktorej „obrovský genius ničí sám seba“ (315).
diaspory Oleksandra Olesa (vlastným menom Kandyba
Téma Hegel a Nietzsche (339-360) bola pre niekto-
[1878-1944]), veľvyslanca Ukrajiny v Budapešti za UNR
rých súčasníkov prekvapením. Keď bol Nietzsche na vr-
[Ukrajinskú ľudovú republiku 1917-1921]). Oleh Oľžyč,
chole, Hegela už nik nebral vážne. Hegel bol racionalista
vlastným menom Kandyba, študoval archeológiu na Kar-
a panlogista, Nietzsche ateista a voluntarista. Oproti mo-
lovej univerzite v Prahe u L. Niederleho a dejiny umenia
rálke Kanta nastupuje u Nietzscheho nadčlovek (Über-
u A. Matějíčka. Po zložení doktorátu z archeológie (vy-
mensch). Tento výtvor voluntarizmu fašisti zvulgarizovali
pracoval doktorandskú dizertáciu O neolitickej kerami-
a zneužívali. Na konci tohto zväzku nájdeme fotograﬁe
ke v Haliči) sa stal asistentom Vadyma Ščerbakivského,
z rodinného albumu Čyževskovcov. Pozoruhodné sú fo-
profesora archeológie na Slobodnej ukrajinskej univerzite
tograﬁe z gymnaziálnych a študentských revolučných
v Prahe. Ako mladý bádateľ sa zúčastňoval na vykopáv-
krúžkov, ktoré D. Čyževskyj viedol v rodnej Oleksandrii
kach v Čechách, na Slovensku, na západnej Ukrajine,
(v býv. Chersonskej gubernii) v rokoch 1913-15. Na Ukra-
v Juhoslávii, Rumunsku a Rakúsku. Prednášal na medzi-
jine bol sociáldemokratom a takým zostal do konca života.
národných sympóziách a zjazdoch, publikoval výsledky
Odhliadnuc od toho, že toto 4-zväzkové vydanie ne-
svojich výskumov. Na pozvanie Harvardskej univerzity
obsahuje všetky diela D. Čyževského,٭ lebo veľa ich je do-
odcestoval v roku 1938 do USA, kde prednášal a organi-
siaľ neobjavených – niektoré zostali v rozličných zborní-
zoval založenie Ukrajinského vedeckého ústavu. Týmito
koch a periodikách, niektoré v krútňave vojnových udalos-
aktivitami sa O. Oľžyč zaradil do špičky odborníkov slo-
tí prepadli do nenávratna, vydanie týchto štyroch zväzkov
vanskej archeológie.
ﬁlozoﬁckých diel D. Čyževského treba úprimne privítať. Je
Súčasne s vedeckou prácou skúša O. Oľžyč svoje
to prvé vedecky usporiadané vydanie prác známeho ukra-
sily aj v literatúre a čoskoro sa stáva popredným básni-
jinského vedca.
kom tzv. pražskej ukrajinskej poetickej školy (Jevhen Ma-
Ešte za života D. Čyževského vyšli na jeho počesť
laňuk, Leonid Mosendz, Jurij Klen [vlastným menom
dva nemecké zborníky – prvý v Berlíne v roku 1954, dru-
Oswald Burghardt], univ. prof. Jurij Darahan, Olek-
hý v Mníchove v roku 1966. Tretí vyšiel v jeho rodnej
sa Bednarskyj a i.), ktorej členovia si boli blízki tematic-
Ukrajine v Drohobyči v roku 2003. Štvrtý bol pri 25. vý-
ky, štýlovo i svetonázorovo. Básnické zbierky O. Oľžyča
ročí jeho smrti vydaný v Prahe v roku 2004 (takmer 500
Riň („Štrk,“ 1935), Veže (1940) a posmrtne vydaná zbier-
strán), kde D. Čyževskyj 8 rokov žil a pracoval. Svojou
ka Podzámčie (1946) si novátorstvom obsahu a formy
obetavou prácou potvrdil vysokú úroveň ukrajinskej vedy
získali vysoké hodnotenie kritiky a popularitu v kruhoch
a kultúry i jej európsky charakter.
milovníkov poézie. Svojím vecným a triezvym štýlom
Mikuláš Nevrlý
boli antitézou tradičnej lyriky na Ukrajine, často živelnej
a precitlivenej. Kritika poukazovala na autorovu zaľúbe-
nosť do motívov slovanského praveku, archeológie, ale
٭ Prvé jeho práce z astronómie boli publikované ešte
aj do aktívneho postoja k životu. Duch praslovanských
v Rusku r. 1912-13. Zborník neobsahuje spomienky
dejín sa zreteľne prejavoval už v prvých básňach Oleha
na Pražský lingvistický krúžok, ani štúdie Dostojevský
Oľžyča: Ми жали хліб. Ми вигадали млин. / Ми знали
a Hoffmann, Dostojevský a Masaryk, Pestalozzi a Fichte,
мідь. Ми завжди воювали. [...] Мене забито в чесному
Etika a logika, Psychológia Schellingovej školy, Skovoro-
бою, / Поховано дбайливою сімею. [...] Я жив колись
da und Angelus Silesius, Literarische Lesefrüchte (cyklus
в простому курені / Над озером з ясними берегами (Л.
úvah), Aus zwei Welten a i.
Мосендзові, 1935).1 Tieto archaické a v poézii nezvy-
čajné motívy sa objavujú aj v cykloch Kremeň, Bronz,
Železo, v básňach Gálovia, Góti, Kláštor, Akvárium a i.
O tom, že mladý ukrajinský básnik nebol odtrhnutý od

О
života, svedčí jeho druhá zbierka Veže venovaná ukrajin-
ЛЬЖИЧ, О.: Вибрані твори.
Упорядник Осип Зінкевич. Передмова Єв-
skému ilegálnemu revolučnému hnutiu v medzivojnovom
Poľsku. Iba staršia generácia Slovákov si možno pamätá
гена Сверстюка. Київ : Смолоскип 2007.
662 s.
1 Žali sme obilie. Vynašli sme mlyn. / Poznali sme meď.
Táto reprezentatívne vydaná kniha sa stala na Ukra-
Ustavične sme bojovali. [...] Zabili ma v čestnom boji,
jine bestsellerom predovšetkým pre meno samého autora
/ Pochovala ma starostlivá rodina. [...] Žil som kedysi
Oleha Oľžyča (1907 Žytomyr–1944 Sachsenhausen), bás-
v jednoduchej chyži / Nad jazerom s jasnými brehmi.
175

atentát na poľského ministra Pierackého, známeho paciﬁ-
V období druhej svetovej vojny organizoval O. Oľ-
kátora ukrajinskej Haliče. Pre toto obdobie, plné napätia,
žyč z poverenia OUN tzv. pochodujúce skupiny (pochid-
podobné slovensko-maďarským šarvátkam, boli typic-
ni hrupy) na okupovanej Ukrajine. Tieto skupiny mali
ké epizódy národného ukrajinského odboja: А тут – на
varovať obyvateľstvo okupovaných území pred nebez-
міста й хутори ми / Залізну накинули сіть, / Тут скрізь
pečenstvom nemeckého fašizmu: „Bolševickí okupanti
наше військо незриме / У хижих залогах стоїть. [...]
Ukrajiny odišli, ale druhí okupanti, nemenej nebezpeční,
Зв’язковий. Сухе привітання. / Кашкет, окуляри, ровер.
nemeckí fašisti, prichádzajú. Bite jedných aj druhých,
/ І схована карта остання,– / В кишені його револьвер.
oslobodzujte svoju rodnú Ukrajinu!“
(Грудень, 1940).2
Pri príležitosti stého výročia narodenia Oleha Oľžy-
O jeho vtedajších náladách i náladách celého jeho
ča, ktorý za slobodu svojej vlasti obetoval život, ho pre-
pokolenia vydáva svedectvo Oľžyčova báseň Kde ty cho-
zident Ukrajiny Viktor Juščenko vyznamenal najvyšším
díš, deva nepokorná 1931, v ktorej básnik očakáva pomsti-
rádom Hrdina Ukrajiny in memoriam.
teľku z Arcu: Нікараґуа, Мексіко, Хіна... / І все ближче,
Oleh Oľžyč bol typom spisovateľa, ktorého slovo
ближче сюди. / О, ти прийдеш, Багряна, / Надаремне
úzko súviselo so životom, čo potvrdila aj jeho mučenícka
квилить Ремарк! / Для цих днів, як відкрита рана,– /
smrť v pazúroch Gestapa.
Не Мадонна, а Жанна д’Арк.3
A nakoniec niečo zo súkromia. S Olehom Oľžyčom
Nečudo, že v predvečer druhej svetovej vojny, od
som sa osobne poznal aj ja. Zoznámil nás v pražskej ka-
ktorej Ukrajinci očakávali oslobodenie svojej vlasti, sa
viarni Luxor jeho otec, básnik Olexander Oles, s ktorým
mladý ukrajinský básnik a archeológ zapája do ilegálne-
som konzultoval svoju dizertáciu. Stretol som sa s ním
ho ukrajinského národnooslobodzovacieho hnutia a stáva
viackrát, najčastejšie na rozličných jubilejných akadé-
sa členom vtedy najpočetnejšej a najsilnejšej Organizácie
miách, ktoré v Slovanskej knižnici v Prahe usporadúvala
ukrajinských vlastencov. Po jej rozkole na začiatku druhej
početná ukrajinská komunita. Podrobnejšie som sa o svo-
svetovej vojny napísal ostrú publicistickú brožúru Duch
jej známosti s týmto nezvyčajným človekom zmienil vo
ruiny, vydanú samostatne v Prahe v roku 1940. Upozor-
Výbere z jeho diela, ktorý som usporiadal a vydal roku
ňuje v nej svojich súčasníkov, najmä vodcov ukrajinského
1991 v Prešove.4
odboja, na chronické vnútorné rozpory a šarvátky, ktoré
Mikuláš Nevrlý
vždy oslabovali každý pokus o oslobodenie národa a stá-
vali sa príčinou jeho poroby. Reedícia tejto Oľžyčovej prá-
ce vyšla v roku 2007 v Kyjeve zásluhou Osypa Zinkevyča,
niekdajšieho významného člena spomenutej organizácie
4 Олег Ольжич, Цитаделя духа. Впорядкування,
ukrajinského národnooslobodzovacieho hnutia. V predho-
передмова й примітки М. Неврлого. Prešov–Bratislava :
vore k Duchu ruiny O. Zinkevyč zdôrazňuje, že aj rozkol
Українська редакція СПВ 1991. 272 s.
revolučnej OUN 10. 2. 1940 na dve názvom rovnaké, no
taktikou boja odlišné organizácie (tzv. meľnykivci a bande-
rivci) bol zapríčinený tým istým duchom ruiny, zloduchom

MICHNEVIČ, A.: Vybranyja pracy.
anarchie. Podľa O. Zinkevyča neexistovali nijaké závaž-
né príčiny na takýto rozkol. Celá roztržka sa zakladala na
Ed. S. A. Važnik. Minsk : Prava i ekanomika
podozreniach a domnienkach, nie na faktoch a dôkazoch.
2006. 231 s.
Žiadna strana konﬂiktu sa neusilovala hľadať kompromis-
nú dohodu. Novšie výskumy nevylučujú ani zásah cudzej
Arnoľd Michnevič patrí k najvýznamnejším osob-
strany, ruskej alebo nemeckej. Duchom ruiny bola pozna-
nostiam súčasnej bieloruskej jazykovedy. Publikáciu Vy-
čená aj porážka oranžovej revolúcie v roku 2004. Tí, ktorí
branyja pracy mu k sedemdesiatym narodeninám venovala
v nej zvíťazili, ju vo svojich šarvátkach aj oslabili.
Katedra súčasného bieloruského jazyka Bieloruskej štátnej
Recenzovaný výber prác Oleha Oľžyča zahŕňa
univerzity v Minsku. Zostavili ju pracovníci katedry pod
takmer celú jeho literárnu pozostalosť – poéziu, prózu
vedením S. A. Važnika z najvýznamnejších prác samého
i publicistiku, v ktorej ostro protestoval proti nemeckej
vedca. Rozsiahlejšie úvodné slovo napísal V. K. Ščerbin
okupácii Ukrajiny. V jednej zo svojich prác rozhodne vy-
a treba povedať, že tento úvod do problematiky si splnil
hlásil: „Ukrajinský životný priestor patrí Ukrajincom!“
svoju úlohu aj tým, že podáva podrobný prehľad o živo-
Súčasne zdôrazňoval heslo európskeho disentu Slobodu
te, tvorbe a pôsobení A. Michneviča. V centre pozornosti
človeku, slobodu národom!
jubilanta sú problémy všeobecnej jazykovedy, slavistiky,
gramatiky bieloruského jazyka, rusistiky, sociolingvistiky,
jazykovej kultúry, semiotiky, ale aj teória a prax literárne-
2 A tu sme na mestá aj samoty / Železné rozhodili siete.
ho prednesu či metodika vyučovania jazyka. Široký ve-
/ Tu všade naše vojsko ukryté / V odhodlaných zálohách
decký záber a prehľad v danej problematike dokazuje, že
čaká. // Tu spojka. Suchý pozdrav. / Šiltovka, okuliare,
tento autor patrí dnes k bieloruskej jazykovednej elite.
bicykel. / A skrytý pozdrav posledný,– / Vo vrecku revol-
Vybranyja pracy vyšli v edícii Movavedy Belarusi,
ver.
ktorej cieľom je predstaviť najvýraznejšie osobnosti bie-
3 Nikaragua, Mexiko, Čína... / A stále bližšie, bližšie
loruskej vedy, poukázať na ich vedecký prínos a podať
sem. // Ó, ty prídeš, prídeš Purpurová, / Nadarmo kvíli
ucelený obraz ich práce. Keďže príspevky nie sú podelené
Remarque! / Pre tieto dni, ako otvorená rana,– / Nie Ma-
do tematických celkov, je zborník pestrým čítaním neob-
donna, ale Jeanne d´Arc!
medzujúcim sa len na jeden problém.
176

Do výberu z diela A. Michneviča zaradila redakčná
slovotvorby, gramatiky, sémantiky, pragmatiky, folklóru,
rada Bieloruskej štátnej univerzity predovšetkým práce
literatúry i metodiky vyučovania ﬁlologických disciplín.
zaoberajúce sa syntaxou bieloruského jazyka i syntaxou
Výber tém, s ktorými čitateľa oboznamuje tento
v širšom slovanskom kontexte (analytické konštrukcie
zborník, je veľmi široký. Prevažná väčšina príspevkov sa
a ich používanie vo východoslovanských jazykoch, syn-
venuje bielorusistike; autori predstavujú čiastkové výsled-
taktická homonymia, konštrukcie sloveso + inﬁnitív v bie-
ky svojich výskumov. Vedú nás do histórie bieloruského
loruskom jazyku). Ďalej sú do zborníka zaradené práce ro-
jazyka od Francyska Skarynu (I. B u d z k o , s. 98), cez 18.
zoberajúce sémantickú diferenciáciu slova, resp. riešiace
(J. H a r d z e j e v, s. 101), 19. a 20. storočie (H. Z a j a c , s.
otázku vzťahu významu a slova, používanie tzv. umelých
294) až po súčasnosť, v kapitole o frazeológii sa môžeme
či prázdnych slov alebo synonymických zvratov.
dozvedieť niečo o opozícii dobra a zla (M. B u r a , s. 215)
Široký tematický záber A. Michneviča predstavujú
alebo o obraze „zlodeja“ (A. R a m a n o u s k a j a , s. 240),
vo vybraných textoch príspevky, v ktorých sa porovnáva
predstavujú nám práce L. M. Šakuna (V. Ľ a š u k , s. 54,
jazykoveda s kulturológiou, charakterizuje sa lingvistická
V. R u s a k , s. 56), osobnosti bieloruskej a slovenskej ja-
tradícia v Bielorusku alebo sa analyzuje prvá bieloruská
zykovedy (I. D ž u n d o v á , s. 50). Z lexikológie nás môže
gramatika z roku 1918. Dôležitou súčasťou sú príspevky,
zaujať využitie metafory v žargóne mládeže hovoriacej po
ktoré načrtávajú otázku tzv. dvuchmovia, teda používania
bielorusky (M. B u r a , s. 319). V nadväznosti na výskumy
dvoch štátnych jazykov (bieloruského a ruského) na úze-
L. M. Šakuna, ktorý podrobne opísal spôsoby tvorenia slov
mí súčasného Bieloruska, ako i autorove postrehy o práci
v bieloruštine, sa touto problematikou zaoberajú aj ďalší
ďalších významných Bielorusov, ako napr. L. M. Šakuna,
jazykovedci, napr. A. K i r d u n slovotvornými hniezdami
S. Leca, J. Kupalu, J. Kolasa. Spestrením publikácie sú
(s. 378), N. L i t v i n ekonomickou terminológiou (s. 388),
texty, ktoré nemajú stroho vedecký charakter, ako napr.
spôsoby tvorenia slov v bieloruštine a slovenčine sa po-
lingvistická esej, zamyslenie sa nad aforizmom J. Kola-
kúsila porovnať J. J u s k o v á (s. 400), morfonológiou sa
sa, či úvahy o človeku ako homo sapiens a homo loquens.
zaoberá N. H a r d z e j (s. 412), zámenami v bieloruštine
Záverečnú časť zborníka tvorí chronologicky usporiadaný
S. N i k a n e n k a (s. 429).
zoznam bibliograﬁe A. Michneviča s 589 položkami. Je to
Z autorov literárnovedných referátov spomenieme
úctyhodný počet aj na autora, ktorý pracuje v jazykovede
M. K a z l o u s k u j u , ktorá píše o stanovení žánru tragé-
vyše štyridsať rokov.
die v bieloruskej dráme (s. 523) a M. M a r t y s e v i č a ,
Takýto výber z tvorby významného vedca je vynika-
ktorý sa zaoberá transformáciou antického mýtu v súčas-
júcou prezentáciou jeho osobnosti a diela aj za hranicami
nej bieloruskej poézii (s. 529).
Bieloruska.
Menšiu časť tvoria príspevky o literatúre v inom
jazyku ako bieloruskom a o rozličných spôsoboch vy-
Ivana Džundová
učovania bieloruského jazyka a literatúry na stredných
a vysokých školách, čo je dôležité nielen pre študentov
s ﬁlologickým zameraním štúdia.
Zborník Mova, litaratura, kuľtura nám pestrosťou

Mova – litaratura – kuľtura. Materyjaly tém, ktoré ponúka, poskytuje možnosť utvoriť si obraz
V. mižnarodnaj navukovaj kanferencyi (da o predmetoch záujmu a výskumu jednotlivých autorov
80-hoddzia prafesara Ľva Michailaviča Ša-
bielorusistov uberajúcich sa po stopách významného
bieloruského jazykovedca L. M. Šakuna alebo inšpiro-
kuna. Minsk 2006).
vaných jeho výskumami. Meno a dielo L. M. Šakuna je
Minsk : Prava i ekanomika 2007. 646 s.
dobre známe nielen bielorusistom, ale iste aj mnohým
slavistom. Bude ho trvalo pripomínať aj zborník vydaný
V roku 2006 by sa bol profesor Lev Michailavič
na jeho počesť.
Šakun dožil 80. narodenín. Žiaľ, osud to zariadil tak, že
Jana Ladzianska - Jusková
tento bielorusista, vedec a pedagóg už 10 rokov nie je
medzi nami. Pri príležitosti osemdesiateho výročia jeho
narodenia sa v Minsku v dňoch 16.-17. novembra 2006
uskutočnila vedecká konferencia s medzinárodnou účas-
Aktuaľnyje voprosy balkanskogo jazykoznanija.
ťou, z ktorej bol vydaný aj rozsiahly zborník, zostavený
Ed. A. N. Sobolev, A. Ju. Rusakov. Sankt-Pe-
redakčnou radou Bieloruskej štátnej univerzity v Minsku.
terburg : Nauka 2003. 182 s.
Podľa počtu príspevkov (vyše 200) možno usúdiť, že prá-
ce L. M. Šakuna sú naozaj známe vedcom nielen v Bielo-
Zborník Aktuálne otázky balkánskej jazykovedy ob-
rusku, ale aj v Rusku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku, USA,
sahuje materiály rovnomennej vedeckej konferencie, ktorá
Maďarsku, vo Švajčiarsku i na Slovensku.
sa uskutočnila 29.-30. mája 2001 v Petrohrade. Podujatie
Zborník je rozdelený tematicky do pätnástich kapi-
zorganizovala Komisia pre balkánsku jazykovedu pri Me-
tol. Týkajú sa dedičstva, ktoré vo svojich prácach zanechal
dzinárodnom komitéte slavistov, založená na slavistickom
profesor Ľ. M. Šakun – aktuálnych problémov histórie
kongrese v Bratislave v roku 1993. Recenzovaná publiká-
bieloruštiny, bieloruskej frazeológie a paremiológie, bie-
cia prináša 17 referátov, ktoré sú usporiadané do 4 častí,
loruského národného jazyka v súčasnom dialektologic-
venovaných rozmanitým problémovým okruhom.
kom a dialektograﬁckom vyjadrení, normalizácie súčasnej
Prvá časť (Otázky balkánskej gramatiky) obsahuje
bieloruštiny (ústneho a písomného prejavu), lexikológie,
5 príspevkov, z toho 3 príspevky z oblasti syntaxe. P. A s e -
177

n o v o v á (Sofia) skúma používanie určitých a neurčitých
dené do siete MDABJ: Xh. Y l l i (Tirana – Marburg) pri-
členov v prekladoch identického textu do rozličných bal-
náša prehľad osobitostí nárečia albánskych obcí Leshnjë
kánskych jazykov, pričom konštatuje medzijazykové roz-
a Muhurr, A. B. B o r i s o v o v á (Petrohrad) bilancuje
diely vo fungovaní členov v textovej štruktúre. – A. N. S o -
výsledky dialektologickej expedície do obce Eratyra
b o l e v (Marburg) porovnáva balkánske jazyky z hľadiska
(Εράτυρα) v severozápadnom Grécku.
kategórie taxis, v autorovej koncepcii vyjadrujúcej časové
Úvod do nasledujúcej tematickej sekcie (Otázky bal-
usporiadanie (súčasnosť/predčasnosť/následnosť) v závis-
kánskej etnolingvistiky) tvorí referát B. S i k i m i ć o v e j
lých polopredikatívnych konštrukciách. – I. I. Vo r o n i n o -
(Belehrad), prinášajúci výsledky najnovších terénnych vý-
v á (Petrohrad) si všíma niektoré osobitosti priraďovacích
skumov medzi tzv. Vlachmi žijúcimi v severovýchodnom
súvetí v hovorovej albánčine; osobitne sa zameriava na
Srbsku. Autorka v ňom nielenže spresňuje klasiﬁkáciu
fungovanie dvojitej spojky jo –jo „aj–aj; buď–alebo,“ kto-
rumunských nárečí na území Srbska, ale takisto uvádza
rej sa v albánskej jazykovede zatiaľ nevenovala adekvátna
zaujímavé údaje o sociolingvistickej situácii v obciach
pozornosť. – Za uvedenými príspevkami syntaktického
obývaných Vlachmi, o ich etnickej identiﬁkácii aj tra-
charakteru nasleduje referát švédskeho romanistu I. S ö h r-
dičnej duchovnej kultúre. – Nemecký slavista Ch. Vo s s
m a n a (Göteborg), orientovaný primárne pragmalingvis-
(Freiburg) sa venuje jazykovej situácii Macedóncov žijú-
ticky: Autor na základe rumunských verzií dvoch anglic-
cich v západnej časti tzv. Egejskej Macedónie (na území
kých románov skúma, ako sa do rumunčiny (používajúcej
Grécka), ktorú analyzuje na pozadí historického vývinu
pri tykaní/vykaní zámená tu „ty,“ dumneata „vy [vo vzťahu
v 20. storočí, a uvažuje o ďalších vývinových perspektí-
k mladším alebo rovnako starým osobám],“ dumneavoas-
vach tejto slovanskej menšiny v Grécku. – Dve moskov-
tră „vy [vo vzťahu k starším alebo nadriadeným]“) pre-
ské autorky skúmajú v širšom balkanistickom kontexte
kladá „univerzálne“ anglické zámeno you. – Gramatickú
čiastkové aspekty bulharskej ľudovej kultúry: Zatiaľ čo I.
časť zborníka uzatvára príspevok A. A. L u k i n o v e j (Pet-
A. S e d a k o v o v á analyzuje faktory ovplyvňujúce výber
rohrad), ktorá analyzuje vývinové osobitosti hláskových
osobných mien v bulharskej tradícii a hľadá pre ne para-
skupín typu NT (nazálny + záverový konsonant) v balkán-
lely u ďalších balkánskych národov, Je. S. U z e ň o v o v á
skych jazykoch.
porovnáva terminológiu ľudovej svadby a kalendárneho
Druhú časť (Princípy zostavovania balkánskeho ja-
zvykoslovia v bulharskej obci Gega (ležiacej neďale-
zykového atlasu) otvára teoreticko-metodologicky orien-
ko hraníc Bulharska, Macedónska a Grécka) so stavom
tovaný referát H. A. C y c h u n a (Minsk) s názvom Bal-
v blízkych nárečiach príslušných balkánskych jazykov.
kánsky jazykový atlas: ciele a úlohy. Podľa autora býva
Záverečná časť (Otázky histórie balkánskych jazy-
zvyčajne cieľom jazykových atlasov graﬁcky znázorniť
kov) prináša tri referáty. Ju. K. K u z m e n k o (Berlín) sa
teritoriálne rozšírenie určitých jazykových faktov, bal-
pokúša objasniť genézu postpozitívneho (suﬁxálneho)
kánsky jazykový atlas ako dielo areálno-typologického
určitého člena v časti balkánskych jazykov. V nadväznosti
charakteru má však určité špeciﬁká. H. Cychun zdôraz-
na staršiu domnienku rumunského romanistu M. Gastera
ňuje, že tu ide o „projekt zameraný na riešenie základnej
autor predpokladá, že príslušné balkánske jazyky prevzali
teoretickej otázky balkanistiky, ktorou sú spôsoby (пути)
takýto gramatický model z jazykov turkických etník ži-
formovania balkánskeho jazykového zväzu“ (s. 48):
júcich na Balkáne pred príchodom osmanských Turkov
Balkánsky jazykový atlas by mal priniesť odpoveď na
(Protobulhari, Kumáni, Pečenehovia a i.). Turkické jazyky
otázku, či v prípade jednotlivých balkánskych inovácií
vyjadrujú posesívnosť pomocou privlastňovacích suﬁxov
existujú centrá ich iradiácie, ktoré by boli spoločné pre
(turecké baba-m „môj otec“ a pod.), pričom posesívny
celý balkánsky jazykový zväz (a pokiaľ áno, kde ich
suﬁx 3. osoby nadobúda v časti turkických jazykov aj
možno lokalizovať), ako aj na otázky súvisiace so sme-
význam určitého člena (autor v tejto súvislosti upozorňuje
rom šírenia takýchto inovácií v rámci celého jazykového
najmä na materiál čuvaštiny, pokladanej za jazyk pravde-
zväzu (porov. s. 47); autor zároveň vyslovuje domnienku
podobne najbližší jazyku Protobulharov). V balkánskych
o „,polycentrickosti‘ rôznych balkanizmov“ (s. 48), t. j.
jazykoch mal byť uvedený suﬁx substituovaný ukazovacím
o rôznorodosti centier jednotlivých inovácií, ako aj spô-
zámenom, taktiež vyjadrujúcim určenosť (bulh. книга-та
sobov ich expanzie. – G. P. K l e p i k o v o v á (Moskva) sa
a pod.). – H.-W. S c h a l l e r (Marburg) poukazuje na prob-
zameriava na pastiersku terminológiu v nárečiach dvoch
lémy súvisiace s identiﬁkáciou východísk (primárne na
macedónskych obcí (Peštani, Teovo) zaradených do sie-
úrovni nárečových variet) slovanských prevzatí v neslo-
te Malého dialektologického atlasu balkánskych jazykov
vanských jazykoch Balkánskeho polostrova: Ak formálna
(MDABJ) ako pilotného projektu balkánskej lingvistickej
stránka rumunského toponyma Peştera [-št-] jednoznač-
geograﬁe, pričom rekonštruuje širší kultúrny kontext zís-
ne svedčí o jeho bulharskej proveniencii (bulh. пещера),
kaných odpovedí na otázky atlasového dotazníka. – Vy-
v prípade rumunského apelatíva rând „rad; riadok“ sa dá
chádzajúc z rozboru lexiky súvisiacej s tradičnou ľudo-
konštatovať iba východisko v podobe slovanského *rędъ
vou kultúrou predkladá A. A. P l o t n i k o v o v á (Moskva)
(porov. staroslovienske rędъ a i.), bez možnosti konkrét-
komplexnú stratiﬁkáciu južnoslovanského areálu, v rámci
neho určenia zdrojovej balkánskoslovanskej variety. – A.
ktorého vyčleňuje dve dvojice komplementárnych areálov
I. F a l i l e j e v (Petrohrad) analyzuje vo svojom referáte
(východ – západ, centrum – periféria) a štyri kompaktné
monograﬁu moskovskej lingvistky I. A. Kalužskej (Paleo-
areály (západný chorvátsko-slovinský, macedónsko-juž-
balkanskije relikty v sovremennych balkanskich jazykach.
nosrbsko-západobulharský, južný balkánskoslovanský
K probleme rumyno-albanskich leksičeskich parallelej.
pás a srbsko-bulharské pohraničie). – Dva príspevky sú
Moskva 2001), pričom zasadzuje časť analyzovaného ma-
venované charakteristike nárečia lokalít, ktoré boli zara-
teriálu do širšieho indoeuropeistického kontextu.
178

Balkánska jazykoveda je disciplína, ktorej sa na Slo-
V deväťjazyčnom slovníku chorvátsko-slovan-
vensku tradične venuje len malá pozornosť: Odborníci na
skej komparatívnej frazeológie je zastúpený trojčlenný
jednotlivé jazyky Balkánu zvyčajne neprekračujú rámec
(A+B+C) a dvojčlenný (B+C) štruktúrny typ ustálených
„svojho“ jazyka a nevenujú pozornosť ďalším tamojším
prirovnaní. Ide tu najmä o frazémy s trojčlennou sché-
jazykom, ktoré – hoci už patria k iným jazykovým rodi-
mou, ktoré majú časť A vyjadrenú podstatným menom,
nám – by im niekedy azda mohli poskytnúť zaujímavé
prídavným menom, slovesom, príslovkou alebo záme-
inšpirácie či otvoriť nové dimenzie pre ďalší výskum (po-
nom, pričom v časti C sú zastúpené rozmanité možnosti
rov. napr. štúdie V. Blanára z oblasti lexikálnej sémantiky,
tvarov – dobar kao anđeo, ružan kao smrtni grijeh, mlad
zohľadňujúce stav v balkánskych jazykoch, i jeho práce
kao rosa u podne, nov <kao> ispod čekića, rasti kao iz
o jazykových kontaktoch v tejto časti Európy). Aj vzhľa-
vode, živjeti kao mali bog, živjeti kao bubreg u loju, sla-
dom na tieto okolnosti recenzovaný zborník umožní náš-
gati se kao pas i mačka, tišina kao u crkvi, mračno (tam-
mu čitateľovi získať konkrétnejšiu predstavu o dlhodo-
no) kao u rogu a pod. Keďže dvojčlenný štruktúrny typ,
bých cieľoch, aktuálnych otázkach i výskumných metó-
napr. kao bog, kao pokisao, kao guske u magli a i., je vo
dach súčasnej lingvistickej balkanistiky, majúcej napokon
frazeológii zriedkavejší, aj v slovníku má menej početné
mnohé styčné body aj so slavistikou.
zastúpenie. Trojčlenné komparatívne frazémy sa v nie-
koľkých prípadoch vyskytujú aj v tvare vety. Napríklad
Ľubor Králik
chorvátska frazéma to je <kao> Sveto pismo <za koga>
má tieto prekladové ekvivalenty: slovinský kot biblija je
kaj <za koga>, macedónsky тоа е <за нeкого> <кaко>
FINK ARSOVSKI, Ž. A KOL.: Hrvatsko-
закон, bulharský това е <като> Библия <за някого>,
ukrajinský це як Біблія (Святе Письмо, Старий завіт,
-slavenski rječnik poredbenih frazema.
Старий заповiт) <для кого>, ruský это как святыня
Zagreb : KNJIGA 2006. 439 s.
<для меня>, poľský to jest jak Biblija <dla kogoś>, český
je to <pro někoho> jako Písmo <svaté>, je to <pro něko-
Ustálené frazeologické prirovnania sú vo frazeoló-
ho> jako evangelium, je to <pro někoho> jako slovo boží
gii všetkých prirodzených jazykov veľmi frekventovaný
a slovenský to je <ako> Sväté písmo <pre koho>, to je
konštrukčný typ. Ako prostriedky obrazného vyjadrenia
<ako> Písmo sväté <pre koho>.
podobnosti sa od iných frazeologických jednotiek výraz-
Jednotlivé heslá sú spracované jednotne a prehľadne.
ne odlišujú najmä svojou stavbou. Tomuto typu frazém
V prvej časti heslovej state sa uvádza komplexná frazeo-
sa Željka Finková Arsovská, hlavná autorka a iniciátorka
graﬁcká charakteristika chorvátskej frazémy, ktorá obsa-
projektu chorvátsko-slovanského frazeologického slovní-
huje kľúčové slovo hesla, heslo, deﬁníciu, resp. vymedze-
ka, výskumne venuje už dlhší čas. Časopis Slavica Slova-
nie významu a príklad, ktorý ilustruje použitie frazémy
ca ( Dobríková, 2004, 39, s. 83-86) uverejnil recenziu jej
a spôsob jej zapájania sa do kontextu. Potom nasledujú
monograﬁe Poredbena frazeologija: pogled izvana i iz-
ekvivalenty frazémy v ôsmich slovanských jazykoch, pri-
nutra; v nej analyzovala najfrekventovanejšie prirovnania
čom sa uplatnila zásada, aby v slovníku mali zastúpenie
v chorvátskom a ruskom jazyku.
najmenej dva jazyky z každej slovanskej podskupiny.
Chorvátska časť recenzovaného slovníka obsahuje
V heslovej stati sa používajú tri typy zátvoriek.
540 ustálených prirovnaní, resp. komparatívnych frazém,
V okrúhlych zátvorkách sa uvádzajú varianty, t. j. navzá-
ktorých konštantným komponentom je výlučne prirovná-
jom zameniteľné komponenty, napr. šetati (hodati) kao
vacia spojka kao (ako). Z uvedeného vyplýva, že naprí-
lav u kavezu; v ostrých sa uvádzajú fakultatívne kompo-
klad slovenské komparatívne spojky a spojovacie výrazy
nenty, napr. potreban kao kruh <nasušni>; v hranatých
ani, sťa, akoby, ako keby, ani čo by a pod., rovnako ako
zátvorkách sa uvádzajú slovesá, ktoré nie sú súčasťou
frazémy, ktorých súčasť tvoria, do slovníka neboli zara-
frazémy, ale predstavujú kolokáciu, ktorá umožňuje za-
dené. Vzhľadom na koncepciu slovníka sa tento princíp
členiť frazému do kontextu, resp. získať informáciu o jej
uplatnil nielen vo východiskovom jazyku, ale aj v ostat-
použití. Ako príklad možno uviesť chorvátsku frazému
ných cieľových jazykoch. Východiskovým jazykom slov-
kao Švabo tra-la-la, pri ktorej prostredníctvom tejto for-
níka je chorvátčina a cieľovými slovanskými jazykmi
my zápisu dostávame informáciu, že sa spája so slovesami
(v uvedenom poradí) sú slovinčina, macedónčina, bulhar-
hovorenia [ponavljati, govoriti], na druhej strane frazéma
čina, ukrajinčina, ruština, poľština, čeština a slovenčina.
kao furija sa vo všetkých slovanských jazykoch vyskytuje
Počet frazém v cieľových jazykoch je takýto: 347 slo-
v spojení so slovesami pohybu. Vidové dvojice sa oddeľu-
vinských (Erika Kržišniková), 486 macedónskych (Sla-
jú lomkou, pričom na prvom mieste sa uvádza dokonavý
vomira Ribarova), 476 bulharských (Tatjana Dunkova,
slovesný vid, napr. pasti/padati kao klada. V niekoľkých
Natalija Kabanova), 517 ukrajinských (Raisa Trostinska),
prípadoch sa v používaní vidových dvojíc vyskytujú roz-
424 ruských (Željka Finková Arsovská), 380 poľských
diely. V chorvátčine sa napríklad slovesá zaspati (spava-
(Agnieszka Spagińska-Pruszaková), 461 českých (Dub-
ti) vo frazéme zaspati (spavati) kao top nepokladajú za
ravka Sesarová, Slavomira Ribarova) a 503 slovenských
vidovú dvojicu, kým v slovinčine predstavujú vidový
(Mária Dobríková, Maria Kursarová). V zátvorkách uvá-
pár – zaspati/spati kot top. V cieľových jazykoch existu-
dzame mená autoriek prekladových ekvivalentov v jed-
jú tiež prípady zúženého využitia vidových dvojíc, keď
notlivých jazykoch. Lektorkou ruskej časti slovníka bola
má chorvátčina v rámci frazémy obojvidové zastúpenie,
Irina Mironova Blažina a na príprave poľskej časti sa po-
pričom v cieľových jazykoch je zastúpený iba jeden člen
dieľala Ivana Vidovićová Boltová.
vidovej dvojice. Tak chorvátskemu odgovoriti/odgovarati
179

(ispaliti i sl.) kao iz topa zodpovedá slovinské odgovoriti

PAČEV, A.: Jazykové spoločenstvá v podmien-
(ustreliti) kot iz topa, ruské выпалить как из пушки alebo
kach europeizácie a globalizácie.
slovenské vypáliť ako z dela.
Do slovníka boli zaradené najmä frazémy s identic-
Soﬁa : Sema PŠ 2006. 252 s.
kým obrazom. Ak také v cieľovom jazyku neexistovali,
doplnili sa frazeologickými jednotkami s analogickým
Socioligvistická literatúra prežíva v posledných
obrazom, prípadne sa uviedli frazémy s iným obrazom,
rokoch v Bulharsku svoj rozkvet. Európska únia posky-
pričom však museli spĺňať kritérium zodpovedajúce
tuje možnosti pre rôznorodé jazykové kontakty a utvára
pôvodnému frazeologickému významu. Ak v niekto-
podmienky fungovania makro- či mikrospoločenstiev
rom z ôsmich slovanských jazykov neexistuje ustálené
rozličného typu (spoločenstvá jazykové, etnokultúrne,
prirovnanie so zodpovedajúcim významom, miesto pre
náboženské, odborné a i.). Aj nová kniha bulharského so-
ekvivalent ostalo prázdne. Štruktúra frazém sa v prevaž-
ciolingvistu Angela Pačeva, vedúceho Sekcie všeobecnej
nej väčšine prípadov vo všetkých slovanských jazykoch
jazykovedy v Ústave bulharského jazyka Ľubomíra An-
zhoduje. V niekoľkých prípadoch sa urobila výnimka za
drejčina a člena komisie pre medzinárodné projekty orien-
predpokladu, že tieto rôznoštruktúrne frazémy majú to-
tované na výskum a analýzu bulharských spoločenstiev
tožné expresívne a konotatívne významy, t. j. vyúsťujú
v zahraničí, si našla svoje miesto v sociolingvistickom
do rovnakého frazeologického významu. Tak sa napríklad
knižnom priestore. Monograﬁa Jazykové spoločenstvá
ako ekvivalenty chorvátskych frazém biti (razlikovati se)
v podmienkach europeizácie a globalizácie je rozdelená
kao bog i šeširdžija a biti (razlikovati se) kao nebo i zem-
na tri základné kapitoly.
lja uvádzajú slovenské to je ako sto (tisíc) a jeden a tiež to
Prvá kapitola má teoretický a metodologický cha-
je ako nebo a zem. V niektorých cieľových jazykoch majú
rakter, autor v nej venuje pozornosť kľúčovým pojmom
frazémy nepatrne zúžený význam, resp. menšiu možnosť
súčasnej sociolingvistiky, akými sú spoločenstvo, jazyko-
využitia ako vo východiskovom jazyku. Táto skutočnosť
vé kontakty, globalizácia. V závere analýz v tejto časti sa
je vyjadrená kolokáciou, napr. pri chorvátskych frazé-
konštatuje, že sociolingvistika spoločenstiev vedie k socio-
mach kao od brda odvaljen a kao od brijega odvaljen sa
ligvistike globalizácie. V záverečnej časti tejto kapitoly sa
v slovenčine popri ekvivalente mocný (urastený) ako hora
kladie dôraz na teóriu diskutujúcich spoločenstiev ako
uvádza aj variant ako hora [chlap]. Pri tejto frazéme sa
paradigmy, ktorej úlohou je osvetliť miesto človeka v so-
v českom jazyku uvádza iba prekladový ekvivalent jako
ciálnom svete.
hora [chlap]. Pri frazémach sa vo všetkých deviatich slo-
Druhá časť knihy je venovaná tvoriacemu sa európ-
vanských jazykoch uvádzajú rekcie, ktoré sú v cieľových
skemu komunikatívnemu viacjazyčnému prostrediu ako
jazykoch zväčša identické s chorvátskou rekciou, len
spoločenstvu spoločenstiev. Zdôrazňuje sa, že každý „vý-
v niekoľkých prípadoch sa vyskytujú odlišnosti, ktoré sú-
skum etnosociálnych jazykových spoločenstiev v rámci
visia najmä s kategóriami životnosť/neživotnosť. Otázka
európskeho jazykového spoločenstva sa dopĺňa novými
viacvýznamovosti sa v slovníku rieši špeciálnym číslova-
sociálnymi formáciami, ktoré sa utvárajú, fungujú a za-
ním kategoriálnych významov frazém.
nikajú v priamej závislosti od existujúcich sociálnych
Jadrom recenzovaného diela je slovníková časť
útvarov.“ Tvorí sa európsky sociálny žargón (s. 96-97),
(s. 145-346). Predchádza jej Predslov (s. 5-46), ktorý je
multiligvizmus sa mení na nevyhnutnú a každodennú
rovnako ako kapitola Základné informácie o slovníku (s.
prax Európskej únie.
59-133) preložený do všetkých cieľových jazykov. Táto
Tretia časť monograﬁe predstavuje vedecký pohľad
skutočnosť umožňuje plnohodnotnú prácu so slovníkom
A. Pačeva na bulharské jazykové spoločenstvá (s. 131-197).
aj tým používateľom, ktorí neovládajú niektorý slovanský
Opisujú sa v nej typické štruktúrne črty jazykových pod-
jazyk. Dobrú orientáciu umožňujú aj prehľadné registre
systémov a diasystémov. Autor venuje osobitnú pozornosť
komparatívnych frazém (s. 349-430), zoradené podľa
bulharskému spoločenstvu na Slovensku, ktoré má v Slo-
abecedného, resp. azbučného poriadku. Súčasťou slovní-
venskej republike štatút jazykovej a etnickej menšiny.
ka je Zoznam prameňov (s. 431-432), t. j. mená autorov
V záverečnej časti knihy sa podčiarkujú perspektívy
a knižné tituly, ktoré boli zdrojom ilustračného materiálu
európskeho sociokomunikatívneho spoločenstva. V prílo-
v chorvátčine, a jeho záver tvorí deväťjazyčný zoznam
he nájdeme dokumenty vzťahujúce sa na jazykovú prob-
použitej literatúry (s. 433-436).
lematiku európskeho spoločenstva, registračné preukazy
Tento odvážny projekt nepredstavuje ani v jednom
informátorov, ukážky eurožargónu s glosárom, štatistické
z uvedených jazykov úplný súpis ustálených frazeolo-
údaje a pod.
gických prirovnaní. Na relatívne malej ploche nám však
Snežana Joveva-Dimitrova
umožňuje pozorovať spôsob ich vzniku, existencie a fun-
govania v deviatich slovanských jazykoch, ako aj šírku
spektra identického, analogického, resp. odlišného obra-
НИКОЛОВА, Н.: Билингвизмът в българ-
zu, na základe ktorého vznikli. Napriek tomu, že slovník
podáva informáciu najmä o vzťahu medzi východisko-
ските земи през XV-XIX век.
vým jazykom a každým slovanským jazykom osobitne,
Шумен : Шуменски университет Епископ
v rámci porovnávacej slovanskej frazeológie naznačuje
Констaнтин Преславски 2006. 227 s.
viaceré možnosti ďalšieho výskumu.
Dr. Nadka Nikolova je docentkou bulharskej ﬁlo-
Zuzana Kollárová
lógie na Šumenskej univerzite biskupa Konštantína Pre-
180

slavského v Šumene a v centre jej vedeckých záujmov sú
tvorili isté spoločenstvá. Svedčí o tom aj výpoveď grófa
problémy dejín súčasného bulharského spisovného jazyka.
d´Autriva, ktorý v cestopise z roku 1785 spomína: ,,Села
Jej vedecké záujmy sú spojené s výskumom bilingvizmu
наполовина турски, наполовина български, където мю-
v 15.-19. storočí, s bulharskou a konfrontačnou lexikoló-
сюлмани и християни живеят заедно, без да се презират,
giou, s lexikograﬁou a jazykovou kultúrou.
сродяват се, пият заедно лошо вино и нарушават рама-
Autorkina práca obsahuje popri úvode a závere tri ka-
зана и постите. Те познават, както и техните свещеници,
pitoly, ktoré sa delia na podkapitoly. Na konci publikácie
само кръстния знак или илмах, аллах и т. н. И при всичко
je rozsiahly zoznam použitej literatúry, celá bibliograﬁa
това не са по-малко честни хора“ (s. 20). Autorka uviedla,
zaberá 20 strán. Pri zostavovaní tejto knihy autorka čerpala
že najviac tureckých slov nájdeme v nárečiach východnej
informácie z mnohých prameňov. Sú to historické texty,
časti Bulharska, najmenej v západnej časti. Komunikácia
ktoré majú dokumentárnu hodnotu – spomienky, cestopisy,
v tureckom jazyku prebiehala v armáde, v hostincoch, ale
opisy, listy, publicistické aj umelecké texty .
aj v mestách a na dedinách. V tretej podkapitole N. Ni-
Hlavnou úlohou autorky bolo podať ucelenú predsta-
kolova konštatuje, že bulharčina bola jedným z jazykov
vu o bilingvizme v období osmanského panstva. Všímala
impéria. Rozličné úradné dokumenty predkladali Bulhari
si aj vzťah bulharského jazyka k jazykom používaným
tureckej administratíve v bulharskom jazyku. Dôležitou
na území Bulharska v úlohe spisovných jazykov (vzťah
inštitúciou, v ktorej sa aktívne udržiaval bulharský jazyk,
k tureckému, gréckemu a cirkevnoslovanskému jazyku),
boli (popri rodine) kláštorné školy. Turecký jazyk plnil aj
teritoriálne a chronologicky lokalizovala kontakty s cu-
úlohu sprostredkovateľa – umožňoval komunikáciu s iný-
dzojazyčným obyvateľstvom a načrtla aj výsledky bulhar-
mi etnikami.
sko-tureckého a bulharsko-gréckeho bilingvizmu. Autorka
Aj druhá kapitola s názvom Българско-гръцкият
sa okrem toho venuje otázkam fungovania jednotlivých
билингвизъм (s. 66-153) sa delí na podkapitoly. Autor-
jazykov (bulharského, gréckeho, tureckého) a princípom
ka tu venuje pozornosť gréčtine používanej v jazykovej
vzťahu autochtónneho a pomocného jazyka. Stanovenie
komunikácii Bulharov, prirodzeným a inštitucionálnym
štatútu cirkevnoslovanského jazyka je dodatočná úloha
kanálom, používaniu gréčtiny vo vzdelávacom procese
publikácie.
a pri bohoslužbách, bulharsko-gréckemu bilingvizmu,
Bilingvizmus v Bulharsku bol bilingvizmom väčšiny
vzťahu Bulharov k používaniu gréckeho jazyka v jazyko-
a nie menšiny, čo je jav príznačný pre kolonizujúci národ.
vej komunikácii i používaniu bulharčiny v jazykovej ko-
Téme bilingvizmu sa venovali nielen domáci, ale aj zahra-
munikácii Grékov. Grécky jazyk bol jazykom vzdelávania
niční autori. A práve o poznatky a výskumy týchto autorov
a kultúrnej komunikácie celého pokolenia obrodenských
sa N. Nikolova opierala pri zostavovaní svojej publiká-
intelektuálov. Na rozdiel od tureckého jazyka, ktorý plnil
cie (pozri Николски 1976; Швейцер 1977; Вайнрайх
úlohu sprostredkovateľa kontaktov s inými etnikami, bola
1979; Бел 1980; Туманян 1981; Езиковите ситуации
gréčtina sprostredkovateľkou myšlienkového bohatstva
1989; Хъдсън 1995; Виденов 2000 a iní). Aj keď bol
moderného sveta. Tu sa spomínajú aj pozitívne dôsledky
bilingvizmus v istých historických obdobiach súčasťou
kontaktov s gréckym jazykom, ktoré vplývajú na zvyšova-
života Bulharov, autorka na str. 8 uvádza, že sa mu určitý
nie úrovne vzdelávania, na zakladanie škôl, na vydávanie
čas nevenovala dostatočná pozornosť. Taktiež je dôležité
bulharských kníh v gréčtine, bulharský jazyk sa obohacuje
rozlišovať pojmy bilingvizmus a diglosia. Ako pripomína
o medzinárodnú kultúrnu a terminologickú lexiku. Celko-
autorka, bilingvizmus zohrával významnú úlohu pri formo-
vé dôsledky sú nielen jazykové, ale aj sociálne a kultúrne.
vaní novobulharského jazyka až do konca 19. storočia, ba
Inak však boli vzťahy medzi Bulharmi a Grékmi v 15.-19.
pôsobí naň podnes.
storočí napäté. Na strane 148 uvádza autorka svedectvo
Prvá kapitola publikácie nesie názov Българско-
R. Žinzifova o týchto vzťahoch: ,,Не по-малка, а ако не
-турски билингвизъм (s. 14-65) a je rozdelená na šesť
и по-голяма, непримирима вражда и омраза изпитват
podkapitol. V nich sa N. Nikolova venuje otázke použí-
българите към своите висши гръцки духовници, извест-
vania tureckého jazyka v jazykovej komunikácii Bulha-
ни под името фанариоти, а оттук и против всички гърци,
rov a v tejto súvislosti prirodzenému a inštitucionálnemu
живеещи в пределите на Турция. Тази взаимна омраза и
kanálu, ďalej výsledkom bulharsko-tureckého bilingvizmu
вражда между българите и гърците в настоящия момент
a vzťahom Bulharov k používaniu turečtiny v jazykovej
е взела такива размери, че става решително невъзмож-
komunikácii i používaniu bulharčiny v jazykovej komuni-
но да се проповядва смирение...Ако по някакъв начин
kácii Turkov.
на обществено място или на параход се срещнат грък
Turecký jazyk sa dostával k Bulharom dvoma ka-
и българин, те непременно ще се наругаят взаимно.
nálmi. Prvý je prirodzený kanál, t. j. bilingvizmus zväčša
Кръвно ще обиди българина оня, който го нарече грък
prirodzený, nie násilne vnucovaný, obojstranný. Druhý
или погърчен българин. Нека не помислят читателите,
kanál má inštitucionálny charakter – ide o vnucovanie
че само известен слой от българския народ ненавиж-
jazyka v administratívnej sfére, v oﬁciálnych kontaktoch,
да гърците и враждува с тях. Ни най-малко! Омразата
vo verejnom živote, v publicistike, vo vzdelávaní a v eko-
към гръцките архиереи и към гърците изобщо е влязла
nomických vzťahoch. Bulharské obyvateľstvo ovládalo
в кръвта и плътта на целия български народ“ (Žinzifov
turecký jazyk aktívne alebo pasívne. Hlavnou motiváciou
1989, 336-337).
ovládania tureckého jazyka bola snaha porozumieť mu
Tretia kapitola s názvom Черковнославянският език
v podmienkach existujúcich obchodno-hospodárskych
в езиковата комуникация на българите през XVII–XIX
a administratívnych kontaktov, ktorých priamymi účast-
век (s. 154-194) pozostáva zo štyroch menších podkapitol
níkmi boli aj Bulhari. Bulhari a Turci žili často popri sebe,
a v každej sa rozoberá otázka cirkevnoslovanského jazyka
181

od obdobia prvých prejavov novobulharského spisovného
súvislostiach skĺbiť životopisné údaje nielen s vedeckým
jazyka a jeho kodiﬁkovania, hovorí sa o úlohe cirkevnoslo-
dielom Petra Draganova, ale i s historickým pozadím rus-
vanského jazyka v období národného obrodenia.
ko-macedónskych kultúrnych vzťahov.
V publikácii sa uvádza, že Bulhari pokladali cirkev-
Petar Draganov sa narodil 1. 2. 1857 v Komrate,
noslovanský jazyk za svoj a stotožňovali ho so starobul-
v bulharskej kolónii v Besarábii. Po maturite v Kišineve
harským jazykom (старобългарски език), že otázka jeho
(1880) študoval slovanskú a ruskú ﬁlológiu na Historic-
fungovania zostáva nedoriešená (používanie cirkevnoslo-
ko-ﬁlologickej fakulte v Charkove, posledné dva roky
vanského jazyka sa hodnotí ako bilingvizmus alebo diglo-
v Petrohrade, kde slavistické štúdium aj ukončil (1885).
sia). Autorka konštatuje, že chýbajú dôkladnejšie výskumy
Pre ďalšie životné osudy Petra Draganova po skončení
o úlohe a používaní cirkevnoslovanského jazyka v bulhar-
slavistických štúdií bolo osobitne dôležité profesorské pô-
skej jazykovej situácii v 18.-19. storočí. Cirkevnoslovan-
sobenie na bulharskom gymnáziu v Solúne, kde mal skve-
ské prvky sa uplatňovali predovšetkým vo fonetike a slov-
lú možnosť sa pri samom prameni zoznámiť s vtedajšou
nej zásobe bulharského jazyka.
sociálnou, politickou, ale i jazykovou situáciou macedón-
Publikácia Nadky Nikolovej Билингвизмът в българ-
skych Slovanov práve v čase, keď územie, na ktorom oni
ските земи през XV-XIX век prináša veľa informácií o ja-
žili – ešte stále v provincii pod tureckou nadvládou – za-
zykovej situácii v Bulharsku v 15.-19. storočí, ktoré zauj-
čínalo byť zaujímavé pre mocenské ašpirácie susedných
mú nielen odborníkov, ale aj širšiu verejnosť.
balkánskych národov, keď sa rodili ich prvé propagandy
s cieľom získať si najprv macedónske etnikum duchovne
Gabriela Imrichová
a potom zmocniť sa i jeho územia. Petar Draganov však
nepodľahol lákavým ponukám zapojiť sa do takýchto
politických mocenských ašpirácií. Naopak, ako ruský

Р
občan, aj keď pôvodom Bulhar, s vynikajúcou huma-
ИСТОВСКИ, Б.: Македонистот Петар Дра-
nistickou a slavistickou vedeckou prípravou sa hneď po
ганов (1857-1928).
príchode do Solúna popri pedagogických povinnostiach
Скопје : Матицa македонска 2007. 184 s.
pustil do poznávania života tohto etnika – jeho nacionál-
neho povedomia, sociálnych a demograﬁckých pomerov,
Mozaiku dejín spisovnej macedónčiny už štyri de-
dejín, kultúry, folklóru, a to pod priamym vedením svojho
saťročia významne dotvára široko orientovaný ﬁlológ,
profesora, slavistu V. N. Lamanského, ktorý ho navyše
etnológ a historik Blaže Ristovski, ktorý na základe štú-
predvídavo usmernil na bádanie macedónsko-slovanské-
dia archívnych materiálov ruskej slavistiky v Moskve
ho etnika porovnávacou metódou. Petar Draganov takto
a Petrohrade, kde v druhej polovici 19. storočia študovali
za dva roky získal nielen bohatý národopisný materiál
a pôsobili macedónski študenti, významne prispel veľkou
o etniku macedónskych Slovanov, lež jeho porovnávaním
monograﬁou o živote a diele prvého kodiﬁkátora spisov-
s bulharskými a srbskými Slovanmi dospel k pevným po-
nej macedónčiny Krste Misirkova. Blaže Ristovski taktiež
znatkom o závažných osobitostiach macedónskeho etnika
prebádal a opísal základy Macedónskej učenej spoločnos-
a jeho jazyka, ktoré malo všetky predpoklady vyvinúť sa
ti v Petrohrade, ktorá predchádzala dnešnej Macedónskej
do samobytného macedónskeho národa s vlastným mace-
akadémii vied a umení, ba je autorom aj troch desiatok
dónskym spisovným jazykom.
literárno-historicky a kulturologicky zameraných kníh,
Keďže po dvojročnom pobyte v Macedónsku a po
v ktorých systematicky odkrýva zákonitosti vzniku a for-
návrate do Petrohradu Petar Draganov zozbieraný materiál
movania sa spisovnej macedónčiny.
publikoval, o pálčivej macedónskej otázke v Rusku pred-
V poslednej svojej knižke Makedonistot Petar Dra-
nášal a veľa písal, Draganovove názory významne pôso-
ganov (1857-1928), ktorá vznikla opäť štúdiom materiálu
bili na macedónskych študentov, ktorí študovali v Rusku,
ruských slavistických archívov, predstavuje Blaže Ristov-
a teda ich prostredníctvom vplývali aj na emancipačné
ski doteraz nedocenené dielo ruského slavistu, ktorý sa
národnouvedomovacie hnutie v samom Macedónsku. Vo
v 80. rokoch 19. storočia zásadnými dialektologickými,
svojej knižke poukazuje Blaže Ristovski na silný vplyv
etnograﬁckými, štatistickými, demograﬁckými aj geo-
P. Draganova aj na prvého kodiﬁkátora spisovnej mace-
graﬁckými zbierkami z územia macedónskych Slovanov
dónčiny Krstu Misirkova.
i jazykovednými prácami o ich samobytnosti a o osobi-
Prezentovaním naliehavej macedónskej nacionálnej
tostiach macedónskeho jazyka stal zakladateľom ruskej
otázky v ruskej slavistike a vôbec v Rusku sa Petar Dra-
macedonistiky.
ganov významne pričinil o to, že táto otázka nadobudla
Recenzovaná knižka Blaža Ristovského vyšla pri prí-
širší európsky rozmer, že vznikol záujem o jej riešenie
ležitosti tohtoročného zaznamenávania 150. výročia naro-
v širšom európskom rámci, čím taktiež prispel k urých-
denia Petra Draganova. Pozostáva zo šiestich samostatných
leniu rozvíjajúceho sa národnouvedomovacieho procesu
analytických štúdií publikovaných v rozpätí štyroch desať-
u macedónskych Slovanov.
ročí. Hoci ako celok nemá monograﬁckú podobu, autorovi
Napokon Draganovom zozbierané ﬁlologické ma-
sa už v prvej obsiahlej štúdii Петар Данилович Драганов
teriály a vedecké práce podnietili aj rozvoj ruskej mace-
и македонистика во Русија во ХIХ и почетокот на ХХ
donistiky. Jeho práce inšpirovali takých ruských slavistov
век (s. 7-73) podarilo v syntetickej podobe a v príčinných
a macedonistov, ako boli Nikolaj N. Durnovo, Vladimir V.
182

Kačanovskij či Peter Lavrov a ďalší. Spracovaním vplyvu
macedónsko-slovenských jazykových vzťahov. Jej autor,
P. Draganova na rozvoj ruskej macedonistiky v jednej ka-
mladý literárny vedec a doktorand Filozoﬁckej fakulty
pitole recenzovanej knihy Blaže Ristovski hlboko zasahu-
Univerzity Komenského, sa podujal, isto aj po skúsenos-
je do rusko-macedónskych jazykových vzťahov.
tiach získaných pri vedení kurzov macedónčiny na FF
Keďže sa však macedónska otázka ku koncu 19.
UK, napísať a vydať slovensko-macedónsku lexikograﬁc-
storočia silne politizovala a stala sa predmetom sporu už
kú publikáciu, ktorá aspoň sčasti zapĺňa úplnú prázdnotu
nielen balkánskych národov, ale aj svetových mocností,
v tejto oblasti. Práca je poňatá ako praktická pomôcka pri
Petar Draganov sa od nej postupne vzďaľoval. Napokon
konkrétnych konverzačných situáciách, je orientovaná na
zo štyroch desiatok Draganovových macedonistických
čo najširší okruh používateľov, u ktorých sa predpoklada-
prác takmer polovica zostala v rukopise. Petar Draganov
jú minimálne znalosti druhého jazyka. Skladá sa z grama-
sa v druhej polovici života venoval macedonistike viac-
tického úvodu a konverzačnej časti a vďaka praktickému
-menej sporadicky. Napokon priviedli ho k tomu nepriaz-
formátu (A 6) sa pohodlne zmestí „do vrecka.“ Priestoro-
nivé sociálne i ťaživé rodinné pomery. Najprv pracoval
vé a tým aj obsahové obmedzenie diktoval redukcionalis-
v bibliograﬁckých inštitúciách, neskôr ako gymnaziálny
tický prístup ku koncepcii, čo musíme mať na pamäti pri
profesor, riaditeľ i učiteľ na provinčných ruských stred-
posudzovaní diela a formulovaní výhrad voči nemu.
ných školách. Postihol ho presne taký nepriaznivý osud,
Orientáciu v slovníku umožňuje Gramatický úvod (s.
aký postihol aj prvého kodiﬁkátora macedónskeho jazyka
5-26), v ktorom autor konfrontuje slovenský a macedón-
Krsta Misirkova.
sky jazykový systém, predstavuje hlavné zásady výslov-
Blaže Ristovski zaradil do knižky aj dve štúdie Pet-
nosti a oboznamuje macedónskeho čitateľa so slovenskou
ra Draganova. V prvej sa opisuje osídleníe Macedónska
výslovnosťou a s gramatickými pravidlami – so zásadami
na sklonku 19. storočia, v druhej sa píše o ašpiráciách na
tvorenia množného čísla, pádového systému slovenčiny,
jazyk, históriu, etnograﬁu a archeológiu Macedónska zo
konjugácie a pod.
strany susedných balkánskych štátov, vtedajšieho Bulhar-
Nasleduje jadro príručky, konverzačná časť, ktorá
ska a Srbska.
má tridsať kapitol s podkapitolami. Ako východisko-
Publikáciu uzatvárajú dve bibliograﬁe: bibliogra-
vý jazyk funguje slovenčina. Jednotlivé kapitoly majú
ﬁa významnejších publikovaných prác Petra Draganova
formu modelových konverzačných situácií, za ktorými,
a bibliograﬁa prác o jeho živote a diele.
nie vo všetkých prípadoch, nasleduje tematický slovník
Vízie prvého ruského macedonistu Petra Draganova
s najpoužívanejšími výrazmi v danej oblasti. Možno by
z konca 19. storočia sa v polovici 20. storočia v úplnosti
sa žiadala lepšia obsahová vyváženosť, no odhad dôleži-
naplnili. Vari preto je odkaz jeho diela v Macedónsku živý
tosti jednotlivých tém pri praktickom používaní jazyka je
aj dnes. Svedčí o tom aj medzinárodná vedecká konferen-
zvrchovaným právom autora. V slovníčku sa stretávame
cia venovaná jeho životu a dielu, ktorú tohto roku zorga-
s minimom gramatických informácií, používateľ musí vy-
nizovala Macedónska akadémia vied a umení v Skopje pri
stačiť s tými v úvode. Tento prístup, typický pre konver-
príležitosti zaznamenávania 150. výročia jeho narodenia.
začné príručky tohto druhu, umožňuje rýchlu orientáciu
A potvrdzuje to vari i ohlasované vydanie syntetickej mo-
pri používaní, čo bolo istotne autorovým hlavným záme-
nograﬁe o jeho živote a diele, ktorej autorom bude opäť
rom. Orientáciu uľahčuje aj obsah v macedónsko-sloven-
Blaže Ristovski.
skej mutácii umiestený v závere knihy.
Macedónsko-slovenská konverzačná príručka, hoci
Emil Horák
by sme vzhľadom na východiskový jazyk mohli hovoriť
skôr o slovensko-macedónskej, je kvalitne spracovaná
publikácia, preto nás prekvapuje, že hneď v úvode (s. 5)

Т
sa pri uvádzaní výslovnosti slovenských hlások v mace-
АНЕСКИ, З.: Македонско-словачки при-
dónčine vynechávajú hlásky Ľ – S. Táto tlačová chyba
рачник за конверзација.
istotne neznižuje hodnotu publikácie, ktorú možno na
Скопје : Магор 2006. 102 s.
slovenskom a macedónskom trhu len privítať. Dúfajme,
že ďalšie práce v oblasti, ktorej sa doteraz nevenovala ná-
Útla knižočka konverzačnej príručky, ktorá, ako
ležitá pozornosť, budú čoskoro nasledovať.
hlása jej podtitul, je určená „na každú situáciu a pre kaž-
dého,“ predstavuje prvé dielko tohto zamerania v oblasti
Lenka Majchráková
183

MENNÝ REGISTER
Abajev, V. I. 171
Benický, P. 77
Цамблак, Г. 34
Adler, A. 141, 146
Benža, M. 94
Cavendish, R. 100
Агапкина, Т. А. 68, 70
Bergmann, J. R. 89
Cicero 129
Агiевiч, У. У. 70
Bernolák, A. 103, 167-168
Црнушанов, K. 98, 100
Akvinský, T. 7
Bílá, A. 174
Cuřín, F. 148, 150, 151
Алексова, Б. 31
Bilasová, V. 19
Cychun, H. A. 178
Ambros, P. 167
Бярковіч, Т. 70
Cyril (Konštantín, Konštantín
Andrejčin, Ľ. 180
Blaho, P. 61, 141, 145
Filozof) 3, 11-36, 113, 115,
Andričík, J. 64
Blahoslav, J. 149, 150
116, 119, 120, 122, 165-167
Ангелов, Б. Ст. 22-24, 28
Blanár, V. 71, 85, 152-162, 164,
Čaadajev, P. J. 39
Ангелов, Д. 25, 26, 33
167-168
Čatayová, S. 76
Angelova-Atanasova, M. 85
Blažek, V. 46, 48
Čechovič, K. 59
Antoňáková, D. 173
Bobák, J. 92, 93
Čejka, M. 150
Aristoteles 8
Bočkovskyj, I. 143
Čelakovský, F. J. 139
Arnaudová, E. 84
Boďová, A. 75
Černý, A. 143
Arranz, M. 119, 121
Bogatyrev, P. G. 169
Černyševský, N. G. 62
Arsovská Finková, Ž. 179-180
Богдановиħ, Д. 33
Чешмеджиев, Д. 20-36
Asenovová, P. 178
Bohačiaková, M. 167
Čičaj, V. 75, 81
Атанасий Александрийски 24
Bojko, J. 87
Čifľanov, B. 119, 120, 121, 122
Augustín 130
Bojková, Ľ. 17
Čornyj, M. 65
Augustínová, E. 75, 81
Borisovová, A. B. 178
Čučka, P. 152-162
Avanesov, R. I. 53
Borkovskij, V. I. 132, 135
Čykalenko, J. 174
Avenarius, A. 13, 19
Boroń, P. 165
Čyževský, D. I. 59, 174-175
Axer, J. 126
Bosák, J. 94
Daľ, V. I. 46
Babčanová, M. 167
Босилков, С. 23
Damaský, J. 14, 17
Bahalij, D. 87
Boušek, D. 80
Данчев, Г. 34
Bachtin, M. 38
Божилов, И. 27
Daničić, Dj. 105
Бакалаова, Е. 27
Божков, А. 23
Давидов, А. 34
Баласчев, Г. 27
Brandl, V. 45
Däniken, E. 47
Balej, I. 60
Брборић, Б. 109
Daniš, M. 65
Bardy, G. 30
Бърлиева, С. 111
Darahan,J. 175
Bardžieva, D. 23, 28
Brodnjak, V. 108
Denzinger, S. 116
Bǎrlieva, S. 167
Brozović, D. 109
Děržavin, G. 39
Bartoš, F. M. 149
Brtáňová, E. 74, 77, 94
Diatka, C. 167
Basara, J. 53
Brückner, A. 169
Димитров, С. 26, 28
Basilius, D. 74
Brugmann, K. 134, 135
Dionýz Areopagita 166
Bašagić, S. F. 82
Bryk, I. 59
Дмитриев, Л. 20, 21, 22
Baťuk, Ľ. 59
Budzko, I. 177
Dnistrova, R. 60
Bauko, J. 76
Buffa, F. 50, 53, 155
Добрев, И. 29
Bayerová, N. 147, 148, 150, 151
Būga, K. 171
Dobríková, M. 84, 85, 179
Bazil Veľký 9, 16, 29
Bugel, W. 166
Dobroľubov, N. A. 62
Bednarskyj, O. 175
Buchholtz, J. 74
Dobrotková, M. 74
Бел 181
Bukovský, V. 75
Dobrovský, J. 37, 40, 41, 44-48,
Bel, M. 74, 75
Bulacha, H. 65
168
Belić, A. 107
Bulková, P. 74
Doležal, P. 74, 104, 148, 150
Bělič, J. 151
Bura, M. 177
Dolinský, J. 92
Bělinský, V. G. 38, 39
Burghardt, O. 174, 175
Domanyckyj, V. 87
Belišová, J. 78
Burian, V. 63, 64
Domová, M. 74
Benev, G. 138
Cambel, S. 82, 90, 91, 137, 150
Doroškevyč, O. 87
184

Doruľa, J. 71, 73, 90-92, 109,
Фрайданк, Д. 30
Hattala, M. 104, 136-140
164
Franko, I. 58-65, 87, 141-146
Hauptová, Z. 14
Dostálová, R. 10, 14, 19
Franko, T. 59
Havlíček-Borovský, K. 143
Dostojevský, F. M. 39, 174, 175
Frček, J. 40
Havránek, B. 148, 150, 151
Dovhovyč, V. 174
Frimmová, E. 74, 79, 80
Headley, P. C. 126
Draganov, P. 182-183
Fusek, G. 94
Hebler, M. 82
Drahomanov, M. 87, 143, 144
Gadolina, M. A. 134, 135
Hegel, G. W. F. 174, 175
Drinov, M. 31, 85
Gadušová, Z. 165
Helander, H. 125
Dudášová, J. 93, 94
Gáfriková, G. 76, 77
Heras de las, I. M. 80
Dudok, M. 85
Gaidosová, R. 76
Heriban, J. 4, 19
Дуйчев, И. 26
Gajda, S. 94
Herzl, T. 141, 142, 143, 146
Dukat, Z. 132, 135
Gajdoš, M. 116
Hetényi, M. 166
Дуковски, Д. 100
Gálik, D. 92
Heveši, M. 64
Dulebová, I. 171-172
Gašparíková, V. 40, 168-169
Hladký, J. 76
Dunkova, T. 179
Gavlovič, H. 77
Hlaváček, F. 59
Dupkala, R. 12, 14, 19
Gebauer, J. 131, 133, 135, 140,
Hlôšková, H. 94
Durnovo, N. N. 182
150, 151
Hnaťuk, V. 143
Ďurovič, Ľ. 71
Gečev, S. 28, 29
Hodža, M. 74, 106
Durych, V. F. 44, 45, 47
Георгиевски, М. 111
Hoffman 175
Duthilleul, P. 23
Гетманец, М. Ф. 37
Hohoľ (Gogoľ), M. 174
Dvonč, J. 166
Гълъбов, И. 34
Holko, M. 124, 129
Dvonč, L. 163
Goebl, H. 164
Holovac’kyj, J. 60
Dvořáková, D. 80
Gorazd 117
Holuby, J. Ľ. 155
Dziuba, I. 87, 88, 174
Голуб, И. Я. 70
Homišinová, M. 83
Ďačok, J. 92
Голубинский, Е. 31
Homoľa, J. 76
Дьяченко, Г. 115
Gorkij, M. 39
Hontar, P. I. 59
Ďurica, J. 92
Горски, А. 24
Horácius 129
Ђоровиħ-Љубинковиħ, М. 27
Gouillard, J. 31
Horák, E. 94, 102-110, 182-183
Džundová, I. 176-177
Graz, M. 75
Horáková, R. 86-87
Eliáš, M. 93
Gregor Bohoslovec 16, 29
Horáni, A. 126
Epikuros 8
Gregor Naziánzský 10, 29, 166,
Horecký, J. 164
Erben, K. J. 149, 150
167
Horskyj, V. 174
Erickson, J. H. 116
Grešlík, V. 94
Horváthová, T. 166
Ernout, A. 132, 135
Gribojedov, A. S. 39
Hospodár, M. 92
Fábryová, L. 81
Grivec, F. 14, 19, 113
Hosszúová, Z. 165
Falilejev, A. I. 178
Грозданов, Ц. 23, 27, 28
Hrozienčik, J. 64
Falińska, B. 53
Gumiljova, N. 39
Hrubý, V. 139
Fándli, J. 167
Gumiľov, N. 172
Hruškovic, S. 77
Farrugia, E. G. 116
Gvozdarev, J. A. 173
Hrybka, D. 65
Feješ, J. 124, 128
Gzell, B. 150
Hurbanič, M. 166
Fejtová, O. 81
Haag, H. 13, 19
Hus, J. 147-151
Feldek, Ľ. 64
Habijanec, S. 76
Hviezdoslav, P. O. 65
Fennell, J. 40, 43
Habovštiak, A. 163
Hvišč, J. 110
Ferenčíková, A. 163-165
Habovštiaková, K. 136, 137, 140
Хадерман-Мисгвиш, Л. 23, 28
Fičanová, D. 74
Hadrián II. 113
Chalupka, S. 60
Fichte, J. G. 175
Halkin, F. 24
Chautur, M. 92
Fircáková, K. 74
Hammerová, L. B. 163, 164
Chazár, A. 124, 128
Flajšhans, V. 149, 151
Hanke, G. 121
Cheraskov, M. M. 44
Florenski, P. 18, 19
Hanuš, I. J. 139
Хъдсън 181
Флоря, Б. Н. 26-30, 31, 32
Haraksim, Ľ. 92
Хоматиан, Д. 33
Forman, S. 139
Hardzej, N. 177
Chovanec, J. 75
Förster, J. 80
Hardzejev, J. 177
Хренов, Л. С. 70
Fótius 119
Hatalová, M. 75
Christians, D. 120
185

Chrobák, D. 126, 127
Kalužská, I. A. 178
Král, F. 141
Ičevska, T. 84
Kamenický, M. 81
Kralčák, Ľ. 19
Илев, А. 26
Kamiš, A. 151
Králik, Ľ. 94, 170-171, 177-179
Iliev, A. 138
Kant, I. 174
Krasnovská, E. 74
Илиевски 111
Karadžić, V. S. 103, 105
Krauss, F. S. 141, 142
Imrichová, G. 84, 180-182
Karamzin, N. M. 39, 40, 44
Krbec, M. 45
Imrichová, M. 164
Kašparová, J. 80
Kredátusová, J. 173
Ivančík, M. 92
Kateřina II. 39
Кремптон, P. 100
Ivanič, P. 165
Katkov, M. N. 62, 145
Krišková, Ľ. 82, 84
Иванов, Й. 29, 31-33, 111
Kaverin, V. A. 43
Krman, D. 77
Ivanov, O. A. 174
Kazlouskaja, M. 177
Kroner, R. 174
Иванов, С. А. 26-28
Keenan, E. 37, 40-48
Kropuchová, J. 79
Ivanov, V. V. 53
Keipert, H. 168
Krošláková, E. 19
Иванова, К. 22, 30, 32, 35, 111
Kessler, E. 125
Кръпова, И. 24
Ivanová, M. 75
Kirdun, A. 177
Krško, J. 94
Ivanovičová, J. 167
Кирил Александрийски 29
Крук, Я. 70
Ivić, M. 134, 135
Kirilov, K. 92
Krumbacher, K. 141
Ivić, P. 53, 110
Kišová, J. 76
Kržišniková, E. 179
Jagić, V. 30, 143
Klaret 148
Křístek, V. 148, 149, 150, 151
Jakimovska-Tošićová, M. 166
Klecker, E. 79, 80
Kuba, L. 59
Jakobson, R. O. 40, 42, 43, 47
Klement Alexandrijský 9, 10
Kubeš, J. 80
Ján Zlatoústy 15, 16
Klement Rímsky 167
Kučera, K. 151
Jankovič, J. 93, 94
Klen, J. 174, 175
Kučera, M. 94
Javorka, V. 91
Klepikovová, G. P. 178
Kudriavcev, P. 142
Jedlička, A. 147, 151
Klimeková, A. 74
Kuhn, H. C. 125
Jędrzejewicz, J. 88
Kliment Ochridský 21, 22, 26,
Куев, К. 22, 28
Jefremov, S. 87
27, 29, 33, 111-123, 166
Kujovičová, M. 82
Jerković, V. 132, 135
Климишин, И. А. 70
Kulcsárová, K. 80
Jeroným, J. 80
Kľučevskij 172
Kunin, A. V. 173
Jílek, F. 147, 151
Kodajová, D. 80
Kupala, J. 177
Јелeвиќ, Б. 97, 100
Кодов, Х. 22
Kurbskii, A. M. 41
Jireček, K. 137, 141
Kokavec, J. 64, 88
Kursarová, M. 179
Йоаким І. 32
Kolas, J. 177
Kurucová, K. 74
Йоан Дамаскин 29
Kollár, J. 58, 60, 61, 88, 102-
Kútnik Šmálov, J. 7, 19
Jóna, E. 136, 137, 140
105, 110
Kuzmenko, Ju. K. 178
Joveva-Dimitrova, S. 180
Kollárová, Z. 179-180
Kuznecov, P. S. 135
Jozef II. 126
Komárek, M. 150, 151
Kyas, V. 147, 149, 151
Judák, V. 166
Komorová, K. 74, 81
Kyryľuk, J. P. 63, 87
Юфу, Й. 35
Konner, H. 141
Kиселков, B. 23, 24
Julian, O. 42
Konovalov, H. 59
Lacko, M. 13, 19
Jungmann, J. 45, 151
Konstantinos Kavasilas 112
Ladzianska-Jusková, J. 177
Juríková, E. 74
Koprda, P. 166
Lamanský, V. N. 182
Jurkovyč, P. 174
Koprda, P. 94
Lampe, G. W. H. 115
Jusková, J. 177
Kormaník, P. 17, 19
Lassaignová, D. 81
Juščenko, V. 176
Костенечки, К. 34
Lauer, R. 40
Kabanova, N. 179
Koška, J. 86, 93
Lavrov, P. 33, 183
Kačala, J. 19, 167-168
Košková, M. 85, 90, 94
Lavrov, P. A. 111, 112, 123
Kačanovskij, V. V. 182
Košút, L. 126
Le Goff, J. 3, 19
Kačenovskij, M. T. 42
Котович, О. 70
Lec, S. 177
Kačic, L. 90, 92
Kotulič, I. 73
Lenderová, M. 80
Kalaidovič, K. F. 43
Kovačka, M. 74, 81
Lengyelová, T. 81
Kalin, A. 85
Kozáček, J. 138
Lepkyj, B. 143, 145
Kalnyň, L. 53
Krajčovič, R. 52, 53, 72, 164
Ličko, P. 64
186

Ličková, M. 64
Maxim Vyznavač 116
Muziková, K. 75
Liddell, H. G. 115
Mayerthaler, W. 53
Nábělková, M. 75
Lichačov, D. S. 37-43
Мазовер, M. 98, 99, 100
Nabokov, V. 37
Ling, O. 100
Mazon, A. 40, 42, 43
Načov, D. 137
Lipták, Š. 73, 90
Medňanský, M. 60
Nádaši-Jégé, L. 65
Ліса, A. C. 70
Meľničuk, O. S. 133-135, 171
Nadzam, M. 15, 19
Lisovyj, V. 174
Merežkovský, D. S. 39
Najdenova, D. 167
Литаврин, Г. Г. 25, 26
Mészárosová, K. 82
Нанков, С. 20, 23
Litvin, N. 177
Meščerskij, V. P. 62, 145
Naum Ochridský 111-123
Livius 129
Meško, M. 82, 166
Nechutová, J. 150
Ljacký, J. 38
Měšťan, A. 44
Nevrlý, M. 58-65, 87-88, 141-
Lodij, P. 174
Metod 3, 11-36, 111-123, 165-
146, 174-176
Loma, A. 94
167
Niederle, L. 175
Lomonosov, M. 39
Mickiewicz, A. 174
Nietzsche, F. 174, 175
Лосева, О. В. 35
Михайлов, С. 31
Nikanenko, S. 177
Lotman, J. 38
Michálek, E. 147, 151
Nikolova, N. 180-182 180
Lozins΄kyj, I. 59
Michalov, J. 165
Николова, С. 111
Лозка, А. Ю. 66-70
Michnevič, A. 176-177
Николски 181
Lubkivskyj, R. 65
Mijatev, P. 137, 140
Noge, J. 63
Ludwig, W. 125
Мијовић, П. 24
Nolte, J. F. 125
Lukačka, J. 80
Miklošič, F. 139
Novák, K. 150, 151
Лукин, П. Е. 34
Mikluščák, P. 7, 19
Novák, Ľ. 106, 110
Lukinov, A. A. 178
Milenkovič, V. 51
Novohradčan, F. 64
Lukoviny, Ľ. 90
Miletič, L. G. 85, 138,140
Nowakowska, M. M. 85
Lysecký, I. L. 62
Милев, А. 27, 33
Oberuč, J. 74
Ľašuk, V. 177
Miljković-Pepek, P. 23, 28
Огіенко, И. 20, 22
Ляўкоў, Э. А. 70
Milochovský, J. 76
Okoličányová, V. 82
Machar 143
Милтенова, А. 28, 31
Oles, O. 175, 176
Majchráková, L. 76, 86, 90, 183
Minárik, J. 74, 80
Olšavský, M. M. 90
Majkov, A. 37
Минчев, Г. 120
Oľžyč, O. 175-176
Majtán, M. 72, 73, 81, 155
Mironova Blažina, I. 179
Ondrejovič, S. 110
Malaňuk, J. 175
Misirkov, K. 182, 183
Optát, B. 149, 150
Málik, V. 137
Mistrík, J. 164
Origenes 10, 130
Malinovský, A. F. 44
Mlacek, J. 162
Osvald, F. R. 75
Mandryk, M. 174
Mocko, J. 74
Pačev, A. 180
Manolova, L. 85
Moguš, M. 164
Padlužny, A. I. 53
Marečková, M. 80
Moisejevová, G. 45, 97-101
Palacký, F. 149, 166
Maretić, T. 105
Molnár, M. 59, 60, 64
Palárik, J. 138
Mária Terézia 128
Momčilov, I. N. 138, 140
Palkovič, J. 104
Marinčák, Š. 120, 169-170
Monat 142
Pallová, V. 126
Marinković, R. 132, 135
Morozova, S. E. 132, 135
Panajotov, V. 85
Marojević, R. 133, 135
Mosendz, L. 175
Panczová, Z. 89
Marsina, R. 80
Mosheim, J. L. 125, 127
Pančevska, A. 53
Martysevič, M. 177
Motsáry, A. 127
Пандурски, В. 23
Marušiak, J. 64
Mráz, A. 58, 62, 125, 126
Papánek, J. 167
Masariková, A. 167
Mráz, F. 137
Papsonová, M. 164
Masaryk, T. 141, 143, 145, 146,
Mrázek, R. 37, 48
Paraskova-Vălčanova, M. 85
175
Mudroň, P. 61
Pasternak, B. 38
Masník, T. 77
Munďaková, I. 59, 60, 63, 64
Pastrnek, F. 60, 141
Mašek, P. 81
Murjanov, M. F. 171
Пашев, П. 31
Matejčík, J. 155, 157, 159, 162
Murko, M. 143, 169
Patera, A. 147, 151
Matějíček, A. 175
Musin-Puškin, A. I. 44
Paulíny-Tóth, V. 61
Matejková, A. 81
Mušinka, M. 78
Pauliny, E. 49, 50, 52, 78, 110
187

Pavlásková, A. 170
Radivoev, M. 138, 140
Sesar, D. 110
Pavlík, J. V. 38
Radlinský, A. 136, 138
Sesarová, D. 179
Pavlović, S. 131-135
Radovanović, B. 166
Severianov 145
Pavlovič, J. 6, 16, 19
Радовановић, M. 110
Schaller, H.-W. 178
Pavlovičová, K. 3-19
Райков, Б. 21, 22
Schelling 174, 175
Peciar, Š. 73
Ramanouskaja, A. 177
Scheutz, M. 81
Pecník, M. 167
Ramšak, M. 88
Schiller, F. 174
Pekařová, K. 75
Ratkoš, P. 11, 13, 19
Schlögel, F. A. 168
Pelleová, A. 78
Repninova, V. 88
Schröpfer, J. 148, 151
Pentkovskij, A. M. 120, 122
Ribarova, S. 179
Siatkowski, J. 78
Pepkin, D. S. 59, 60
Riegr, F. L. 138, 139
Sikimićová, B. 178
Perenstorfer, E. 146
Riehl, W. H. 81
Sirácky, A. 63
Pestalozzi, J. H. 175
Рилски, И. 32
Skaryn, F. 177
Peter I. 39
Ripka, I. 163-165
Skerlić, J. 106
Петканова, Д. 26
Ristovski, B. 182-183
Skladaná, J. 75, 164
Petľura, S. 87
Рогов, А. И. 25
Sklenár, J. 167
Petr, J. 136, 138, 139, 140
Roman, M. 65
Скоморохова-Вентурини, Л. 35
Петров, А. П. 20, 21, 22
Романов, Е. Р. 70
Skovoroda, H. S. 174, 175
Petrović, A. M. 165
Römer, F. 80
Skukálek, R. 64
Philomates, V. 150
Rosa, V. J. 168
Slaninka, M. 167
Picchio, R. 30
Rosenbaum, K. 110
Sloboda, M. 76
Pikulová, Ľ. 64
Rothe, H. 120
Снеганов, И. 27, 31
Pintérová, B. 166
Rozman, A. 86
Sobolev, A. N. 177-179 177
Pisárčiková, M. 19
Rubigall, P. 81
Söhrman, I. 178
Píšová, J. 76
Rumjancev, N. P. 43
Sokrates 8
Pižurica, M. 135
Rummelová, H. 93
Solovjov, V. S. 172
Platner, F. 126, 127
Rusak, V. 177
Sosiur, V. 64
Platón 8, 9, 11
Rusakov, A. Ju. 177-179
Spagińska-Pruszaková, A. 179
Pleskalová, J. 147-151
Русев, П. 34
Speranskij, M. 141
Plotnikovová, A. A. 178
Ruttkay, A. 167
Срезневский, И. 30
Podmaková, D. 92
Ružička, J. 110, 136
Станчев, К. 26, 30
Погодин, М. 24
Ryantová, M. 80
Stanislav, J. 53, 78,112, 113,
Pogorielov, V. A. 84
Rydlo, J. M. 82
131, 133-135
Polívka, J. 168-169 168
Rymut, K. 156, 162
Stefanov, V. 86
Pop-Atanasov, G. 112
Rypáček, K. V. 59, 64
Стефановић, Д. 35
Попов, Г. 26
Sabol, J. 94
Stefanyk, V. 145
Попруженко, М. Г. 31
Sabov, P. 82
Stejskal, J. 80
Поптодоров, Р. 20, 21
Saktorová, H. 74, 81
Stojanov, V. D. 138, 140
Porák, J. 147, 148, 149, 151
Салавей, Л. М. 68
Стојановић 112
Poriezová, M. 75, 81, 82
Saltykov-Ščedrin, M. J. 62
Stokes, A. 40
Pospíšil, I. 37-48, 109
Salustius 129
Sulejman, O. 38, 46
Potůček, J. 7
Salva, K. 74, 75
Sumarokov, A. 39
Považaj, M. 155
Samardžija, M. 108, 110
Suvorin, A. S. 62
Pražák, A. 106
Sasinek, F. V. 166
Svetlík, J. 165
Profantová, Z. 94
Sáva 120
Szarysz, I. 41
Psell, M. 165
Сазонова, Л. И. 37, 40
Сырку, П. А. 29
Пшински, П. 32
Scott, R. 115
Šafárik, P. J. 88, 104, 139
Pukanec, M. 75
Sedakovová, I. A. 178
Šagiňanová, M. 88
Puškin, A. S. 37-39, 46, 62
Sedlák, P. 167
Šakun, L. M. 177
Rác, A. 124, 129, 130
Sedláková, K. 136-140
Šalamún 12
Rácová, N. 90
Seep, P. 16, 19
Šalkovský, P. 94
Рачки, Ф. 29
Seneka 129
Šaškevyč, M. 60
Radiščev, A. N. 39
Senkovskij, O. 42, 43
Ščerbakivskyj, V. 175
188

Ščerbatskij, F. I. 141, 144-146
Tolstoj, L. N. 39, 43
Vintr, J. 147, 148, 150, 151
Ščerbin, V. K. 176
Tolstoj, N. I. 171
Вьюнов, Ю. А. 171-172
Ščurat, V. 87, 141, 142, 143
Tomsa, F. J. 151
Vlček, J. 149
Šembera, A. V. 148-151
Tomšič, F. 14, 19
Vojteková, B. 75
Šenšel, Ľ. 74
Topolińska, Z. 50, 53
Vokál, F. 64
Ševčenko, T. 87, 88, 174
Toporov, V. N. 171
Vondrák, V. 131-133, 135, 141
Šiškov, A. S. 46
Тъпкова-Заимова, В. 20, 28, 31
Voplakal, M. 19
Šišmanov, I. 169
Trapp, E. 111, 115, 117
Voroninová, I. I. 178
Šklovský, V. 169
Trávníček, F. 150, 151
Воронов, A. 29
Škoviera, A. 90, 91, 92, 111-123, Трифунович, Д. 30
Voss, Ch. 178
165-167
Trostinska, R. 179
Votruba, F. 63, 64
Škoviera, D. 81
Trubačov, O. N. 170-171
Vozár, L. 166
Škovierová, A. 74, 75, 79-83,
Туманян 181
Vozňak, M. 58, 143
84, 90
Turčány, V. 167
Vráblová, T. 94
Škultéty, J. 105, 106, 140
Turgenev, I. S. 62
Vragaš, Š. 167
Šlosar, D. 148, 150, 151
Турилов, А. А. 23-28
Vries, W. 116
Šmatlák, S. 125
Tusková, T. 76
Vyšenskyj, I. 174
Šmelková, A. 74
Týrová, Z. 76
Waldenfels, H. 8, 19
Špidlík, T. 9, 10, 11, 13, 19
Ťutčev, F. I. 39
Wallisch, R. 80
Špirko, J. 9, 10, 19
Urbancová, H. 78
Weingart, M. 110
Štec, M. 77, 78
Urmanič, R. 92
Werner, J. 74
Štefan, E. B. 64
Успенский, Ф. 31
Wigand, O. 124
Štefanovičová, T.93, 94
Uzeňovová, Je. S. 178
Wollman, F. 169
Štejer, M. V. 149, 151
Vačková, K. 136, 138, 140
Wollman, S. 38
Štiavnický, J. 65
Vahylevyč, I. 60
Ylli, X. 178
Štúr, Ľ. 103, 104, 106, 109, 110,
Vajanský, S. H. 62
Zabolockyj, N. 37
139
Вайнрайх 181
Zagiba, F. 169
Šujanský, F. 155
Vakarelska-Čobanska, D. 85
Zajac, H. 177
Šulek, B. 105
Valachová, M. 74
Zajcev, P. 87
Šumavský, J. F. 139
Vaľavková, I. 174
Zambor. J. 64
Švantner, J. 64
Vančo, M. 166
Závadová, K. 75, 81
Швейцер 181
Vaňko, J. 86, 87
Zavarský, S. 90, 92, 124-130
Tablic, B. 125
Vasiľ, C. 90
Zelenka, M. 109
Tacitus 129
Vasilišinová, D. 75
Zelenková, A. 168-169 168
Taft, R. F. 120
Vasmer, M. 171
Zíbrt, Č. 149, 151
Tachiaos, A.-E. 30
Vavrinec Benedikt z Nedožier
Zientara, W. 80
Tajovský, J. G. 65
104
Zimin, A. 42
Tancer, J. 81
Važanová, J. 78
Zinkevyč, O. 176
Taneski, Z. 183
Važnik, S. A. 176
Zmajević, A. 132, 134, 135
Teodor Studita 17
Vážny, V. 106
Zmeták, I. 82
Teodorov-Balan, A. 23, 24, 26,
Večerka, R. 132-135, 148, 150,
Zolotova, G. A. 131, 132, 135
138, 140
151
Zubko, P. 167
Teofylakt Ochridský 21, 26, 27,
Велчев, В. 30
Žemberová, V. 19, 65
29, 112, 118
Vendina, T. I. 51, 78
Žeňuch, P. 15, 19, 89-95, 116,
Teoktist 12
Veselovský, A. N. 169
164, 166, 169-170
Tersch, H. 81
Виденов 181
Žeňuchová, K. 90, 94
Tertulián 9
Vidmanová, A. 149, 151
Žibritová, G. 74
Thomas, F. 132, 135
Vidoeski, B. 53
Žigo, P. 49-57, 77-78, 94, 140, 164
Tibenský, J. 81
Vidovićová Boltová, I. 179
Žinzifov, R. 181
Толстая, С. М. 70
Viktorin, J. 137
Žukovský, V. A. 39
Толстая, Т. В. 28
Vince, Z. 110
Žuravska, I. 59
189

Informácie pre prispievateľov
1. Redakcia časopisu v súvislosti s technickými podmienkami spracovania prí-
spevkov prijíma texty spracované v elektronickej podobe v programe T602,
Word, WordPro, WordPad, OpenOfﬁce. Príspevky treba posielať do redakcie
v tlačenej a v digitálnej forme (na diskete alebo CD-nosiči) alebo e-mailom
na adresu katarina.zenuchova@savba.sk.
2. Súčasťou každého príspevku (okrem správ a recenzií) musí byť anotácia,
kľúčové slová v anglickom jazyku a resumé v angličtine, nemčine, ruštine
alebo francúžštine.
3. Každý príspevok musí obsahovať meno, tituly a adresu pracoviska autora,
príp. telefonický a e-mailový kontakt.
4. Termíny redakčných uzávierok časopisu Slavica Slovaca:
Prvé číslo
30. 4.
Druhé číslo
31. 10.
5. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržať tieto zásady:
– v texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr.
R. Auty; N. 1. Feľdman; s. 312; t. j., a pod.),
– dôsledne odlišovať číslicu 0 od veľkého O a číslicu 1 od písmena l,
– tvrdý koniec riadku (ENTER) používať iba na konci odsekov,
– pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať
kurzívu, riedenie, horný / dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať
široký a vysoký typ písma a pod.,
– žiadame autorov, aby pri vytváraní VERZÁLOK nepoužívali klávesy
CAPS LOCK (SHIFT),
– pri riedení nepoužívať medzery, ale uviesť za slovom údaj (ried.),
– znaky, ktoré neobsahuje klávesnica, písať kombináciou dvoch znakov
tak, aby jednoznačne určili príslušné písmeno. Zoznam používaných
znakov uviesť na konci príspevku. Napríklad *i = 8; *o = œ; *d = 9;
*n = 0; *e = 6; *u = 7
– žiadame autorov o priloženie všetkých vlastných rezov písma (fontov)
použitých v príspevku,
– poznámky pod čiarou písať automatickým spôsobom, ktorý ponúkajú
textové editory,
– grafy, schémy a obrázky pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti
šírky a výšky strany časopisu, alebo v digitálnej forme.
190

CONTENTS
STUDIES
ЈАСМИНА МОЈСИЕВА-ГУШЕВА: Macedonian Dialogue with the Other ........................................................................................... 97
E. HORÁK: Slovak-Czech philological Parallels from the Aspect of (South)Slavic Linguistics
(The idea of „Slavic reciprocity“ and Slavic linguistic conﬂicts) ....................................................................................... 102
A. ŠKOVIERA: The Third Slavonic Life of St. Nahum of Ochrid
and the Date of Expulsion of Method’s Disciples ......................................................................................................... 111
S. ZAVARSKÝ: Dematur nobis Latina cultura, videbimus, quid erimus!
The problem of the Slovak national revival from the point of view of Latin philology ................................................ 124
S. PAVLOVIĆ: An addition to the reconstruction of the genesis of Slavic qualitative genitive .............................................................. 131
K. SEDLÁKOVÁ: The personality and work of Martin Hattala in the ﬁeld of Slovak
and Slavic studies based on archival fonts ................................................................................................................ 136
M. NEVRLÝ: The Vienna Activities of Ivan Franko ............................................................................................................................... 141
J. PLESKALOVÁ: The So-Called „nabodeníčka“ in the Czech Linguistic Terminology ....................................................................... 147
REVIEW ARTICLES
V. BLANÁR: On Personal Names in Transcarpathian Ukraine
(Comments on Prizvyšča zakarpatskych ukrajinciv. Istoryko-etymolohičnyj slovnyk by Pavlo Čučka) ................................................ 152
REPORTS and REVIEWS
A. FERENČÍKOVÁ: Professor Ivor Ripka Seventy Years Old ............................................................................................................... 163
Z. HOSSZÚOVÁ: Ján Svetlík would be eighty years old today .............................................................................................................. 165
A. ŠKOVIERA: Two Cyrillo-Methodian events (Nitra, July 2007) ......................................................................................................... 165
J. KAČALA: Anton Bernolák from a new perspective ............................................................................................................................ 167
A. ZELENKOVÁ: A rewarding bibliography of the works of Jiří Polívka .............................................................................................. 168
P. ŽEŇUCH: Το πνεύμα Σου το αγαθόν οδηγήσει με εν γη ευθεία
– Your Spirit is good. Lead me in the land of uprightness. (Ž 142,10) .............................................................................. 169
Ľ. KRÁLIK: TRUBAČOV, O. N.: Trudy po etimologii. Slovo. Istorija. Kuľtura. V dvuch tomach ............................................................ 170
I. DULEBOVÁ: ВЬЮНОВ, Ю. А.: Русский культурный архетип. Страноведение России. Учебное пособие .................................. 171
J. KREDÁTUSOVÁ: ANTOŇÁKOVÁ, D.: Frazeologičeskije jedinicy russkogo jazyka,
sviazannyje s narodnymi obyčajami i obriadami ....................................................................... 173
M. NEVRLÝ: ЧИЖЕВСЬКИЙ Д.: Філософські твори у 4-х томах ........................................................................................................... 174
M. NEVRLÝ: ОЛЬЖИЧ, О.: Вибрані твори. Упорядник Осип Зінкевич. Передмова Євгена Сверстюка .......................................... 175
I. DŽUNDOVÁ: MICHNEVIČ, A.: Vybranyja pracy ................................................................................................................................... 176
J. LADZIANSKA-JUSKOVÁ: Mova – litaratura – kuľtura. Materyjaly V. mižnarodnaj navukovaj kanferencyi .................................. 177
Ľ. KRÁLIK: Aktuaľnyje voprosy balkanskogo jazykoznanija ................................................................................................................ 177
Z. KOLLÁROVÁ: FINK ARSOVSKY, Ž. a kol.: Hrvatsko-slavenski rječnik poredbenih frazema .............................................................. 179
S. JOVEVA-DIMITROVA: PAČEV, A.: Jazykové spoločenstvá v podmienkach europeizácie a globalizácie ......................................... 180
G. IMRICHOVÁ: НИКОЛОВА, Н.: Билингвизмът в българските земи през XV-XIX век .................................................................... 180
E. HORÁK: РИСТОВСКИ, Б.: Македонистот Петар Драганов (1857-1928) ........................................................................................... 182
L. MAJCHRÁKOVÁ: ТАНЕСКИ, З.: Македонско-словачки прирачник за конверзација .................................................................... 183

MIČ 49 601
SLAVISTICKÝ ÚSTAV JÁNA STANISLAVA SAV BRATISLAVA
MATICA SLOVENSKÁ MARTIN
SLAVICA SLOVACA, ročník 42 (2007), č. 2. Vychádza dvakrát do roka. Cena jedného čísla 60,-- Sk.
Ročné predplatné 120,-- Sk. Tlač: VEDA, vydavateľstvo SAV, Dúbravská cesta 9, 842 34 Bratislava.
Tel.: 02/54774253, fax: 02/54772682.
Objednávky do zahraničia / Distributed by:
Vydavateľstvo Matice slovenskej, Mudroňova 1, 036 52 Martin
Slovak Academic Press, s. r. o., P. O. Box 57, Pošta 15, 810 05 Bratislava
Slovart G. T. G., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava
ISSN 0037-6787